Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Tomáš Hellebrandt

Pán Piketty a jeho kritici

05.08.2014 | Tomáš Hellebrandt

Piketty možno nemá vo všetkom pravdu ale aspoň vyvolal diskusiu na dôležitú tému

  • Tlačiť
  • 27

Vo všetkých sférach ľudského poznania snáď platí že najzaujímavejšie a najkontroverznejšie úsilia posunúť jeho hranicu o krok vpred pútajú najväčšiu pozornosť a kritiku odbornej verejnosti, zvlášť keď vzdorujú zaužívaným teóriám a pohľadom na svet. Nie každé takéto úsilie sa samozrejme s odstupom času javí ako dôležité alebo prevratové. Väčšinou nás však aspoň donúti hlbšie sa zamyslieť nad názormi, ktoré sme pred tým brali ako samozrejmé. Odozva vyvolaná Pikettyho dielom Kapitál v Dvadsiatom Prvom Storočí, ktoré som zosumarizoval v predošlom poste, naznačuje že celkový objem mozgovej kapacity venovaný premýšľaniu o ekonomických nerovnostiach sa od jej publikovania výrazne zvýšil čo je samo o sebe dobrou správou.

Rekapitulácia

Kritika Pikettyho teórie sa zatiaľ sústredila predovšetkým na jeho prístup ku vzťahu výnosu z kapitálu a hospodárskeho rastu. Pripomeňme si že tento vzťah ovplyvňuje mieru nerovnosti príjmov aj majetku. Podiel príjmu z kapitálu v národnom príjme, α, je daný pomerom zásoby kapitálu ku národnému príjmu, β, a mierou výnosu z kapitálu, r:

α = r × β

Ak β vzrastie, napríklad v dôsledku zníženia hospodárskeho rastu, reakcia miery výnosu určí rozdelenie národných príjmov medzi prácu a kapitál. Keďže rozdelenie kapitálových príjmov je omnoho menej rovnomerné ako rozdelenie príjmov z práce nárast kapitálového podielu vedie k zvýšeniu nerovnosti celkových príjmov.

Rozdiel medzi mierou výnosu, r, a mierou hospodárskeho rastu, g, tiež podľa Pikettyho ovplyvňuje rozdelenie kapitálu alebo majetku v spoločnosti a tým pádom aj kapitálových príjmov keďže ovplyvňuje rozdiel medzi mierou akumulácie majetku medzi bohatými a menej majetnými ľuďmi. Čím väčšie je r v porovnaní s g tým vyššia je úroveň koncentrácie majetku ku ktorej sa ekonomika postupom času dostane.

Kľúčový predpoklad

Pikettyho znepokojujúca predpoveď že podiel príjmu z kapitálu v národnom príjme a miera nerovnosti vo vlastníctve kapitálu v dvadsiatom prvom storočí výrazne stúpnu je postavená na predpoklade že pokles hospodárskeho rastu spôsobený klesajúcou pôrodnosťou a pomaly sa vyčerpávajúcimi možnosťami konvergenčného rastu nepovedie k úmernému poklesu miery výnosu z kapitálu. Iba vtedy sa totiž nárast β premietne do nárastu α a iba vtedy sa otvorí medzera medzi r a g, ktorá povedie ku koncentrácii kapitálu.

Pre pochopenie sporu medzi Pikettym a jeho kritikmi je potrebné vysvetliť si čo určuje mieru výnosu z kapitálu. V konvenčných ekonomických modeloch figuruje kapitál predovšetkým ako výrobný faktor, ktorý je kombinovaný s pracovnou silou vo výrobnom procese. Za predpokladu dokonalého konkurenčného prostredia sa výnos oboch výrobných faktorov rovná ich produktivite. Technologický pokrok zvyšuje postupom času výkonnosť oboch faktorov a tým pádom umožňuje rast miezd ako aj kapitálových príjmov.

Relatívny výnos práce a kapitálu je tiež daný relatívnou zásobou každého z faktorov. Ak nahraditeľnosť jedného faktora druhým nie je dokonalá, napríklad ak nie je možné všetku ľudskú prácu nahradiť robotmi, hromadenie viac a viac kapitálu pri stabilnej zásobe pracovnej sily vedie k poklesu produktivity kapitálu a tým pádom aj výnosu z neho. Zásadnou otázkou je ako rýchlo. Čím jednoduchšie je mechanizovanie ľudskej práce tým jednoduchšie je nový kapitál produktívne zamestnať a tým pomalšie klesá jeho výnos.

