Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Vrtieť psom

Najväčší komunikačný obrat Fica II

14.01.2013 | spin_doctor

Ako premiér hodil za hlavu celú doteraz starostlivo pestovanú koncepciu „nového Fica“

  • Tlačiť
  • 9

Na začiatku bola chyba. Ficova chyba. Kauza okolo vymenovania či nevymenovania Jozefa Čentéša do funkcie generálneho prokurátora sa ťahala tak dlho, že sa premiér zrejme spoľahol na letargiu občanov a všeobecnú nezaujímavosť témy pre širšie masy.

Čentéš naozaj nebol témou, na ktorej by sa do januára lámal chlieb – médiá Gašparoviča síce sporadicky kritizovali, podstatnú časť kritiky však tvorilo aj neustále vymieňanie dôvodov, prečo o parlamentom zvolenom kandidátovi stále nerozhodol (terciárna záležitosť, čakanie na koniec všetkých konaní na ústavnom súde, pochybnosti o vhodnosti Čentéša a ďalšie). Tému sa pokúsila politicky využiť najmä SDKÚ-DS svojou petíciou za vymenovanie Čentéša – a nijako výrazne s ňou neuspela, hoci sa ju viackrát pokúšala oživiť. Navyše, po vlaňajších parlamentných voľbách bolo rozhodnutie skutočne len a len na Smere, ktorý mohol situáciu vyriešiť v parlamente zrušením pôvodného uznesenia o zvolení Čentéša a schváliť vlastného.

Fico však zjavne nechcel pripustiť akúkoľvek kontroverziu s prezidentom, ktorá by takto nutne vzišla minimálne implicitne, v duchu  – museli sme konať, keď sa ten babrák nevie rok a pol vymačknúť a prokuratúra nového šéfa potrebuje. Špinavá práca bola teda zverená hlave štátu, zjavne však veľmi vágnym pokynom typu „nejako to už uhrajte“. Pokyn podľa všetkého prišiel po rozhodnutí Ústavného súdu, ktorým sa na základe Čentéšovej námietky zaujatosti zmenil senát rozhodujúci o jeho podaní na porušenie vlastných práv. Nové zloženie v podobe Rudolfa Tkáčika, Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta asi nedávalo Ficovi a Gašparovičovi záruku dobrého výsledku, preto sa pokúsili využiť príležitosť. V deň, keď prezident prijal delegáciu Ľudovej platformy na pokec o úrovni slovenskej justícii, z jasného neba oznámil, že poruší aj svoju najdlhšie opakovanú mantru a nepočká na všetky rozhodnutia Ústavného súdu. Po tomto výroku, ktorý opäť vzbudil len bežný mediálny záchvev, dostal zrejme Gašparovič definitívny pokyn, aby s Čentéšom skoncoval.

Samotný akt však zlyhal vo všetkých svojich atribútoch: načasovaní (2. januára, v deň absolútneho mediálneho mŕtva, neúspešne oživeného len predchádzajúcou prezidentskou amnestiou, ktorej na rozdiel od českého Václava Klausa niet čo vyčítať), forme (list a predsedovi parlamentu), obsahu (mediálne zmienky, odvolania sa na blogerov či neexistujúci denník RSS) a najmä komunikácii (žiadna tlačovka, nepustenie novinárov k prezidentovi počas neskoršieho vítania koledníkov, neustále zdôrazňovanie hovorcu Mareka Trubača, že sa niet prečo vyjadrovať k veci, ktorá je pre prezidenta uzavretá). Výsledok jasne naznačuje, že celá exekutíva bola zverená neschopnej kancelárii prezidenta ako tuctová záležitosť, ktorá si nezaslúži bližšiu pozornosť spindoktorov zo Súmračnej. Toto šlendriánstvo sa v spojení s fatálnym podcenením reakcií verejnosti podpísalo na doteraz najväčšom Ficovom komunikačnom obrate za jeho druhej vlády.

