Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Tomáš Hellebrandt

Boháči pod drobnohľadom

23.07.2014 | Tomáš Hellebrandt

Thomas Piketty osvietil doposiaľ zahmlený vrchol hierarchie bohatstva

  • Tlačiť
  • 11

Ako často sa Vám stane že knihu, ktorú práve čítate vidíte v rukách neznámeho človeka na autobusovej zastávke alebo v kaviarni? Mne sa to prihodilo za posledný mesiac dva krát čo beriem ako dôkaz že s knihy sa stal fenomén. Reč je o diele Francúzskeho ekonóma Thomasa Pikketyho Kapitál v Dvadsiatom Prvom Storočí (Capital in the Twenty-First Century). O obrovskej odozve na jeho tézy bolo už toho napísaného neúrekom, aj v Slovenských médiách. Zdá sa že každý cíti potrebu vyjadriť sa k Pikettyho teórii a prognózam ohľadom nerovnosti v rozdelení bohatstva a príjmov v spoločnosti.

Z kvality niektorých výstupov je zjavné že nie každý komentátor si dal tú námahu 685 stranovú knihu prečítať. Ťažko sa čudovať. Hoci si Piketty dal za úlohu napísať knihu, ktorá je prístupná aj laikom určite nejde o plážové čítanie. V tomto poste by som preto rád poskytol (relatívne) stručné zhrnutie základných téz diela čo sa týka bohatstva alebo kapitálu pre tých, ktorí si toto leto na pláži radšej oddýchnu mozog aj bicepsy. V budúcom poste zhrniem najzaujímavejšie kritické reakcie.

Prv než sa ponoríme do Pikettyho dát a teórie je treba si vyjasniť čo presne myslí pod pojmom kapitál. Piketty používa termíny kapitál a bohatstvo alebo majetok  ako zameniteľné čo by v niektorých kontextoch bolo nesprávne. V ekonómii je zvyčajne kapitál vnímaný mechanicky ako výrobný faktor prispievajúci k výkone ekonomiky ako napríklad fabriky, IT systémy alebo duševne vlastníctvo firiem. Veľmi iný význam má kapitál v Marxizme, kde figuruje predovšetkým ako politický a sociálny pojem, ktorý zachytáva moc dominantnej triedy nad proletariátom. Piketty má za cieľ zmapovať nerovnosti v prístupe k materiálnym zdrojom a preto pojem kapitál vníma širšie ako iba výrobný faktor ale v podstate zostáva pri ekonomickom chápaní kapitálu ako aglomeráciu aktív, produktívnych ako aj neproduktívnych, ktoré je možné vlastniť a s ktorými je možné obchodovať.

Buď svetlo!

Pikettyho najväčším prínosom je úžasná kolekcia dát, ktorú spolu s kolegami nahromadil počas pätnástich rokov výskumu1. Predtým boli ekonómovia študujúci ekonomické nerovnosti odkázaný predovšetkým na dáta z prieskumov domácností v ktorých respondenti odpovedali na otázky ohľadom ich príjmov a hodnoty majetku. Kvalita takýchto údajov je samozrejme úmerná pravdovravnosti oslovených a ich objektívnej schopnosti ohodnotiť svoj majetok. Prirodzene, boháčom v takýchto prieskumoch nezvykne byť veľmi do reči. Navyše prieskumy tohto typu nemajú dlhú históriu a preto nám nedovoľujú pozorovať dlhodobý vývoj.

Piketty a spol. oprášili a vylepšili metódy dávnych predchodcov ako bol napríklad Simon Kuznets, ktorí sa snažili zmapovať príjmy a bohatstvo pomocou informácií uvedených v daňových priznaniach. Tieto pramene sú omnoho výdatnejšie čo sa týka informácií o vysoko príjmových domácnostiach ako dáta z prieskumov i keď problém daňových únikov a rôznych druhov “optimalizácie” zo strany daňovníkov čiastočne skresľuje aj tieto dáta. Ďalšou výhodou daňových údajov je že siahajú omnoho ďalej do minulosti, v prípade Francúzka alebo Veľkej Británia do začiatku osemnásteho storočia.