Ako sme videli v predošlom poste dáta, ktoré Piketty nahromadil ukazujú že premenné α (podiel kapitálových príjmov v národnom príjme) a β (pomer zásoby kapitálu ku veľkosti ekonomiky) sa v dlhodobom horizonte vyvíjajú rovnakým smerom, z čoho Piketty usudzuje že hromadením kapitálu nedochádza k takému rýchlemu poklesu jeho produktivity a teda miere výnosu, r, ktoré by zamedzilo nárast podielu príjmov z kapitálu v hospodárstve a taktiež zamedzilo zväčšenie medzery medzi rg v dôsledku poklesu g. Pre posilnenie svojho argumentu sa Piketty tiež odvoláva na niektoré empirické štúdie ktoré zdanlivo potvrdzujú jeho tvrdenia ohľadom takzvanej pružnosti nahraditeľnosti (elasticity of substitution) medzi ľudskými a kapitálovými zdrojmi.

Kritika: hrubá verzus čistá miera výnosu

Viacerý ekonómovia poukázali na to že výsledky existujúceho empirického výskumu nie sú zďaleka také priaznivé Pikettyho tvrdeniam ako sa nazdáva. Pružnosť nahraditeľnosti sa dá odhadnúť buď v hrubom vyjadrení alebo očistené od miery opotrebovania kapitálu. Piketty správne tvrdí že čisté premenné sú vhodnejšie pre analýzu ekonomických nerovností pretože jej cieľom je vyhodnotiť rozdelenie nárokov na ekonomické zdroje a opotrebovanie kapitálu uberá na jeho hodnote. Pružnosť nahraditeľnosti v čistom vyjadrení je vždy nižšia ako pružnosť v hrubom vyjadrení. Keď z dôvodu hromadenia kapitálu hrubá miera výnosu klesne ale miera opotrebovania zostane nezmenená čistá miera výnosu musí klesnúť ešte viac. Čím väčšia je miera opotrebovania kapitálu a čím väčšia je zásoba kapitálu tým väčšia je medzera medzi pružnosťou v hrubom a čistom vyjadrení.

Ako poukázal Matt Rognlie, väčšina empirických odhadov je robená na hrubých dátach a ich výsledky nezodpovedajú výške pružnosti nahraditeľnosti, ktorú požaduje Pikettyho predpoveď. Rognlie tvrdí, že ak veríme odhadom v odbornej literatúre, jedinou možnosťou ako môže dôjsť k nárastu medzere medzi r a g je ak zásoba kapitálu zostane viac-menej stabilná. Jedine vtedy pokles g nespôsobí kompenzujúci pokles r. Z prvej rovnice v predošlom poste je jasné že pokles g nepovedie k nárastu β ak miera úspor klesne úmerne s hospodárskym rastom. V tom prípade by však zostal stabilný aj podiel kapitálových príjmov v národnom príjme, α, v rozpore s Pikettyho predpoveďou.

Larry Summers poukázal na príklad ceny pôdy, ktorý ilustruje tvrdenie že pružnosť nahraditeľnosti nie je taká vysoká ako potrebuje Piketty. V ľudnatých krajinách, kde je miesta málo, ako sú napríklad Japonsko alebo Británia, predstavuje nájomné za pôdu väčší podiel na národnom príjme ako v krajinách kde o pôdu nie je núdze, ako sú napríklad USA alebo Kanada. Ináč povedané, nárast zásoby výrobného faktora, v tomto prípade pôdy, vedie k viac ako úmernému poklesu miery jeho výnosu.

A čo dáta, ktoré Piketty nahromadil? Tie napríklad ukazujú za posledných tridsať rokov nárast pomeru kapitálu ku národnému príjmu, β, ako aj podielu kapitálových príjmov v národnom príjme, α (pozri prvé dva grafy v predošlom poste). Toto napovedá pozitívnemu vzťahu medzi α a β a tým pádom vysokej miere pružnosti nahraditeľnosti.

Rognlie argumentuje že tento záver vyplýva iba v prípade že reálna cena kapitálu zostala nezmenená. Pružnosť nahraditeľnosti závisí od relatívneho množstva nie ceny výrobných faktorov. Ak cena kapitálu rastie rýchlejšie ako spotrebiteľské ceny hodnota kapitálu v porovnaní s národným príjmom, β, môže rásť aj pri stabilnej zásobe kapitálu.

