Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Tomáš Valášek

Máme sa báť revolúcie v Egypte?

13.02.2011 | ValasekT

Triezvej analýze vývoja v Egypte stojí v ceste vrodená obava zo zmeny a túžba po stabilite

  • Tlačiť
  • 0

Odchod diktátorského režimu ešte neznamená príchod demokracie. Nikto presne nevie, či sa pozeráme na zopakovanie situácie z roku 1989 – kedy demokratické revolúcie priniesli slobodu do strednej Európy – alebo z roku 1979, kedy revolúcia v Iráne vyniesla k moci ajatolláhov kážucich skazu Izraela. Preto je pochopiteľné, že Mubarakov odchod zanechal rôzne pocity – na jednej strane je sympatia s davmi, ktoré silne pripomínajú tie v bratislavských uliciach pred 21 rokmi; na druhej strane je strach, že najľudnatejší arabský štát práve padol do rúk islamským fanatikom.

Bolo by naivné predpovedať vývoj niečoho tak vrtošivého ako revolúcia. Navyše, nie som expert na Egypt ani Blízky východ, takže mi neprináleží robiť definitívne závery. Ale to neznamená, že človek v tom zmätku nemôže začať hľadať indície, ktoré napovedia niečo o tom, čo piatková revolúcia môže znamenať:

1. Revolúciu nezačali islamské sily. Tie sa pridali až po pár dňoch protestov, ktoré začali  výbuchom hnevu strednej triedy – vzdelaných Egypťanov, ktorí už mali plné zuby korupcie a nedostatku pracovných príležitostí. V tom je prvý rozdiel medzi Egyptom a revolúciou v  Iráne, ktorej ideologickým vodcom bol od začiatku ajatolláh Chomejní (hoci až takmer do konca revolúcie bol v exile vo Francúzsku);

2. Samozrejme, ešte stále je možné, že z vývoja v Egypte vzíde nakoniec víťazne práve Moslimské Bratstvo. Nakoniec, bolševici v Rusku revolúciu tiež nezačali, ale boli tí, ktorí ju dokončili. Revolúcie zvyknú požrať svojich “rodičov” a odmeniť tých, ktorí sa pridajú neskôr. Muslimské bratstvo je často popisované ako “najlepšie organizovaná politická sila v Egypte”. Nie je to však celkom pravda. V skutočnosti je v Egypte najlepšie organizovanou silou armáda. A tá je aj po Mubarakovom odchode pri moci. Paradoxne, asi najväčšou prekážkou demokracii tak nakoniec nemusí byť bratstvo, ale generáli;

3. Kiežby to tak ostalo, povedia si asi mnohí: demokracia vyžaduje určitú mentalitu, tradície občianskej spoločnosti a rešpektu pre práva a slobody jednotlivcov. Nikde nie je napísané, že Egypt má predpoklady na to, aby demokraciu vybudoval. Je na tom kus pravdy - ale nedá sa nedodať, že moderný Egypt ani nemal šancu niečo ako občiansku spoločnosť vybudovať.  Mubarakov trik na zotrvanie pri moci totiž spočíval v tom, že potlačil liberálnu opozíciu a toleroval iba Moslimské Bratstvo, najmä preto, aby ním potom mohol strašiť Západ a odôvodniť si svoju vládu pevnej ruky. Až časom uvidíme, či má demokracie dostatočne silné zázemie v Egypte: ak by teraz armáda vytvorila slobodné podmienky pre septembrové voľby, liberálne sily, ktoré boli v revolúcii oveľa viditeľnejšie ako islamské, by mali sedem mesiacov na to, aby sa zorganizovali do strán, rozbehli slobodné médiá a začali budovať občianske zázemie. Skrátka, na zhodnotenie úspechu či neúspechu demokracie v Egypte je ešte priskoro.

Treba dodať, že ak by aj zvíťazili liberálne sily, je dosť pravdepodobné, že k Izraelu a Západu budú menej priateľsky naklonené ako Mubarak. Za to si môžeme čiastočne sami: Egypťania právom asociujú Spojené štáty a Európu s podporou arabským diktátorom; v piatok demonštranti v Káhire skandovali: “Preč s Mubarakom, americkým agentom!” Medzi Egypťanmi je antisemitizmus a anti-amerikanizmus populárny (napokon, uchýlil sa k nemu aj Mubarak v štvrtkovom prejave, jeho poslednom zúfalom pokuse ostať pri moci). Je to však dostatočný dôvod báť sa revolúcie? Jej lídri  zatiaľ jasne naznačujú, že chcú dobré vzťahy so Západom udržať; Muhamad el-Baradej sa stal ich spíkrom aj preto, lebo je ako bývalý šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu pre svet známou, prijateľnou postavou. Navyše, armáda, ktorá dnes Egyptu dominuje (a nie je dôvod myslieť si, že v budúcnosti nebude aj naďalej silná), má veľmi úzke vzťahy s USA. Ak by sa aj politická rétorika v Káhire pootočila proti Západu, ešte stále to neznamená, že Egypt sa stáva druhým Iránom. Napokon, Turecko je príkladom moslimskej demokracie, ktorá dnes nie je obzvlášť priateľsky naklonená ani Izraelu ani Západu. Nikto v Európe či v USA však neargumentuje, že by tam mala prebrať moc armáda či nám priaznivo naklonený diktátor.

Mali by sme si priznať, že triezvej analýze ďalšieho vývoja v Egypte nám stojí v ceste vrodená obava zo zmeny a prirodzená túžba po stabilite. Z bázne pred neznámou budúcnosťou sa často radšej pridŕžame nevýhodneho, ale známeho. Koniec koncov, aj v novembri 1991 veľa západných lídrov – vrátane vtedajšieho amerického prezidezidenta Georgea Busha st. - brojilo v prejavoch a vyhláseniach proti rozpadu Sovietskeho zväzu. Pokiaľ ide o náš región, vrelo odporúčam dnes už takmer komickú, superpesimistickú analýzu od jedného z najznámejších amerických politológov Johna Mearsheimera, v ktorej rok po nežnej revolúcii predpovedá strednej Európe chaos a násilie. Nepodliehame pri pohľade na dnešný Egypt podobným inštinktom?

 

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)

Tomáš Valášek

Tomáš Valášek
  • Počet článkov: 8
  • Priemerná čítanosť: 1168
  • Priemerná diskutovanosť: 1
  • RSS blogu

O blogu

Som zahranično-politický analytik v londýnskom think-tanku Centre for European Reform. V minulosti som pracoval na Ministerstve obrany SR a v bezpečnostných think-tankoch v Bruseli a Washingtone. V tom poslednom meste som aj vyštudoval. V blogoch sa venujem tomu, čo hýbe zahraničnou politikou vo svete. A občas spíšem postrehy zo svojich ciest a stretnutí s ľuďmi, ktorí tú politiku robia.

Tomáš Valášek

Tomáš Valášek
  • Počet článkov: 8
  • Priemerná čítanosť: 1168
  • Priemerná diskutovanosť: 1
  • RSS blogu

O blogu

Som zahranično-politický analytik v londýnskom think-tanku Centre for European Reform. V minulosti som pracoval na Ministerstve obrany SR a v bezpečnostných think-tankoch v Bruseli a Washingtone. V tom poslednom meste som aj vyštudoval. V blogoch sa venujem tomu, čo hýbe zahraničnou politikou vo svete. A občas spíšem postrehy zo svojich ciest a stretnutí s ľuďmi, ktorí tú politiku robia.

Kalendár sa načítava...