Pozrime sa bližšie, ako sa po zistení, že kauzu Čentéš sa nepodarí nechať „vyhniť“, zmenila komunikácia jej hlavných aktérov. Po Gašparovičom niekoľkodennom nekomunikovaní nastala totálna zmena. Prezident sa akoby sa v posledných rokoch zmieril s kritikou až zosmiešňovaním svojej osoby, čeliacej kritike najmä pre brbty neraz s výrazným zahranično-politickým dopadom (trápny príbeh o nevpustení redaktorky Jany Krescanko Dibákovej kvôli predchádzajúcej,  vraj difamačnej reportáži sú len trubačovsko-poskokovským koloritom). Po Čentéšovom odmietnutí a chvíľkovom nekomunikovaní sa však začali sypať Gašparovičove reakcie – najprv reakcia na Sulíkove označenie za hanbu Slovenska, potom verejná odpoveď na list politológa Miroslava Kusého, v ktorom sa prezidentova suita nevyhla náznakom, ak nie priamo nehodných hlavy štátu, tak minimálne spochybňujúcim nadhľad najvyššieho ústavného predstaviteľa. Neskôr prišla reakcia Gašparoviča, odvysielaná v súkromnej televízii TA3, hoci prezident má právo vystúpiť k závažnej veci aj vo verejnoprávnej televízii. Je pokojne možné, že opäť išlo len o prieskum bojom - prejav v RTVS by už bol ťahom najvyššieho politického kalibru a smeráci ešte zrejme stále pripúšťali možnosť, že situáciu netreba až tak hrotiť.

Reakcia v TA3 je pozoruhodná z viacerých dôvodov. Gašparovič číta svoj prejav plynulo, podstatne rýchlejšie ako bežne, hovorí bez chyby (ktovie na koľkokrát sa to nakrúcalo – možno aj preto sa celém dielo zrodilo v diskrétnosti prezidentovej pracovne a v balíčku dorazilo na Gagarinovu). Podstatnejšie sú však jasné náznaky, akým smerom sa premiérsko-prezidentská komunikácia bude ďalej uberať... „Tu už nejde o osobu prezidenta, ale o štát,“ vyhlásil Gašparovič a na margo opozície dodal, že „nemajú inú politickú či ekonomickú agendu, ktorou by zaujali občana, zápasiaceho s existenčnými starosťami dneška“.  Takéto slová však určite neprináležia prezidentovi, ktorý by rád bol nadstranícky, hoci po jeho priznaní o „prakticky“ členovi Smeru je táto snaha čisto platonická.

Do Gašparovičovej náhlej a prekotnej obrany prezidentského majestátu treba započítať aj jeho najväčšiu doterajšiu chybu – podanie trestného oznámenia kvôli tomuto blogu, v ktorom autor tvorivo rozvinul náznaky v starých novinových článkoch. Možno sa mu tým podarilo vystrašiť chudáka blogera (jeho reakcie tomu nasvedčujú), predovšetkým sa však postaral o to, že sa z pouličných rečí stala vážna mediálna téma, v ktorej prezident ťahá za kratší koniec – a opäť preto, že nešťastník Trubač si dnes nepamätá, čo povedal včera, nieto ešte predvčerom.

Z reakcie opozície, médií i vereijnosti bolo teda jasné, že z celej kauzy Gašparovič vlastnými silami nevykorčuľuje. A tak sa mu dostalo pomoci takej výraznej a neprehliadnuteľnej, že sa mnohí zasvätenci museli pýtať, či Fico nevytiahol na komára raketomet.

Premiér totiž hodil za hlavu celú doteraz starostlivo pestovanú koncepciu „nového Fica“. Pripomeňme si aspoň v skratke najvýraznejšie komunikačné zmeny oproti jeho prvej vláde – snaha o podstatne menej konfrontačný štýl vládnutia, vystupovanie v pozícii zjednocovateľa, nie rozdeľovateľa spoločnosti, prezentácia zodpovednosti za krajinu a jej fiškálne zdravie, oveľa väčší záber na stredového a náročnejšieho voliča, prístup k opozícii ako k nešťastným babrošom, ktorých treba poľutovať a pomôcť im, aby si plnili aspoň základné oponentské funkcie.

