Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Tomáš Hellebrandt

Za Euro alebo Národ?

25.06.2015 | Tomáš Hellebrandt

Menová únia trpí nedostatkom európskej identity

  • Tlačiť
  • 4

Rubrika

Makroekonómia

Svetová hospodárska kríza vystavila inštitúcie Eurozóny najdôležitejšej skúške od ich vzniku. Zlyhali. Pri skúmaní trhlín v konštrukcii menovej únie, ktoré zanechala búrka na globálnych trhoch zistíme, že najslabším článkom je v každom prípade nedostatok vzájomnej solidarity a dôvery medzi občanmi odlišných štátov. Neprítomnosť európskej identity vysvetľuje čiastočné a nesystematické združovanie suverenity členských štátov Eurozóny pri jej vzniku. Technokratická funkcia makroekonomickej stabilizácie únie ako celku sa dostala pod taktovku Európskej Centrálnej Banky ale akékoľvek kolektívne poistenie proti dôsledkom asymetrických výkyvov v jednotlivých regiónoch únie, ktoré normálne poskytuje spoločný rozpočet bolo odmietnuté.

Iróniou príbehu Eura je, že jedným zdrojom asymetrických impulzov sa stal práve jeho zrod. Zavedenie spoločnej meny sprevádzala vlna optimizmu ohľadom konvergenčného potenciálu periférnych ekonomík a s ňou príliv kapitálu s vidinou rýchleho zúročenia. Nemecké reformy na trhu práce zároveň škrtili rast domácich miezd a spotreby domácností a vytvárali tým zásobu nadbytočných úspor, ktoré tiekli smerom na juh. Prílev kapitálu bol sprostredkovaný predovšetkým domácimi bankami, ktoré si požičiavali od zahraničných investorov a tak financovali domáce úvery. Zahraničný kapitál financoval ekonomický boom a rastúcu zadlženosť predovšetkým súkromného sektora. Nerovnováha v agregátnom dopyte (príliš vysoký na periférii a naopak príliš nízky v jadre, osobitne v Nemecku) spôsobila rozchádzanie sa cenových hladín a stratu konkurencieschopnosti periférnych ekonomík.

Bankový dozor

Averzia voči akejkoľvek „fiškálnej únii“ vysvetľuje prečo banky napriek ich medzinárodnému dosahu a vzájomnej prepojenosti zostali pod dozorom národných vlád, na pleciach ktorých zostalo aj bremeno riešiť bankové krízy a poskytovať ochranu vkladov. Keď sa v dôsledku svetovej hospodárskej krízy optimizmus okolo periférnych ekonomík vyparil a zahraničný investori v strachu o svoje peniaze odmietli refinancovať pôžičky periférnym bankám ich záchrana musela byť financovaná zo štátneho rozpočtu, čo spôsobilo značnú záťaž, najmä v Írsku. Väzba medzi zdravím bánk a zdravím verejných financií motivovala štátnych úradníkov k zhovievavému prístupu k bankovému dohľadu čoho dôsledkom bolo, že finančné trhy strácali dôveru v zdravie oboch. Otázniky nad udržateľnosťou verejných financií nakoniec viedli k odrezaniu niektorých krajín od finančných trhov.

Fiškálna politika

Pakt Stability a Rastu mal zabezpečiť, že zdravie verejných financií zostane nespochybniteľné a žiaden členský štát nezostane odkázaný na pomoc ostaných, čo sa ukázalo ako zbožné želanie. Jeho formulácia ako strop pre verejný dlh a deficit totiž ignorovala fakt, že nadmerné dlhy v súkromnom sektore sa eventuálne ukážu na účte štátu v podobe záchranných balíkov pre banky alebo opatrení proti recesii. Pred krízou boli verejné financie v Španielsku alebo Írsku v dôsledku ekonomického rozkvetu v lepšom stave ako v Nemecku (Grécko je výnimkou). Rastúca súkromná zadlženosť a relatívne vysoká miera inflácie v týchto krajinách však naznačovali potrebu ešte vyšších rozpočtových prebytkov a ešte rýchlejšieho znižovania verejných dlhov za účelom spomalenia pádu konkurencieschopnosti a vytvorenia dostatočnej rezervy, ktorá potom mohla byť použitá na razantnejšie tlmenie dopadov recesie. Pakt Stability a Rastu však s takouto proticyklickou fiškálnou politikou reagujúcou na asymetrické výkyvy nerátal.

