Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Tomáš Valášek

List Obamovi je taktickou chybou

28.07.2009 | ValasekT

Apel stredoeurópskych politikov prehĺbi rozdiely medzi „starou“ a „novou“ Európou

  • Tlačiť
  • 6

Václav Havel, Adam Rotfeld, ci Valdas Adamkus sú osobnosti, ktoré v našom regióne vyčnievajú o hlavy nad priemer. Ich zahranično-politické inštinkty sú väčšinou veľmi spoľahlivé. Je zriedkavé, že s nimi v zahraničnej politike nesúhlasím. Ale ich nedávny otvorený list prezidentovi Obamovi, pod ktorý sa podpísali ďalšie dve desiatky intelektuálov z regiónu vrátane Slovenska, je chybou. Vyzývajú v ňom Obamu, aby venoval väčšiu pozornosť strednej Európe. Listom ale americký postoj nezmenia - a čo viac, prehĺbia rozdiely medzi „starou“ a „novou“ Európou a oslabia spoločnú európsku politiku v otázke Ruska.

Ak ste ho ešte nevideli, list sa dá nájsť na tejto adrese. Než vysvetlím, prečo s ním nesúhlasím, najskôr k jeho pozitívam. Veľmi trefne popísal situáciu vo východnej Európe. Rusko skutočne testuje Západ; „oťukáva“ si ako ďaleko môže zájsť v snahe dostať východnú Európu pod kontrolu. Premiér Putin a prezident Medvedev rátajú s tým, že hoci Európa sféry vplyvu v princípe odmieta, v praxi budú niektoré krajiny ochotné ustúpiť, aby si nepokazili vzťahy s Moskvou. Preto Medvedev navrhol novú bezpečnostnú architektúru pre Európu: chcel ňou oslabiť EÚ a NATO a postaviť európsko-ruské vzťahy na báze priamych kontaktov so „spriatelenými“ hlavnými mestami ako Berlín či (do menšej miery) Paríž. Rátal s tým, že sa mu podari izolovať „problémové“ krajiny ako Poľsko či Estónsko, rozdeliť strednú Európu od západnej a získať voľnú ruku v krajinách bývalého sovietskeho bloku.

List má tiež pravdu v tom, že Obama sa strednej a východnej Európe venuje oveľa menej, ako jeho predchodcovia. Jednak má dosť iných starostí, ale je to aj tým, že v jeho okolí chýbajú ľudia, pre ktorých by bol bývalý sovietsky blok „srdcovou“ záležitosťou (viac som o Obamovej politike napisal v júni v blogu O Obamovi, Rusku a Európe.)

Autori listu sú teda právom frustrovaní. Ale presne preto, že sa stredná Európa ocitá pod tlakom, dôraz politiky regiónu musí byť na posilnení existujúcich partnerstiev. V núdzi potrebuješ priateľov. Ale týmto listom si ich stredná Európa nezíska.

Nevidím totiž nádej, že by zmenil názor politikov v USA. O ich pozornosť zápasia oveľa väčšie výzvy: hospodárska kríza, Irán, Severná Kórea, klimatické zmeny. Stredná Európa už nebude stredom americkej pozornosti. Nie sme pre USA ani problémom, ako za studenej vojny, ani veľmi neprispievame k riešeniu ich nových výziev. V optike veľmoci sme kdesi na okraji zorného poľa.

Obama je navyše veľmi odolný podobnej „verejnej“ diplomacii akou je ten list. Iné, silnejšie lobby, ako napr. tá izraelská sa neúspešne snažia otočiť americkú zahraničnú politiku vo svoj prospech. Z Obamovho zahranično-politického tímu, s ktorými som sa bavil v máji tohto roku, som mal pocit odhodlania - chcú zmeniť „Bushovu“ politiku; dobre vedia, že si tým určité skupiny a štáty rozhnevajú, ale sú pripravení ich tlakom odolávať.

Na list zareagujú o to podráždenejšie, že znižuje význam amerických krokov voči strednej Európe. A to hlavne Obamovo rozhodnutie primäť NATO, aby začalo plánovať pre prípadný konflikt s Ruskom. Tento fakt sa v kontexte listu takmer stráca. Ale ide o zmenu 20 rokov trvajúcej politiky aliancie, ku ktorej sa neodhodlal ani George Bush. Pre strednú Európu niet priamejšej záruky ochrany voči vonkajším hrozbám, ako dobre pripravené NATO. Presne k tomu smeruje Obamov návrh.

Listom si autori nezískajú priazeň Američanov. Túto možnosť pripúšťa aj jeden z jeho signatárov, Martin Bútora, vo svojom výbornom článku v SME („Chceli sme sa len ozvať, že sme tu”). Dalo by sa povedať: stálo to za pokus; stredná Európa nemá čo stratiť tým, že sa ozve a že sa Američanom pripomenie.

Ale nie som si tým istý. Ten list totiž čítal aj zvyšok Európy, a neprijal ho dobre. V deň, keď sa objavil, som v Londýne prednášal skupine západných lídrov: bývalý taliansky premiér, bývalý generálny tajomník NATO, poradca francúzskeho ministerstva zahraničných vecí, tieňová ministerka britskej opozície a jeden z najskúsenejších nemeckých diplomatov. Keď boli výtlačky listu položené na stôl, ich reakcia bola zhodne negatívna: list videli ako návrat k rozdeleniu EÚ na „novú“ a „starú“ Európu, a ako hlas nedôvery nových členských krajín v EÚ a v západnú Európu.