Celá táto snaha vyšla navnivoč počas jedného týždňa. Fico začal obranu prezidenta na tlačovke po rokovaní vlády, pokračoval víkendovými debatami vo verejnoprávnom rozhlase i televízii, kde konzistentne zhrnul svoje posolstvo: „Ja musím namietať, keď niekto z takýchto dôvodov chce podať obžalobu na prezidenta Slovenskej republiky, ako keby bol masový vrah. Ako keby niečo ukradol. A robia to v čase dvadsiateho výročia slovenskej štátnosti. Ja viem prečo to robia. Robia to preto, lebo nevedia ponúknuť tejto krajine žiadnu alternatívu. Jedinú alternatívu, ktorú chcú ponúknuť je zle, destabilizácia kde sú ľudia nahnevaní, nech je len zle, zle a ešte raz zle.

Premiér zašiel tak ďaleko, že sa dopustil na svoje pomery nevídanej chyby: „Ja som musel odísť z Bratislavy vo štvrtok a piatok, lebo som chcel ísť medzi normálnych ľudí. A normálni ľudia sú veľmi znepokojení, kam toto všetko opäť smeruje, ako je možné, že opäť sa ide nastaviť ten istý recept na boj s vládou, recept nestability a robenia zla za každú cenu.

Tento výrok je  v dnešnej fáze politického súboja úplne zbytočným nadbiehaním „normálnym“ Nebratislavčanom a jeho prvú časť by si mali veľmi dobre zapamätať komunikátori budúceho pravicového kandidáta na bratislavského župana.

Spolu s nižšie uvedenými výrokmi je jasné, že ide o stoosemdesiatstupňový obrat oproti predchádzajúcim deviatim mesiacom. A jediné, čo sa k nemu hodí ako kulisa, sú zábery na odhaľovanie sochy Svätopluka týždeň pred voľbami v roku 2010, ktoré nemali ďaleko od propagačných filmov diktátorských režimov z minulého storočia.

Vyvstáva tak jasná otázka -  prečo? Tu je odpoveď jednoduchá. Pretože ide o úrad prezidenta, ktorý sa uprádzni najneskôr o rok a štvrť. Smer má len dve reálne možnosti – alebo pošle do boja o túto funkciu Fica, alebo niekoho iného.

Skúsme teda položiť otázku inak - prečo takto?  Fico predsa pokojne mohol dať od Gašparoviča ruky preč, podobne ako od Dobroslava Trnku po kauze Glance House – a začať tvrdiť, že aj Prezidentský palác potrebuje novú (zdravšiu, mladšiu, nebrebtajúcu) metlu. Trnku do funkcie generálneho prokurátora navrhoval práve Smer (a to aj po jeho legendárnych výrokoch o trtošení a pregrciavaní), a nikomu nepríde čudné, že sa dnes od neho dištancuje. Premiér mohol zareagovať úplne inak – s dobromyseľným (od marca natrénovaným) úsmevom, že pán prezident je síce už starší a najmä svojský človek, treba však rešpektovať jeho právomoc posvätenú Ústavným súdom a situáciu na prokuratúre podľa jeho rozhodnutia vyriešiť. A, áno, pripomínať, za akých okolností  bol Čentéš zvolený. Prečo nebola aj táto kauza odkomunikovaná „novou“ stratégiou? Nebodaj už starý pán nemá svoje duševné zdravie celkom pod kontrolou a mohol by znenazdajky vytresnúť, na koho príkaz sa celý „cirkus Humberto“ konal?

Problém totiž je, že Fico vytiahol najťažšie zbrane, akými len disponuje:

-          populizmus najťažšieho kalibru („Namiesto toho, aby sme sa tešili z dvadsiatich rokov, namiesto toho, aby sme hodnotili čo táto krajina dosiahla alebo nedosiahla, tak najvýznamnejšou udalosťou, ktorá má pripomenúť dvadsiate výročie vzniku Slovenskej republiky, je bláznivý nápad ľudí z opozície podať žalobu na prezidenta.“)

-          stavanie na piedestál funkciu, nie jej vykonávateľa, ktorý jej dáva obsah („Tu nejde o Ivana Gašparoviča. Tu ide o funkciu prezidenta Slovenskej republiky, ktorý je priamo volený. Je to predstaviteľ štátnosti.")