Funkcia veriteľa poslednej možnosti a menová politika

Neochota spolufinancovať stabilizáciu jednotlivých krajín zároveň vysvetľuje absenciu akéhokoľvek kolektívneho mechanizmu, ktorý by riešil situáciu, keď členský štát stratí prístup k trhovému financovaniu svojich dlhov. V krajinách s vlastnou menou funkciu veriteľa poslednej možnosti zastáva centrálna banka. Kontrola štátu nad tlačiarňou peňazí zaručuje jeho veriteľom, že ich pohľadávky budú splatené a tým zabraňuje sebenaplňujúcim krízam likvidity kedy neochota finančných trhov prefinancovať existujúce dlhy môže dotlačiť krajinu k bankrotu. Členské štáty Eurozóny si naopak požičiavajú v mene nad ktorou nemajú kontrolu a stávajú sa tým zraniteľnejšie voči panike na finančných trhoch a rapídnemu nárastu úrokových sadzieb, ktorý nezodpovedá miere ich verejného zadlženia.

Európska Centrálna Banka sa dlho zdráhala plniť funkciu veriteľa poslednej možnosti pre členské štáty, pretože by sa tým vystavila riziku straty na pôžičkách štátom v ťažkostiach a zníženiu imania, ktoré by potom muselo byť navýšené z rozpočtov členských štátov. Rovnaký dôvod objasňuje jej neochotu (až donedávna) stimulovať ekonomiku takzvaným kvantitatívnym uvoľnením teda kúpou aktív, prevažne štátnych dlhopisov. Dôsledkom bol pokles miery inflácie hlboko pod jej cieľovú hladinu, prehĺbenie recesie a sťaženie nápravy cien v periférnych krajinách v porovnaní s jadrom Eurozóny, čo je základnou podmienkou odstránenia nerovnováh v konkurencieschopnosti.

Problém európskej identity

Ekonomické ťažkosti spôsobené krízou vystavili všetkým na oči ozajstnú slabosť európskej identity. Z problému spravodlivého rozdelenia strát spôsobených nekontrolovaným prívalom kapitálu z jadra do neproduktívnych investícií v periférii medzi nezodpovedných dlžníkov a rovnako nezodpovedných veriteľov sa stal problém rozdelenia strát medzi štátmi, ktorého výsledok určila nie spravodlivosť ale národné záujmy. Skreslené vnímanie krízy optikou národnosti viedlo k hlúpym rozprávkam o lenivých južanoch a rovnako hlúpym karikatúram Merkelovej s fúzami Hitlera. Bremeno nápravy makroekonomických nerovnováh zatiaľ leží na pleciach stratenej generácie nezamestnaných mladých Grékov, Španielov a Portugalcov a gniavi ich vieru v lepšiu budúcnosť.

Pri takýchto náladách nie je prekvapením, že idea fiškálnej únie zostáva v nedohľadne. Členské štáty sú ochotné vzdať sa suverenity v úzko technokratických sférach pokiaľ každý z nich očakáva úžitok (napr. menová politika, bankový dozor, regulácia vnútorného trhu). Kolektívne poistenie však nie je technokratickou ale politickou otázkou. Spoločná solidarita v rámci nášho európskeho politického spoločenstva nie je dosť silná na to aby uniesla váhu sociálneho štátu a vzájomných záväzkov sociálnej spravodlivosti. Legitímny dosah fiškálnej politiky, ktorej podstata je prerozdeľovanie zdrojov v spoločnosti je určený silou väzieb, ktoré spájajú platičov a príjemcov sociálnych výdavkov. Tie zatiaľ významne nepresahujú hranice európskych štátov.

Reformy európskych inštitúcií

V tomto kontexte treba vnímať aj reformy Európskych inštitúcií uskutočnené od prepuknutia krízy. Najväčší krok vpred sa podarilo urobiť v oblasti bankového dozoru kde došlo k významnému združeniu suverenity členských štátov prevedením kompetencií na Európsku Centrálnu Banku. To vytvára priestor pre prísnejší dozor ako poskytovali národné inštitúcie, obnovenie dôvery v Európske banky, integráciu bankového trhu, nárast súťaže o zákazníka. Väzba medzi zdravím bánk a zdravím verejných financií však nebola úplne odstránená pre neochotu členských štátov financovať spoločné poistenie bankových vkladov. Všeobecná neistota tiež pretrváva ohľadom pomeru národných a Európskych zdrojov financovania fondu pre riešenie bankových kríz.

