Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Tomáš Hellebrandt

O komunistoch, disidentoch a LGBT aktivistoch

04.09.2013 | Tomáš Hellebrandt

Niekoľko myšlienok na tému ľudskej dôstojnosti

  • Tlačiť
  • 54

Čo majú spoločné LGBT aktivisti dneška s disidentmi predchádzajúceho režimu? Možno zlo, ktoré na veriacich napáchal komunistický režim porovnať k zlu Putinových zákonov proti gay “propagande"? Znamená vnútorné potlačenie svojej homosexuálnej orientácie a prispôsobenie sa očakávaniam svojho okolia, rodiny, priateľov automaticky lepší život? Mnoho ľudí má asi v odpovediach jasno: "Nič, nie a samozrejme! Odvaha a hrdinstvo tých, ktorí bránili svoju vieru v najtemnejších časoch totality, nemôžu byť kladené na rovnakú morálnu rovinu ako úsilie zvrhlých jednotlivcov obhajovať hriešne neprirodzené vzťahy. Bolo by lepšie pre každého, vrátane ich samých, keby dostali rozum a správali sa ako normálni ľudia."

Pokúsim sa Vás presvedčiť že správna odpoveď je skoro úplne opačná. Budem sa opierať o pojem ľudskej dôstojnosti tak ako ho opísal americký filozof Ronald Dworkin. Jeho cieľom bolo osloviť konzervatívne založených ľudí ako aj liberálov, ukázať že v tých najzákladnejších hodnotách sa dá nájsť zhoda. Ľudská dôstojnosť opisuje etický ideál. Hovorí nám, čoho sme dlžný sami sebe, aké sú povinnosti každého z nás voči vlastnému životu. Okrem toho tiež slúži ako základ morálky. Ideál ľudskej dôstojnosti má dôsledky pre naše povinnosti voči iným ľuďom, v našom osobnom každodennom živote ako aj v našom kolektívnom politickom živote.

Začnime etikou. Pre človeka je prirodzené vnímať svoj život ako príbeh. Myšlienka, že život je len zbierka rozličných, nesúvisiacich udalostí, "len jedna prekliata vec po druhej" v slovách Elberta Hubbarda, je väčšine z nás cudzia. Možno sa mýlim ale predpokladám že aj Vy sledujete vo svojom živote určitý dej a snažíte sa dať mu určitý význam a zmysel, niečo, čo Vám dáva silu a dôvod vstať každé ráno z postele.

Táto snaha má dve roviny, dve základné otázky, s ktorými sa každý z nás musí v živote popasovať. Prvou je otázka dobrého života. Záleží nám na tom aby príbeh, ktorý náš život sleduje obsahoval skúsenosti, vzťahy a úspechy, ktoré sú hodnotné. Predpokladám že väčšina z nás chápe tieto hodnoty ako objektívne. Pokladáme za dôležité uspokojiť nie len tie priania a túžby ktoré náhodou aktuálne máme, ale dosiahnuť aj tie úspechy, ktoré by sme mali cieliť pretože ich hodnotu pre nás vnímame ako nezávislú od našej vôle.

Niektoré aspekty dobrého života sú relatívne nekontroverzné: dobré zdravie, materiálne prostriedky dostatočné pre vyhnutie sa hladu a závislosti na druhých, kvalita osobných vzťahov. Hodnota niektorých iných životných cieľov je predmetom sporov, niekedy hlbokých a vášnivých, napríklad profesionálny úspech verzus rodina alebo tradičný životný štýl, ktorý odolal skúške času, verzus originalita a kreativita v kráčaní cestou menej ochodenou.

Som hlboko presvedčený že to, či je Váš život dobrý v žiadnom prípade nezávisí od pohlavia človeka s ktorým máte intímny vzťah, ktorého ľúbite, ani od toho či pohlavie s ktorým sa vnútorne identifikujete zodpovedá pohlaviu, ktoré Vám doktor napísal do rodného listu, ale túto tému nechám pre inú príležitosť. Môj aktuálny argument nestojí na tvrdení, že "LGBT is good". Stojí na odpovedi na druhú a ešte viac podstatnú otázku ktorej čelíme. Je to otázka ako dobre žiť, ako čo najlepšie sledovať hodnoty, ktoré dobrý život obsahuje. Nech to správne životné poslanie definujeme akokoľvek, existujú lepšie a horšie spôsoby, ako ho objaviť a sledovať vo svojom každodennom živote.