-          mečiarovské delenie politikov na tých, ktorí samostatné Slovensko chceli a ktorí nechceli ("To, čo nám tu predvádza opozícia, je niečo, čo by sme mali začať postupne aj zvažovať, pretože ľudia, ktorí boli proti Slovenskej republike, ktorí organizovalo petície proti Slovenskej republike, ľudia,  ktorí tvrdia o sebe, že tu nechcú bývať, že chcú bývať niekde v zahraničí, idú teraz organizovať, napádať, atakovať, znervózňovať a destabilizovať?“)

-          zavádzanie („Máme tu vyjadrenie premiérky - fraška, vyjadrenia koaličných poslancov vtedajších, že tam boli vydieraní a kupovaní poslanci, je tu trestné stíhanie vo veci sabotáže a marenia výkonu rozhodnutia Ústavného súdu a k tomuto všetkému ešte prišlo veľmi vážne, o tom už nikto nechce hovoriť, subjektívne zlyhanie pána docenta Čentéša, ktorý naozaj subjektívne zlyhal, keď skartoval, vymazal výpoveď jedného poslanca.)

-          osočovanie opozície slovníkom svojej prvej vlády („Načo má byť mimoriadna schôdza, keď prezident je pripravený prísť do parlamentu a vystúpiť? No na to, aby liali vedrá špiny. Pretože toto oni potrebujú. Zaťažovať verejnosť, znepokojovať verejnosť, jednoducho destabilizovať slovenskú situáciu, ktorá dnes je krajina v takom stave, že potrebujeme naozaj kľud.“)

-          vyhrážanie sa („Ja som raz povedal, že ak prejde a pretečie môj pohár trpezlivosti porozprávam čo sa dialo okolo voľby Najvyššieho kontrolného úradu napríklad, no porozprávam iné veci.“)

-          dávanie rozumov novinárom („Myslím si, že verejnoprávne médiá by mali mať väčšiu mieru úcty k prezidentovi Slovenskej republiky.“)

Toto všetko sa udialo len preto, aby si na Gašparoviča nikto viac nedovolil? Ale prečo? Sníva snáď Fico romantický sen, ako mu odchádzajúci prezident so slzami v očiach o rok neskôr odovzdáva úrad, objímuc ho ako syna a ďalšiu generáciu – a nechce, aby sa z jeho rekvizity každý smial?

Aby sme si rozumeli – práve popretie celej „novej“ komunikačnej stratégie (smerujúcej podľa všetkého od začiatku k tomu, aby Fico mal, ak sa napokon rozhodne, otvorenú cestu do Prezidentského paláca), je zásadným krokom vo Ficov neprospech. Z politiky konfrontácie sa nedá ujsť, môže sa len stupňovať. Ak sa premiér napokon rozhodne kandidovať, bude to v situácie silnej polarizácie verejnosti, vedúcej k takej mobilizácii protificovských voličov, akej by sama opozícia zďaleka nebola schopná. A keď sa na jej stranu pridajú ekonomické problémy, ktoré nám v rámci konsolidácie už teraz predpovedá napríklad agentúra Moodys, môže sa reálne stať, že Fico odíde porazený. Starý, Mečiara pripomínajúci politik, sršiaci oheň a síru na politických protivníkov, je jednoducho minulosťou. Výrazným varovným signálom tohto typu môže byť dvojnásobná Mečiarova prezidentská porážka napriek výrazným osobným preferenicám, ale v rovnakom časopriestore aj výsledok prvého kola českých prezidentských volieb, v ktorých nečakane uspel Karel Schwarzenberg.