Čo možno pozorovať pri osvietení doposiaľ zahmleného vrcholu hierarchie bohatstva? Vyberám tri grafy, ktoré pokladám za najdôležitejšie čo sa týka bohatstva. Prvý znázorňuje celkovú výšku zásoby bohatstva alebo majetku (súkromného plus verejného) v pomere k toku príjmov v niektorých štátoch Európy a v USA. Graf ukazuje že v Európe devätnásteho storočia sa celková hodnota národného majetku rovnala zhruba siedmim rokom národného príjmu. Tento pomer, nazvime ho β, sa dramaticky znížil počas dvoch svetových vojen. V povojnovom období zaznamenal vysoký rast a postupný návrat blízko predvojnových hodnôt. V USA bol trend veľmi odlišný. Pomer β rástol počas devätnásteho storočia z nižšieho základu a bol omnoho menej ovplyvnený vojnovými konfliktami prvej polovice dvadsiateho storočia.

Graf 1: Pomer hodnoty majetku ku národnému príjmu

 

Národný príjem sa dá rozdeliť na príjem z práce a príjem z kapitálu. Druhý graf znázorňuje podiel príjmu z kapitálu na celkovom národnom príjme. Aj v tomto prípade vidieť pokles z predvojnového obdobia, ktorý je však omnoho menej dramatický ako to bolo v prípade zásoby bohatstva. V ostatných rokoch je možné pozorovať nárast podielu kapitálu na príjmoch Británie a Francúzka, samozrejme na úkor príjmov z práce. Treba podotknúť že druhý graf vyjadruje podiel trhového príjmu z kapitálu, teda príjmu pred zdanením.

Graf 2: Podiel príjmu z kapitálu v národnom príjme

 

Prvé dva grafy vypovedajú predovšetkým o agregátnych hodnotách, o veľkosti celkového bohatstva a príjmoch z neho. Jediné čo môžeme zatiaľ konštatovať na tému nerovnosti v rozdelení zdrojov je fakt že príjem z kapitálu je vždy a všade oveľa viac koncentrovaný ako príjem z práce z čoho vyplýva že nárast podielu kapitálového príjmu na celkovom príjme naznačuje nárast nerovnosti v rozdelení celkových trhových príjmov.

Graf 3: Podiel národného bohatstva vlastnený najbohatšími desiatimi percentami domácností

 

Tretí graf napovedá o rozdelení národného bohatstva, konkrétne podiel vlastnený najbohatšími desiatimi percentami domácností. Z Európskych dát je zrejmé že obrovská hodnota národného bohatstva v pomere k veľkosti ekonomiky v devätnástom storočí, ktorú sme zaznamenali v prvom grafe bola zároveň veľmi vysoko koncentrovaná v rukách tých najbohatších. Niet divu že v dielach literárnych velikánov tohto obdobia, ako napríklad Jane Austenovej alebo Honoré de Balzaca, ku ktorým sa Piketty neustále vracia, hrajú lukratívne manželstvá a dedičstvo oveľa dôležitejšiu úlohu pri určovaní materiálnych istôt a blahobytu hlavných protagonistov než príjem z práce.

Podiel vrchných desiatich percent postupne klesal medzi prvou svetovou vojnou a sedemdesiatimi až osemdesiatimi rokmi a odvtedy je badať mierny nárast. Z povojnového poklesu ťažila predovšetkým stredná vrstva ktorej podiel na bohatstve stúpol. Podiel spodnej polovice spoločnosti zostal viac-menej nezmenený v okruhu biednych piatich percent národného bohatstva. Môžeme tiež pozorovať že v posledných rokoch Spojené Štáty prvý krát v histórii predbehli Európu v miere nerovnosti vo vlastníctve majetku.

Čo sa skrýva za krivkami

Fascinujúce trendy a rozdiely medzi USA a Európou si pýtajú vysvetlenie a Piketty našťastie nezostal iba pri popise nazbieraných dát. Jeho cieľom je zjednotenie teórie ekonomického rastu s teóriami rozdelenia príjmov a bohatstva a tým dosiahnuť kvázi kompletnú teóriu fungovania kapitalistickej ekonomiky. Jej základné črty sa dajú vyjadriť jednou dlhodobou rovnicou, jednou identitou a jedným empiricky pozorovaným vzťahom dvoch premenných. Dlhodobá rovnica sa vzťahuje na pomer kapitálu ku príjmu ekonomiky, ktorý sme videli v prvom grafe. Hovorí že v dlhodobom horizonte sa tento pomer rovná pomeru miery úspor ku hospodárskemu rastu:

β* = s/g

Táto rovnica nevyjadruje nič iné ako fakt že ekonomika, ktorá veľa sporí a rastie pomaly postupom času nahromadí veľmi veľký objem majetku alebo kapitálu v pomere k jej príjmu. Aktuálny pomer kapitálu ku príjmu, β, môže byť z rôznych dôvodov nižší alebo vyšší ako β* ale časom sa bude k tejto rovnovážnej hodnote približovať. Kapitál totiž rastie rýchlosťou s/β (napríklad ak celkové úspory verejného a súkromného sektora reprezentujú 12 percent národného príjmu a kapitál je šesťnásobkom príjmu potom kapitál musí narásť za rok o dve percentá). Ak ekonomika rastie pomalšie ako s/β potom kapitál rastie rýchlejšie ako ekonomika a β stúpa až pokým nedosiahne výšku β* = s/g. Vtedy rastie kapitál a ekonomika rovnakým tempom.