Žiť dobre si vyžaduje sledovať dobrý život ale len spôsobom, ktorý je v súlade s ľudskou dôstojnosťou. Tú môžeme zhrnúť do dvoch slov, sebaúcta a autentickosť. Každý z nás má zodpovednosť, aby svoj život bral vážne, akceptoval, že je vecou objektívneho významu, aby z jeho života nezostala premárnená príležitosť. Každý z nás má tiež špeciálnu a osobnú zodpovednosť určiť, čo považovať za úspech v jeho vlastnom živote. Vlastniť svoj životný príbeh môže len ten, kto je jeho autorom, kto mu dal tvar prostredníctvom svojich rozhodnutí, kto sa k nemu hlási.

Podriadiť svoju vôľu v základných otázkach vlastného života vôle iných nie je v súlade s ľudskou dôstojnosťou. To neznamená, že musíme za každú cenu odolávať ich vplyvu a presviedčaniu. Ľudská dôstojnosť nevylučuje prispôsobenie sa očakávaniam druhých, nevyžaduje od nás odtrhnutie od našej komunity, tradícií a kultúry. Nevyžaduje ale ani nevylučuje sledovanie originality a nekonvenčných životných štýlov. Jediné čo požaduje je, aby naše rozhodnutia boli robené z presvedčenia, nie z lenivosti alebo zo strachu. Nik by sa nemal vzdať konečnej zodpovednosti tvoriť, a trvalej slobody revidovať, základné rozhodnutia o tom, aký život by bolo preňho dobré viesť.

Ak je štandard dobrého života objektívny, nie je naša zodpovednosť žiť autentický život aspoň niekedy v rozpore s našou snahou žiť dobrý život? Čo ak sa mýlime ohľadom hodnoty životných cieľov, ktoré sa rozhodneme sledovať? Napriek pocitu, že niektoré spôsoby života sú naozaj lepšie ako iné, myslím, že väčšina z nás tiež súhlasí, že dobrý život sa nedá predstierať. Život žitý iba navonok, bez presvedčenia nemôže byť dobrým životom. Zoberme si ako príklad vieru. V slovách teológa Roberta Georga, predstieranie nielen "zbavuje náboženské úkony a rozhodnutia ich hodnoty ako náboženské úkony a rozhodnutia: zabraňuje im vôbec byť náboženskými úkonmi a rozhodnutiami." Predstieranie viery nie je vierou.

Čo je podstatnejšia etická zodpovednosť? Dobre žiť alebo mať dobrý život? Komunistický režim dal ľudom na výber. Tí, ktorí nechceli byť prenasledovaní, ktorí chceli dôstojnú prácu pre seba a vzdelanie pre svoje deti museli predstierať. V slovách Milana Lasicu na prvomájových sprievodoch chodili “„akože“ zamávať tým, čo stoja na tribúne. Kto bol „akože“ v strane, zúčastňoval sa na straníckych schôdzach, aby vykazoval nejakú „akože“ aktivitu. Tí, čo viedli politické semináre, sa tvárili, že tomu, čo hovoria, „akože“ veria…”

Vzhľadom na dôsledky odmietnutia tejto krutej hry, môžeme snáď s “akože” komunistami sympatizovať, nepripisovať im zodpovednosť za činy, ktoré neboli výsledkom ich slobodného rozhodnutia. Je však ťažké obdivovať, ako žili. Ich životy utrpeli. Cena, ktorú zaplatili v ľudskej dôstojnosti, v životoch žitých horšie, predstavuje zlo totality, ktoré nemôže zmierniť žiadne množstvo kultúrneho rozkvetu alebo sociálnych istôt.

Samozrejme, boli aj ľudia, ktorí neboli komunistami iba "akože" ale v skutočnosti, z presvedčenia. Tí, ktorí možno cítili, že sociálne istoty odôvodňujú sem tam nejaké to utláčanie ľudských práv. Tí čo v Novembri 1989 dali prednosť kachličkovaniu pred vítaním demokracie v uliciach. Ich určite nemôžeme obviňovať z nedostatku autentickosti za komunizmu, hoci politický makeover, ktorý niektorí z nich v nasledujúcich rokoch podstúpili pôsobí vo vzťahu k autentickosti dosť schizofrenicky. Mnohí z týchto ľudí mali (a aj naďalej majú) celkom fajn život. Nechýba im materiálne zabezpečenie, prístup k vplyvným pracovným miestam a vysoké sociálne postavenie.