Bude mimoriadne zaujímavé sledovať, ako sa premiérova komunikácia bude ďalej vyvíjať. Je totiž pravdepodobné, že Fico stále nie je rozhodnutý, ako sa o rok zachová. Výrečným signálom tohto vajatania je neustále sa meniaca stratégia Smeru k prezidentským kompetenciám. V auguste predseda parlamentu Pavol Paška vyhlásil, že prezident by mal mať viac kompetencií, pretože nezodpovedajú sile jeho mandátu. Trubač na túto tému uviedol pozoruhodný výrok, ktorý zatiaľ mediálnej pozornosti unikol: „Kancelária (prezidenta) aktuálne zamestnáva 83 zamestnancov vrátane prezidenta republiky. Rozdiel je zapríčinený úspornými opatreniami, a preto niektoré pozície po odchode zamestnancov do dôchodku a podobne neboli opätovne obsadené. Do budúcna však tieto miesta plánujeme obsadiť aj v súvislosti so zmenou ústavy, ktorá posilňuje právomoci prezidenta.“ Na to Paška z ničoho nič obrátil januárovým výstupom: „Myslím si, že sú iné ústavné veci, pre ktoré by som rád získal podporu v opozícii, ako je mandát a rozsah kompetencií pána prezidenta.“ Chaos už len umocnil Fico, ktorý po sérii výrokov o vlastnej spokojnosti s kreslom premiéra v nedeľu v RTVS v súvislosti s českými voľbami povedal: „Opäť to bude krajina, kde bude určitá disproporcia medzi spôsobom voľby prezidenta, ktorý je veľmi silný, lebo keď niekoho volíte priamo, tak to je silný mandát prezidenta, a právomocami, ktoré má prezident v Ústave Českej republiky. A toto bude téma, ktorá určite podobne ako v Českej republike, aj na Slovensku bude niekedy zaujímať politológov a právnikov.“

Skúsme teda prognózovať takto: ak sa po nevyhnutnom časovom odstupe, potrebnom na vyhodnotenie dopadu na voličské mozgy, bude „starý Fico“ so svojimi prejavmi opakovať, zástavu Smeru v prezidentských voľbách ponesie niekto iný.

P. S.: Prezidentskú kanceláriu prosíme o zaslanie predžalobnej výzvy na adresu vrtietpsom@gmail.com

Robert Fico a Ivan Gaššparovič

UDALOSTI TÝŽDŇA

Kolaps ako PR

V uplynulom týždni zarezonoval aj kolaps predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina pred jeho cestou do Čile. Keby nešlo o skutočný zdravotný problém, blog Vrtieť psom by ho musel označiť za jednoznačne najlepšiu PR akciu v tomto týždni. Od utorka až do soboty išlo o veľmi profesionálne zvládnutú komunikáciu tejto udalosti. Jeho kolaps na viedenskom letisku bol už po pár minútach vo všetkých slovenských médiách, so všetkými informáciami, vyjadreniami a dokonca aj fotografiami. Napríklad v najčítanejšom Novom Čase sa tejto téme venovali každý deň: v stredu podrobne informoval o celej s fotografiou z letiska PRED kolapsom a už aj s videom z nemocničného lôžka(!), vo štvrtok o tom, ako ho prebral slovenský športovec, v piatok sa Novému Času podarilo vypátrať tohto športovca a v sobotu Nový Čas zase informoval (aj s fotografiou, samozrejme), že pri odchode z nemocnice nevadila Štefanovi ani zima a odišiel iba v saku. V podobnom duchu informovali aj ďalšie médiá, napr. aj druhý bulvárny denník, ktorý zase rozoberal príčiny jeho kolapsu – prepracovanosť (aj s „exkluzívnou“ fotografiou) a informoval tiež, že Harabin chce ísť už v pondelok pracovať. Jedinou chybičkou krásy bol článok v HN, ktorý rozoberal, prečo chodí na služobné pracovné cesty aj jeho manželka. „Takto postupujú viacerí iní predsedovia súdov a štátnici v demokratickom svete,“ odbil to Harabin a tak sa stáva tento týždeň v médiách neohrozeným víťazom týždňa.