Rognlie ukázal že nárast hodnoty kapitálu za posledných tridsať rokov bol predovšetkým výsledkom rastúcich cien nehnuteľností v dôsledku rastúceho nedostatku pozemkov a rôznych obmedzení výstavby vo veľkých mestách. Ceny nehnuteľností následne hnali hore aj nájomné a tým pádom podiel kapitálových príjmov v národnom príjme. Tento vývoj cien je určite relevantný pre diskusiu o ekonomických nerovnostiach ale jeho výpovedná hodnota ohľadom pružnosti nahraditeľnosti medzi kapitálom a pracovnou silou a dopadu hromadenia kapitálu na mieru výnosu je nulová.

Potenciálna odpoveď?

Ťažko poprieť že túto kritiku Pikettyho argumentu je treba zobrať vážne. Rognlieho argument však nie je úplne bez svojich vlastných slabín. Pravdou je že odhadnúť pružnosť nahraditeľnosti medzi kapitálom a pracovnou silou nie je vôbec jednoduché a existujúce štúdie nemusia byť posledným slovom. Marshall Steinbaum napríklad poukázal na fakt že všetky štúdie, ktorými sa obháňajú Pikettyho kritici, svoje odhady zakladajú na relatívne krátkom časovom rozsahu dát, prevažne na úrovni firmy alebo priemyselného odvetvia. Dlhodobá pružnosť je však pravdepodobne vyššia ako krátkodobá.

Navyše, ako píše sám Piketty vo svojej knihe “ak má kapitál slúžiť ako dostupná náhrada sa pracovnú silu, musí existovať v rôznorodých podobách.” Štúdie, ktoré sa zameriavajú na jedinú firmu alebo odvetvie preto nezachytávajú celú paletu foriem kapitálu, ktorými je možné nahradiť ľudí v agregátnom výrobnom procese. Toto je ďalším potenciálnym zdrojom podhodnotenia pružnosti nahraditeľnosti v odbornej literatúre.

Čo sa týka pozorovaných vzťahov medzi premennými v Pikettyho dátach Rognlie vzniesol oprávnené pochybnosti ohľadom Pikettyho interpretácie vývoja za posledných tridsať rokov ale neponúkol svoju vlastnú interpretáciu vývoja za predošlých sto rokov. Obzvlášť zaujímavé z pohľadu konvenčných ekonomických modelov je medzivojnové a povojnové obdobie. Ak je pružnosť nahraditeľnosti taká nízka ako naznačujú existujúce štúdie, potom by sa dalo očakávať že prudký pokles zásoby kapitálu v dôsledku vojen a ekonomickej krízy tridsiatich rokov dvadsiateho storočia povedie k nárastu miery výnosu z kapitálu dostatočne veľkej že podiel kapitálových príjmov v národnom príjme vzrastie. Ako vidieť z druhého grafu v predošlom poste opak bol pravdou.

Kritika Pikettyho zo strany zástancov konvenčných makroekonomických modelov teda nie je nepriestrelná a konečná. Vznáša však dôležité a opodstatnené otázniky ohľadom Pikettyho interpretácie svojich dát. Ako tomu býva v ekonomickej vede často táto debata bude pokračovať a ponúka zaujímavé podnety pre ďalší výskum.

Menej konvenčný prístup

Konvenčné ekonomické modely predpokladajú perfektne konkurenčné prostredie kde je miera výnosu z kapitálu daná jeho produktivitou a hodnota kapitálu je daná súčasnou hodnotou očakávaných budúcich výnosov. Ak toto poňatie ekonomiky nezodpovedá realite Pikettyho predpovede sa môžu naplniť aj v prípade že pružnosť nahraditeľnosti medzi kapitálom a pracovnou silou nie je taká vysoká ako tvrdí.

Reálna trhová ekonomika sa v mnohom líši od ideálu dokonalej konkurencie v dôsledku faktorov, ktoré sú inherentné pre ľudské vztyky ako aj rôznych inštitucionálnych faktorov, ktoré sú výsledkom nášho úsilia regulovať a krotiť trhový mechanizmus. Tieto prirodzené aj umelé nedokonalosti trhu môžu spôsobiť nepomer medzi produktivitou výrobných faktorov a výnosmi z nich a umožniť výnosu z kapitálu zostať na relatívne vysokej úrovni aj keď jeho produktivita v dôsledku rastúcej zásoby kapitálu klesne.