Piketty tvrdí že táto jednoduchá rovnica dokáže do značnej miery objasniť vývoj pomeru kapitálu ku príjmu, ktorý sme videli v prvom grafe. Európske štáty rástli v devätnástom storočí relatívne pomaly (teda aspoň v porovnaní s rastom na aký sme si zvykli v povojnovom období), v priemere iba okolo 1.8% za rok a pomer β* bol tým pádom vysoký. USA v tom istom období rástlo omnoho rýchlejšie, v priemere 3.4% za rok. Okrem toho, ako mladý štát nedokázal nahromadiť od svojho zrodu veľkú zásobu majetku a pomer β bol teda nižší ako β* a postupom času rástol.

Dve svetové vojny a kríza tridsiatich rokov sa podpísali pod dramatický pokles pomeru bohatstva k príjmu v Európe. Objem majetku bol zdecimovaný vojnovým ničením, procesom dekolonizácie a veľmi nízkou mierou šetrenia v dôsledku vysokých deficitov verejných financií a neochotou vlastníkov znížiť svoju spotrebu úmerne s klesajúcim príjmom z kapitálu. Hodnota existujúceho majetku bola navyše ovplyvnená nízkymi cenami aktív v novom povojnovom politickom kontexte znárodňovania a rôznych regulácií.

Na konci druhej svetovej vojny bol pomer kapitálu k príjmu pod hodnotou β* čo vysvetľuje jeho následný vzostup. Neoliberálna ekonomická revolúcia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov mala za následok odbúravanie niektorých regulácií, ktoré tlmili ceny aktív a tým prispela k ďalšiemu rastu kapitálu. Rovnovážny pomer β* navyše od sedemdesiatich rokov stúpol v dôsledku pomalšieho rastu národných príjmov Európskych štátov, ktoré viac-menej vyčerpali konvergenčný potenciál povojnového obdobia a od tej doby rastú spolu s USA tempom technologického pokroku.

Druhou zložkou Pikettyho teórie je identita, ktorá opisuje vzťah medzi β a podielom príjmu z kapitálu na celkovom národnom príjme, ktorý sme videli v druhom grafe. Podiel príjmu z kapitálu, α, je daný priemerným výnosom aktív v celkovom portfóliu, r, a zahŕňa napríklad príjem z prenájmu, dividend, úrokov, zisku atď.:

α = r × β

Napríklad ak kapitál je šesť násobkom príjmu a priemerný výnos je 5% podiel kapitálových príjmov na celom príjme je 6 × 5 = 30%. Keďže ide o účtovnú identitu tá platí vždy a všade na rozdiel od prvej rovnice, ktorá platí iba v dlhodobom horizonte keď systém dosiahne rovnovážny stav.

Vzťah druhého grafu k prvému je teda ovplyvnený vývojom priemernej miery výnosu z kapitálu, r. Tá závisí na priemernej produktivite kapitálu, ktorá je daná jeho štruktúrou (napr. fabriky sú produktívnejšie ako zlaté tehličky) a jeho objemom v porovnaní s objemom pracovnej sily. Z grafu môžeme usúdiť že miera výnosu sa zvykne pohybovať opačným smerom ako β, produktivita kapitálu klesá keď jeho objem stúpa, a tým pádom tlmí dopad na príjem z kapitálu, α. Historické dáta však naznačujú, že zmeny vo výnose nie sú recipročne úmerné zmenám v pomere kapitálu ku príjmu a v dlhodobom horizonte sa α a β vyvíjajú rovnakým smerom. Keď pomer kapitálu k národnému príjmu stúpa, podiel príjmu z kapitálu v národnom príjme zvykne tiež stúpať.

Treťou zložkou Pikettyho teórie je empiricky pozorovaný vzťah medzi priemernou mierou výnosu z kapitálu, r, a rastom ekonomiky, g, a vzťahuje sa na tretí graf, ktorý znázorňuje rozdelenie majetku v spoločnosti. Počas väčšiny ľudských dejín bol výnos z kapitálu značne vyšší ako ekonomický rast:

r > g.