Prekazenie oslavy

Minulý týždeň sme sa venovali „modernizácii“ dvoch dopravných lietadiel L-410 turbolet, v tomto prípade formou ich nákupu, a boli sme zvedaví, ako sa minister obrany Martin Glváč s touto situáciou vysporiada. Hneď na pondelok zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej si za seba postavil všetkých dostupných predstaviteľov našej armády, čo je samozrejme veľmi dobrý komunikačný prvok. Už o niečo horšie boli ich výstupy, pretože sa v nich striedali balasty s nepresvedčivými vyjadreniami. Hlavnou postavou bol však samozrejme minister, ktorý zvolil zaujímavú taktiku – nepriznaný nákup lietadiel  obhajoval tým, že sa chcel kúpou novinárom pochváliť až pri ich krste: „Chcel som s veľkou pompou s náčelníkom generálneho štábu oznámiť, že sme kúpili, teda obmenili, dve L-410.“ S nevhodnou dávkou žoviálnosti ešte dodal: „Som tiež veľmi smutný z toho, že ste nám svojou nie celkom vhodnou medializáciou zobrali tú radosť, s ktorou sme si chceli pripiť so šampanským.“ Takéto „otočenie“ sa pri krízovej komunikácii používa bežne, no tentokrát pôsobilo veľmi nedôveryhodne. Minister sa však nemusí ničoho obávať – premiér Fico ho podržal, keď novinárom odkázal: „Varíte z vody, to sú banality.

Župné okienko: Frešo ako diktátor alebo korektný partner?

Tento rok nás čakajú župné voľby, preto sme sa rozhodli, že im budeme v našom blogu venovať  každý týždeň minimálne jednu správu. Začíname župou, ktorá bude asi najsledovanejšia a teda najzaujímavejšia. Ako sme informovali aj na našej facebookovej stránke, poslanec BSK Richard Frimmel (SMER-SD) sa k 31.12.2012 vzdal svojho mandátu. V oboch tlačových agentúrach vyšla táto správa v utorok 16:51, informovali o nej však „trochu“ odlišne. Agentúre SITA Frimmel povedal, že išlo o zdravotné dôvody. Pre agentúru TASR uviedol krajský šéf Smeru (a vyššie spomínaný minister obrany) Martin Glváč ako dôvod "nedemokratické praktiky SDKÚ-DS na čele s Pavlom Frešom" na BSK. Okrem iného povedal: "Toto tu nebolo ani pred 40 rokmi v čase normalizácie. Za to, čo robí pán Frešo a jeho SDKÚ-DS, by sa nehanbil ani bieloruský prezident Lukašenko a jeho diktátorský režim." Nám sa však podarilo dostať k listu, ktorý poslal Frimmel priamo predsedovi BSK Pavlovi Frešovi, v ktorom už okrem spomínaných zdravotných dôvodov píše doslova toto: „Vážený pán predseda, dovoľte, aby som Vám poďakoval za korektnú spoluprácu pri výkone môjho mandátu poslanca Bratislavského samosprávneho kraja.“ Tu už netreba dodávať nič viac, iba že v bratislavskom Smere urobili komunikačný fail týždňa a môžu byť iba radi, že si tento prešľap nevšimli médiá. V každom prípade je to prísľub tvrdej volebnej kampane o toto posledné nečervené miesto na politickej mape Slovenska. Frešo to vôbec nebude mať ľahké – jeho pravdepodobná protikandidátka Monika Flašíková Beňová zverejnila na Facebooku v ten istý deň status o tom, ako už štyri týždne nefajčí, ktorý jej svojim „Like“ ohodnotilo doteraz 1880 ľudí...