Pred pár rokmi by som s nimi polemizoval: ak Vám nové členské štáty v otázke Ruska neveria, tak musíte tvrdšie bojovať o ich priazeň. Dnes už však môžu presvedčivo odpovedať, že sa snažia. Za posledné roky sa východná politika Európy výrazne zlepšila. A to hlavne po vojne v Gruzínsku, ktorá Európanom pripomenula, že naše východné susedstvo má stále kopu nevyriešených konfliktov, ktoré navyše zvádzajú Rusko k intervencii. Od minuloročnej vojny EÚ prebrala iniciatívu: jej nové ‘východné partnerstvo’ je vážnou, hoci nie bezproblémovou, snahou stabilizovať vlády v regióne medzi EÚ a Ruskom.

Aj voči samotnému Rusku vystupuje Európa jednotnejšie. Keď Medvedev pred už vyše rokom vo Francúzsku navrhol novú bezpečnostnú architektúru pre Európu, Nicolas Sarkozy zareagoval ako európsky, nie francúzsky štátnik. Zakontroval troma podmienkami, ktoré sú dodnes základom európskej pozície: 1) že nepripustí oslabenie jednoty EÚ, 2) že neoslabí centrálnu pozíciu NATO v Európe, a 3) že všetky návrhy na zmenu musia vzísť od Ruska, lebo Európa je so súčasnou bezpečnostnou v Európe spokojná. Pod tlakom Európy Moskva upustila od pôvodnej rétoriky; dnes už netrvá na tradičnom „koncerte mocí“, ako uvádzajú autori listu, ale hovorí o novom aranžmá medzi Moskvou a EÚ a NATO (odporúčam skvelý štúdiu na túto tému od môjho kolegu Boba Lo, “Medvedev and the new European security architecture”).

Nerobím si z našich európskych partnerov ilúzie: v iných situáciach, ako napr. v otázke postavenia prepojení na nové, ázijské zdroje plynu, príliš ľahko podliehajú komerčnému tlaku Moskvy. Jej zahranično-politické zlyhania pekne zdokumentoval môj ďalší kolega, Charles Grant, vo svojej novej eseji, „Is Europe doomed to fail as global power?“. Ale v základných otázkach východnej politiky už Európa oproti minulým pár rokom dozrela. Vníma ruské záujmy triezvo, bez naivity: ako kvázi-koloniálne, ktoré sa hodia skôr do 19. storočia, ako toho súčasného. Veľmi k tomuto novému európskemu vnímaniu dopomohli chyby samotnej ruskej diplomacie. Nechápe EÚ; vníma ju ako prechodný zjav, od ktorého sa pod správnym tlakom Paríž a Berlín dištancujú. Ruské výpady proti iniciatívam EÚ ako východné partnerstvo a modernizácia ukrajinských plynovodov len utvrdzujú Berlín či Rím v skepse voči politike Moskvy. Rozumná politika strednej Európy by sa snažila začať kultivovať túto novú tendenciu EÚ vystupovať trochu jednotnejšie voči Rusku. O to viac, že USA v našom regióne dnes menej vidno a počuť.

Jeden z hlavných faktorov, ktorý však bráni užšej európskej spolupráci na východnej politike, je ale pocit v časti západnej politickej scény, že nové členské krajiny sa správajú v otázke Ruska iracionálne. Počúvam to z úst západných diplomatov dosť často. Túto percepciu treba zmeniť, ak chceme presvedčiť západnú Európu, aby sa EÚ aktívnejšie angažovala vo východnom susedstve. Poliaci to robia dobre: jeden člen poľského kabinetu mi nedávno v Londýne povedal, že novým princípom ich zahraničnej politiky je „nebyť vnímaný ako protiruský element”. Zmenili tón: aj keď sa Poliaci s Moskvou v mnohom nezhodujú, ako napr. v otázke americkej protiraketovej obrany, ich minister zahraničných vecí tam zájde a prinajmenšom skúsi veci vyriešiť dohodou. Pochybujem, že naozaj verí v možnosť kompromisu. Ale pointou je západným kolegom dokázať, že sa pokúsil. Nemcom a iným sa potom ťažšie argumentuje, že nové členské štáty nie sú konštruktívnym hráčom.

List stredoeurópskych intelektuálov je návratom do obdobia zo začiatku dekády, kedy bolo USA v Európe silne angažované a Európa v otázke Ruska totálne rozdelená. To prve už bohužiaľ nie je pravdou a list na tom nič nezmení. To druhé už našťastie nie je pravdou, a relatívnu jednotu EU voči Rusku treba kultivovať. Ten list nepomohol.

 

  • Tlačiť
  • 6

Tomáš Valášek

Tomáš Valášek
  • Počet článkov: 8
  • Priemerná čítanosť: 1167
  • Priemerná diskutovanosť: 1
  • RSS blogu

O blogu

Som zahranično-politický analytik v londýnskom think-tanku Centre for European Reform. V minulosti som pracoval na Ministerstve obrany SR a v bezpečnostných think-tankoch v Bruseli a Washingtone. V tom poslednom meste som aj vyštudoval. V blogoch sa venujem tomu, čo hýbe zahraničnou politikou vo svete. A občas spíšem postrehy zo svojich ciest a stretnutí s ľuďmi, ktorí tú politiku robia.

Tomáš Valášek

Tomáš Valášek
  • Počet článkov: 8
  • Priemerná čítanosť: 1167
  • Priemerná diskutovanosť: 1
  • RSS blogu

O blogu

Som zahranično-politický analytik v londýnskom think-tanku Centre for European Reform. V minulosti som pracoval na Ministerstve obrany SR a v bezpečnostných think-tankoch v Bruseli a Washingtone. V tom poslednom meste som aj vyštudoval. V blogoch sa venujem tomu, čo hýbe zahraničnou politikou vo svete. A občas spíšem postrehy zo svojich ciest a stretnutí s ľuďmi, ktorí tú politiku robia.

Kalendár sa načítava...