Čo sa týka reformy Paktu Rastu a Stability takzvaná Fiškálna Dohoda bohužiaľ len čiastočne posilňuje úlohu fiškálnej politiky ako nástroja stabilizácie jednotlivých členských štátov. Zmena dôrazu z celkového deficitu verejných financií na štrukturálny deficit (očistený o vplyv ekonomického cyklu) je teoreticky krok správnym smerom i keď v praxi vznáša otázky ohľadom správneho odhadu vplyvu ekonomického cyklu. Čo je však podstatnejšie nové pravidlá naďalej netlačia členské štáty k vlastnému poisteniu tvorením väčších rezerv vo verejných financiách v dobrých časoch, ktoré možno neskôr použiť za účelom efektívnejšieho tlmenia dopadov recesií.

Pokrok v riešení prístupu členských štátov k financovaniu dlhov zo súkromných zdrojov je tiež zatiaľ iba čiastočný. Riziko krízy likvidity bolo značne znížené sľubom Európskej Centrálnej Banky prevziať na seba úlohu veriteľa poslednej možnosti (ak členský štát v núdzi splní určité podmienky). Pokračujúca Grécka dráma však ukazuje, že Európsky politici sa zatiaľ nevysporiadali s riešením situácie kedy krajina čelí nie kríze likvidity ale kríze platobnej neschopnosti.

Čo ďalej?

Hlavnou nezodpovedanou otázkou do budúcnosti je, či toto čiastočné plátanie inštitucionálnych dier bude stačiť. Je možné, že reformy zmiernia nedostatky natoľko, že pri budúcej búrke, ktorá skôr či neskôr príde budú inštitúcie Eurozóny pevnou strechou nad hlavou. V tom prípade môže ďalšia integrácia Európy postupovať na základe objednávky „zospodu“ a nie pod tlakom finančných trhov a dvojcifernej nezamestnanosti. Ak však budú spoločné inštitúcie znovu skôr zdrojom neistoty a ľudského utrpenia nemusia ďalšiu skúšku prežiť.

Je preto namieste diskusia o tom či a ako je možné pestovať európsku identitu a či je takéto úsilie hodné sledovať. História nacionalizmu pestovaného modernými štátmi dokazuje, že identita je kujná a hranice kolektívnej solidarity preto nie sú vytesané do kameňa. Myšlienka budovania európskej identity vyvoláva v niektorých ľuďoch emotívne reakcie pretože sa bytostne dotýka základných otázok vnímania seba samého. Obavy o stratu národnej identity je treba vyslyšať a nájsť na ne uspokojivé odpovede. Zároveň by sme však nemali zabúdať, že hlbšia ekonomická integrácia má aj hmatateľné výhody v podobe vyššej makroekonomickej stability, efektívnejšej makroekonomickej politiky, robustnejšej obchodnej súťaže a v konečnom dôsledku aj rýchlejšieho rastu. V diskusii o budúcnosti Európy je preto potrebné v rovnakej miere angažovať srdce ale aj rozum.

Tento článok je skrátenou a upravenou verziou eseje s názvom „Od Čechoslovakizmu k európanizmu: národná identita verzus ekonomická racionalita“, ktorá dopĺňa publikáciu diela Ivana Dérera K diskusii o čechoslovakizme. Tá bude v priebehu Júla dostupná v elektronickej forme na stránke www.cominerva.com. Srdečne Vás pozívam na prezentáciu knihy v priestoroch knižnice Goetheho inštitútu v Bratislave dňa 30 Júna o 18:00. Viac informácií na https://www.facebook.com/events/1157427204283621/.

  • Tlačiť
  • 4

Rubrika Makroekonómia

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt
  • Počet článkov: 31
  • Priemerná čítanosť: 2494
  • Priemerná diskutovanosť: 44
  • RSS blogu

O blogu

Vyštudoval som ekonómiu (Oxford, London School of Economics) a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Od roku 2018 pôsobím na Útvare hodnoty za peniaze na Ministerstve financií SR. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a týmto témam sa chcem venovať v mojom blogu. Občas prispievam aj k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí.

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt
  • Počet článkov: 31
  • Priemerná čítanosť: 2494
  • Priemerná diskutovanosť: 44
  • RSS blogu

O blogu

Vyštudoval som ekonómiu (Oxford, London School of Economics) a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Od roku 2018 pôsobím na Útvare hodnoty za peniaze na Ministerstve financií SR. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a týmto témam sa chcem venovať v mojom blogu. Občas prispievam aj k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí.

Kalendár sa načítava...