Priemerný výnos sa do konca devätnásteho storočia pohyboval v rozpätí štyroch až piatich percent zatiaľ čo rast ekonomiky bol nižší ako pol percenta pred priemyselnou revolúciou v dôsledku ktorej stúpol na úroveň okolo jeden a pol percenta v devätnástom storočí.

Piketty si všimol tendenciu nerovnosti stúpať keď je rozdiel medzi mierou výnosu a mierou rastu ekonomiky vysoký. Vysvetlenie tohto postrehu nájdeme vo vzťahu miery sporivosti s výškou príjmu. Vysokopríjmový ľudia v priemere šetria viacej, keďže majú z čoho. Nárast miery výnosu v porovnaní s ekonomickým rastom znamená nárast príjmov z kapitálu v porovnaní z príjmami z práce a teda nárast v priemernej miere sporivosti majiteľov kapitálu v porovnaní s ľuďmi, ktorý sú odkázaný na príjem z práce.

Keď je r > g možnosti “kapitalistov” zveľaďovať svoj majetok sú väčšie keďže stačí reinvestovať iba časť výnosu na to aby zhodnotenie aktív bolo rýchlejšie ako tempo rastu ekonomiky. Napríklad, pri päť percentnom výnose a ekonomickom raste na úrovni jedného percenta stačí reinvestovať pätinu výnosu na dosiahnutie rastu majetku úmernému rastu ekonomiky. Ozajstní boháči, ktorý svoj majetok počítajú v desiatkach až stovkách miliónov Eur v takej situácii môžu pokojne žiť výlučne z kapitálových príjmov a zároveň pozorovať každoročné zhodnocovanie ich majetku. Logika akumulácie kapitálu teda hovorí že čím väčšia je medzera medzi r a g tým väčšmi sa majetok postupom času koncentruje v rukách úzkej skupiny ľudí. Ak k tomuto pridáme jednoduchý prevod majetku na potomkov vytvára sa predpoklad pre “dedičskú spoločnosť”, ktorú Piketty definuje ako “spoločnosť charakterizovanú zároveň vysokou koncentráciou bohatstva a významnou prítomnosťou veľkých majetkov z generácie na generáciu.”

Ničivé dôsledky dvoch svetových vojen, ktoré som spomenul vyššie mali väčší dopad na najväčšie majetky keďže ich zloženie bolo v priemere viac zamerané na zahraničné a koloniálne aktíva a akcie v priemyselných firmách, ktoré boli znárodnené. Navyše ich majitelia boli zvyknutí na život z kapitálového príjmu, bez práce, a po vojnových stratách mohli tento životný štýl sledovať jedine postupným predajom zvyšného majetku na úkor potomstva. To bol jeden dôvod prečo napriek rýchlemu rastu pomeru kapitálu ku príjmu v povojnovom období, ktorý sme videli v prvom grafe, majetková nerovnosť naďalej klesala až po sedemdesiate a osemdesiate roky.

Ďalším dôvodom boli zásadné zmeny v zdanení bohatstva a príjmov z kapitálu. Treba zdôrazniť že miera výnosu, ktorá je relevantná pre uvedený proces akumulácie kapitálu sa vzťahuje na výnos očistený od daní, keďže šetriť sa dá iba z čistého príjmu. V devätnástom storočí boli dane z kapitálu minimálne a čistý výnos sa viac-menej rovnal hrubému. V dôsledku potreby financovania vojnového úsilia v prvej polovici dvadsiateho storočia stúpla napríklad daň z kapitálového príjmu v priemere na tridsať percent. Miera čistého výnosu z kapitálu teda výrazne klesla. Rast ekonomiky zároveň dosiahol v povojnovom období najmä v Európe rekordné hodnoty a výsledkom bolo že miera čistého výnosu po prvý krát v histórii klesla pod mieru rastu ekonomiky.

Koncentrácii bohatstva bola týmto dočasne daná spiatočka a rast zásoby kapitálu v tomto období priniesol úžitok predovšetkým strednej vrstve ktorej podiel na národnom majetku výrazne stúpol. Ak k tomuto vývoju pridáme zavedenie daní z dedičstva, ktoré sťažili akumulovanie veľkých majetkov z generácie na generáciu začneme chápať prečo sa povojnové obdobie v západnej Európe nieslo v duchu optimizmu a pocitu že excesy kapitalizmu boli konečne pod kontrolou a hrozba komunistickej revolúcie odohnaná.

Späť do ríše Jane Austenovej?