Napriek tomu aj títo ľudia zlyhali v ich zodpovednosti žiť dobre, nie pre nedostatok autentickosti, ale kvôli nedostatku sebaúcty. Možno sa pýtate, “čo s tým má sebaúcta?” Tu je treba pochopiť súvislosť medzi etikou a morálkou. Etický ideál ľudskej dôstojnosti má dôsledky pre našu zodpovednosť voči ostatným. Úcta voči sebe samému si vyžaduje paralelnú úctu voči iným ľudom, uznanie že aj ich životy majú objektívny význam. Človek, ktorý si cení autentickosť vo vlastnom živote musí rešpektovať rovnakú zodpovednosť svojich spoluobčanov určiť hodnoty a ciele, ktoré chcú v živote sledovať. Tí, ktorí sa spriahli s komunistickým režimom v jeho úsilí presadiť svoje ideály silou, ako agenti, informátori alebo funkcionári, nerešpektovali dôstojnosť iných ľudí, a tým nenávratne poškodili svoju vlastnú.

Niektorí ľudia pristúpili k výberu medzi dobrým životom a žitím dobre inak. Zostali verní svojmu základnému etickému presvedčeniu aj za cenu svojej kariéry, svojej slobody, často aj za cenu ujmy na zdraví. Nik snáď nepokladá ich utrpenie za súčasť dobrého života, života, ktorý by si napríklad prial pre svoje deti. Že mnohí z nich svoj život zasvätili kresťanskej viere je pre veriacich ľudí samo o sebe dôvod na súhlas. Ale aj tým z nás, ktorí nepripisujú veľkú hodnotu náboženstvu ako takému je jasné, že ľudia ako Mons. Trstenský, ktorí uprednostnili žalár pred zradou svojho svedomia uspeli tam kde akože komunisti a komunistický papaláši zlyhali. Prejavili dôstojnosť, úspech v žití. Spôsob, akým žili vyvoláva adjektíva ako hrdinský a odvážny. Spôsob akým žili, tvárou v tvár veľkej nespravodlivosti, je zaslúžene predmetom našej úcty a obdivu.

Žiť dobre je tá základnejšia etická zodpovednosť. Je nevhodné radovať sa dobrému životu alebo cítiť hrdosť ak cenou za úspech je zrada ľudskej dôstojnosti. V slovách Milana Hamadu “Ľudská česť a svedomie majú väčšiu hodnotu ako všetky historické a spoločenské nevyhnutnosti” (vďaka Romanovi Jancigovi). Účel v živote nesvätí prostriedky.

Bohužiaľ gayovia, lezby a trans ľudia v mnohých krajinách stále čelia podobnej voľbe medzi životom bez diskriminácie a prenasledovania a životom autentickým. Ruský zákon proti propagácii homosexuality je rovnakým útokom na ľudskú dôstojnosť ako sovietske zákony proti slobode náboženského vyznania. Je smutne ironické že zástancov tohto zákona nachádzame aj v radoch tých, ktorí sú právom hrdí na svoju disidentskú minulosť.

Aj v niektorých krajinách kde diskriminácia nie je zakotvená v zákone, jemnejšie formy sociálnych sankcií, diskriminácie a vylučovania pôsobia ako prekážky pri dosiahnutí autentickosti v živote LGBT ľudí. Mnoho gayov a lezieb na Slovensku naďalej žije "in the closet", zo strachu skrývajúc svoju sexuálnu orientáciu pred okolím, predstierajúc že sú “normálni”. Je smutné, že viac ako dvadsať rokov po páde komunizmu niektorí ľudia naďalej žijú iba "akože".

LGBT ľudia, ktorí sa rozhodnú brániť svoju ľudskú dôstojnosť napriek hrozbe fyzického násilia, právnym a sociálnym sankciám, si zaslúžia rovnaký obdiv, rovnakú úctu, ktorú právom cítime voči ľudom, ktorí bránili svoje presvedčenie v najtemnejších časoch totality. Aj oni si plnia svoju najzákladnejšiu etickú zodpovednosť, zodpovednosť sebaúcty, zodpovednosť viesť svoj život z presvedčenia nie zo strachu, zodpovednosť dobre žiť. Aj oni sú hrdinovia.

  • Tlačiť
  • 54

Rubrika Liberalizmus a práva LGBTI ľudí

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt
  • Počet článkov: 31
  • Priemerná čítanosť: 2496
  • Priemerná diskutovanosť: 44
  • RSS blogu

O blogu

Vyštudoval som ekonómiu (Oxford, London School of Economics) a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Od roku 2018 pôsobím na Útvare hodnoty za peniaze na Ministerstve financií SR. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a týmto témam sa chcem venovať v mojom blogu. Občas prispievam aj k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí.

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt
  • Počet článkov: 31
  • Priemerná čítanosť: 2496
  • Priemerná diskutovanosť: 44
  • RSS blogu

O blogu

Vyštudoval som ekonómiu (Oxford, London School of Economics) a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Od roku 2018 pôsobím na Útvare hodnoty za peniaze na Ministerstve financií SR. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a týmto témam sa chcem venovať v mojom blogu. Občas prispievam aj k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí.

Kalendár sa načítava...