Príkladov nedokonalostí trhu je množstvo, preto sa obmedzím na dva, ktoré ilustrujú vplyv na výnos z kapitálu. Práva duševného vlastníctva sú reakciou na zlyhanie trhu v oblasti základného výskumu. Vlastníkovi patentu, napríklad farmaceutickej firme, chránia monopolné postavenie na trhu na určitú dobu za účelom uhradenia nákladov spojených s vývojom nových liekov. Počas platnosti patentu môže výrobca lieku obmedziť zásobu za účelom maximalizácie zisku a udržiavať výnos z kapitálu vysoko nad jeho produktivitou.

Ako ďalší príklad uvediem nedokonalosti na trhu práce. V minulosti som písal o existencii nákladov spojených s obsadzovaním voľných pracovných miest, ktoré vytvárajú určitý priestor pre vyjednávanie ohľadom rozdelenia ekonomickej renty spojenej s pracovným miestom medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Inštitúcie ako napríklad odbory ovplyvňujú rovnováhu síl v týchto vyjednávaniach a teda aj rozdelenie príjmov medzi prácou a kapitálom. Tým pádom majú dopad na mieru výnosu z kapitálu bez toho aby ovplyvňovali produktivitu kapitálu ako takú.

Hodnotu kapitálu by sme tiež mali chápať v širších súvislostiach. Ako tvrdí Suresh Naidu “Kapitál je súbor vlastníckych práv oprávňujúcich ich držiteľov v politicky chránené práva kontroly, vylúčenia, prevodu a odvodeného cash flow. Podiel kapitálu na príjme je len tá posledná časť tejto súvislosti.” Dopyt po kapitáli je teda daný nielen očakávanými budúcimi výnosmi ale tiež mocou, ktorú vlastníkom poskytujú platné zákony, inštitúcie a normy. Oslabenie tejto moci povedie k poklesu trhovej hodnoty kapitálu aj v prípade že vyhliadky budúcich výnosov zostanú nezmenené.

Piketty je zjavne vedomý oboch týchto nedostatkov štandardných modelov. Ako píše “je dôležité jasne povedať, že pojem marginálnej produktivity kapitálu je definovaný nezávisle na inštitúciách a pravidlách, alebo ich nedostatku, ktoré určujú rozdelenie medzi kapitálom a pracovnou silou v danej spoločnosti.” Taktiež v knihe poukazuje na Nemecký model kapitalizmu kde sa akcionári veľkých firiem o vplyv na strategické rozhodnutia delia s predstaviteľmi iných záujmových skupín vrátane zamestnancov, regionálnych samospráv, spotrebiteľských asociácií, environmentálnych organizácií atď. Toto je jeden dôvod prečo trhová hodnota firemného kapitálu v Nemecku je nižšia ako vo Veľkej Británii alebo v USA i keď účtovná hodnota a produktivita je porovnateľná.

Niektorí ekonómovia, ako Naidu, však Pikettymu vyčítajú že tieto nedokonalosti trhu, inštitúcie, zákony, regulácie a verejné politiky, ktoré organizujú trhovú ekonomiku, nefigurujú explicitne v jeho modeli ekonomického rastu a akumulácie kapitálu. Tu je priestor pre veľmi plodný výskum do budúcnosti, teoretický ako aj empirický. Iba ten môže zodpovedať na otázku či inštitucionálne faktory sú natoľko dôležité, že dokážu uviesť do súladu tristo rokov dát, ktoré Piketty nahromadil, so vzťahom  medzi výnosom z kapitálu a jeho zásobou, ktorý nachádzame v odbornej literatúre. Odpoveď na túto otázku tiež môže napomôcť spresniť dopad rôznych, zväčša prokapitálových, inštitucionálnych reforiem za posledných tridsať rokov na ekonomické nerovnosti v spoločnosti.

  • Tlačiť
  • 27

Rubrika Ekonomické nerovnosti

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt
  • Počet článkov: 31
  • Priemerná čítanosť: 2494
  • Priemerná diskutovanosť: 44
  • RSS blogu

O blogu

Vyštudoval som ekonómiu (Oxford, London School of Economics) a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Od roku 2018 pôsobím na Útvare hodnoty za peniaze na Ministerstve financií SR. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a týmto témam sa chcem venovať v mojom blogu. Občas prispievam aj k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí.

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt
  • Počet článkov: 31
  • Priemerná čítanosť: 2494
  • Priemerná diskutovanosť: 44
  • RSS blogu

O blogu

Vyštudoval som ekonómiu (Oxford, London School of Economics) a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Od roku 2018 pôsobím na Útvare hodnoty za peniaze na Ministerstve financií SR. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a týmto témam sa chcem venovať v mojom blogu. Občas prispievam aj k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí.

Kalendár sa načítava...