Snáď najzaujímavejšou a zároveň najkontroverznejšou časťou Pikettyho analýzy sú jeho predpovede do budúcnosti. Čaká nás návrat ku extrémnej nerovnosti devätnásteho storočia alebo naše ekonomiky, inštitúcie a politické systémy prešli štrukturálnymi zmenami, ktoré takémuto vývoju zabránia? Piketty varuje že pri pokračovaní aktuálnych trendov sa dá očakávať značný nárast v hodnote akumulovaného majetku a jeho koncentrácii.

Z prvého grafu je vidno že pomer kapitálu ku národnému príjmu už teraz nahradil značnú časť vojnových strát. Hodnota na ktorej sa usadí je daná pomerom miery sporenia ku ekonomickému rastu: s/g. Hospodársky rast je sumou rastu HDP na hlavu a rastu populácie. Rast HDP na hlavu vo vyspelých krajinách už klesol na úroveň technologického pokroku a veľa teda záleží na tom ako tento bude pokračovať. Miera populačného rastu naopak stále klesá a v Európe je predpovedaný pokles populácie počas dvadsiateho prvého storočia na úrovni okolo 0.1 percenta ročne. Pri raste HDP na hlavu, ktorý predpovedá Piketty, na úrovni 1.2 percenta ročne a miere sporenia na úrovni okolo 6.5 percenta (priemer štyroch krajín v grafe za obdobie 1980 až 2007) by sa pomer kapitálu ku národnému príjmu mohol vyšplhať do výšky okolo 600%.

Druhá rovnica nám hovorí že dopad tohto nárastu na podiel príjmu z kapitálu na celkovom národnom príjme záleží na vývoji priemernej (hrubej) miery výnosu z kapitálu. Ak by táto zostala v rozpätí štyroch až piatich percent, ktoré bolo charakteristické pre obdobie posledných vyše dvesto rokov kapitálový príjem v Európe by sa mal pohybovať v rozmedzí 25% až 30% národného príjmu.

A čo nerovnosť vo vlastníctve majetku? Pri pomalšom hospodárskom raste, viac-menej stabilnej hrubej miere výnosu a postupnom znižovaní daňového zaťaženia kapitálu v dôsledku jeho rastúcej medzinárodnej mobility a výslednej daňovej konkurencii medzi štátmi je zrejmé že nožnice medzi čistou mierou výnosu z kapitálu a hospodárskym rastom sa znova otvárajú. Presný dopad na mieru nerovnosti vo vlastníctve majetku záleží na viacerých faktoroch a nedá sa vyjadriť jednoduchou rovnicou. Podľa Pikettyho sa dá predpokladať značný nárast nerovnosti avšak nie až na závratné hodnoty devätnásteho storočia. Navyše starnutie povojnovej generácie znamená že rastúci pomer vlastníkov za svoj majetok vďačí nie vlastnej námahe a talentu ale šetreniu svojich rodičov. Z optimizmu povojnového obdobia sa, zdá sa, pomaly vraciame ku “dedičskej spoločnosti”, akejsi Austen-lite.

Poznámky

  1. Dáta, ktoré Piketty nahromadil z rôznych zdrojov boli podrobené ostrej kritike zo strany ekonomického redaktora Financial Times Chrisa Gilesa. Ten Pikettyho obvinil z chýb ako aj účelového manipulovania dát s cieľom čo najsilnejšej podpory svojich znepokojujúcich predpovedí. Nasledujúca debata v blogosfére (pozri napríklad tu a tu) ako aj veľmi podrobná odpoveď od Pikettyho vyvrátila Gilesove obvinenia k spokojnosti väčšiny ekonómov.
  • Tlačiť
  • 11

Rubrika Ekonomické nerovnosti

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt
  • Počet článkov: 31
  • Priemerná čítanosť: 2496
  • Priemerná diskutovanosť: 44
  • RSS blogu

O blogu

Vyštudoval som ekonómiu (Oxford, London School of Economics) a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Od roku 2018 pôsobím na Útvare hodnoty za peniaze na Ministerstve financií SR. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a týmto témam sa chcem venovať v mojom blogu. Občas prispievam aj k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí.

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt
  • Počet článkov: 31
  • Priemerná čítanosť: 2496
  • Priemerná diskutovanosť: 44
  • RSS blogu

O blogu

Vyštudoval som ekonómiu (Oxford, London School of Economics) a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Od roku 2018 pôsobím na Útvare hodnoty za peniaze na Ministerstve financií SR. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a týmto témam sa chcem venovať v mojom blogu. Občas prispievam aj k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí.

Kalendár sa načítava...