KRÁTKO

Lucia Žitňanská (SDKÚ-DS) si obnovila advokátsku licenciubude spolupracovať s advokátskou kanceláriou TaylorWessing e/n/w/c. Okrem toho učí aj na právnickej fakulte, čo dokopy nedáva veľkú záruku, že sa bude naplno venovať pozícii predsedníčky klubu SDKÚ-DS, ako to vyhlásila pred časom, spolu s týmto výrokom:  „Nie som kamarát kumulovania funkcií, ani polovičatých riešení. Každý sa má naplno venovať svojej práci.“

Jej bývalá šéfka vo vláde Iveta Radičová zase tento týždeň odcestovala do Oxfordu, kde sa bude venovať analýze vzťahu politiky a médií a tiež politiky a demokracie. Aj napriek jej vyhláseniam, že už chce mať od politiky a médií pokoj, bol jej odchod veľmi dobre zmonitorovaný napr. lifestylovou reportážou v TV JOJ, reportážou o jej pôsobení v Oxforde v RTVS (26:03) či rozlúčkovou fotkou so svojim partnerom na letisku v Novom Čase.

Politické strany SDKÚ-DS a Nová väčšina si vo štvrtok zvolali novinárov k tlačovým konferenciám s takmer identickými názvami tém: „Koľko stojí socialistická vláda bežného občana“ (SDKÚ-DS)  a „Spočítali sme to R. Ficovi (účet za vládnutie Smeru-SD)“ (Nová väčšina). Aj napriek tomu, že obe strany počítali s úplne odlišnými položkami (SDKÚ-DS s konsolidáciou, Novä väčšina napr. s kúpou súkromných zdravotných poisťovní), vyšlo im podobné číslo – niečo vyše jednej miliardy EUR. Bez ohľadu na to, kto s týmto nápadom prišiel prvý, tak treba uznať, že nebol zlý, no takýmto načasovaním sa obe strany navzájom neutralizovali.

Štrajkový výbor školských odborárov nepodporí ostrý štrajk 13. marca v čase testovania deviatakov a písomných maturít. Po nezvládnutom štrajku v decembri je toto definitívna kapitulácia vedenia školských odborov a premrhanie podpory verejnosti, takže učitelia by mali určite zvážiť, či by ich záujmy nemal zastupovať  niekto iný.

Splnomocnenec vlády pre rómske komunity a poslanec OĽaNO Peter Pollák ide hľadať inšpiráciu pri príprave rómskej reformy k Indiánom. Okrem toho, že nevie po anglicky a že podľa jeho predchodkyne Kláry Orgovánovej momentálne prebiehajú „veľmi vážne rokovania o nastavení eurofondov na ďalšie obdobie“, ide o veľmi zle odkomunikovanú pracovnú cestu, hlavne keď sme už dva mesiace mali poznať jeho návrh rómskej reformy nazvanej „Správna cesta“.

Vysvetlenie týždňa

Nejde síce priamo o politiku, no podobný postup ako minister obrany Martin Glváč zvolil tento týždeň aj šéf projektu Košice – EHMK 2013 Ján Sudzina: po kritike vystúpenia  speváčky Anna Gaja na otváracom ceremoniáli vyhlásil, že táto amatérka, ktorá vystúpi na jednom pódiu napr. s Jamiroquaiom, či Petrom Breinerom, bola iba marketingovým nástrojom. Je na prvý pohľad zrejmé, že to bola iba krízová komunikácia (veľmi krízová) po tom, čo slovenský internet doslova ovládol jej klip Láska v daždi, no treba uznať, že v jednej veci má pán Sudzina pravdu: tento „ťah“ zvýšil záujem médií o otvárací ceremoniál...

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Sledujte nás aj na Facebooku:

https://www.facebook.com/pages/Vrtie%C5%A5-psom-%C5%A1kola-politick%C3%A9ho-marketingu/346951097792

 

  • Tlačiť
  • 9

Vrtieť psom

Vrtieť psom
  • Počet článkov: 5
  • Priemerná čítanosť: 5492
  • Priemerná diskutovanosť: 5
  • RSS blogu

O blogu

Škola politického marketingu - o tom, ako sa na Slovensku politika robí a ako by sa (ne)mala robiť.

Vrtieť psom

Vrtieť psom
  • Počet článkov: 5
  • Priemerná čítanosť: 5492
  • Priemerná diskutovanosť: 5
  • RSS blogu

O blogu

Škola politického marketingu - o tom, ako sa na Slovensku politika robí a ako by sa (ne)mala robiť.

Kalendár sa načítava...