Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Tatiana Rosová

Súdruhovia, hroby a lídri

22.08.2007 | Tatiana Rosová

Ficovi sa v priebehu dvoch týždňov podarilo už druhýkrát pošliapať pamiatku obetí boja za slobodu

  • Tlačiť
  • 0

Tak to zasa raz máme za sebou. 21 krát nám  21. august pripomínali znásobené hliadky VB v uliciach. Za ďalších osemnásť rokov sme mali šancu dospieť v hodnotení udalostí roku 1968 od rozprávok o boji zla proti dobru k realistickému - nie iba čiernobielemu - videniu. Niektoré včerajšie komentáre skutočne potvrdili snahu hľadať pravdu. A v jej mene prelomiť aj dubčekovské tabu.  

No a do toho s citlivosťou tanku vypálil Róbert Fico s družinou k hrobu Alexandra Dubčeka. Róbert Fico, mladý aktívny komunista, jeden z tých, kvôli ktorým nemohol starý komunista Dubček dvadsať rokov ísť slobodne hádam ani na záchod. KSČ by zväzáka Róberta nebola privinula na svoju hruď a isto by ho nepovolala ako kádrovú rezervu na ministerstvo spravodlivosti, keby jeho vzťah k „pravicovým oportunistom a revizionistom na čele s Dubčekom" nebol v línii Poučenia z krízového vývoja v strane a v spoločnosti.  

Keďže si zväzák a komunista Róbert v novembri 1989 nič zvláštne nevšimol, ostáva otázka, kedy svoj postoj zmenil. A ak ho nezmenil, otázka znie: kedy teda klamal? Vtedy, alebo teraz?  Odpoveď dal sám. Rodnú stranu nezradil. Jeho prirovnanie invázie Rusov do Československa a Američanov do Iraku je presne v línii Poučenia. Aj vojská Varšavskej zmluvy prišli predsa podľa tejto interpretácie v roku 1968 zachrániť Československo pred vnútorným nepriateľom.  

V priebehu dvoch týždňov sa tak podarilo Róbertovi Ficovi už druhýkrát pošliapať pamiatku obetí boja za slobodu. Prvýkrát odkázal padlým v SNP, že ich smrť bola zbytočná - lebo svet dnes nie je o nič lepší. A druhýkrát včera. Cynicky sa prihlásil k Dubčekovi, ktorého meno svojím členstvom v KSČ opľúval ešte za jeho života. A absurdným prirovnaním k Iraku potupil tých, ktorí - na rozdiel od Alexandra Dubčeka - stáli proti tankom a neváhali vlastnými telami brániť tú trochu slobody, ktorú im dopriala jar 1968. 

Nepoznám Ficovu reč pri Dubčekovom hrobe. Účastníci hovoria o adorácii. V tomto klbku irónie by ma neprekvapilo, keby bol autorom tejto adorácie prizerajúci sa Ivana Laluha.  Dubčekov súputník, ktorého Ficovi súdruhovia odsúdili stráviť najplodnejšie roky v menčestrových papučiach na nezmyselnom Výskumnom ústave životnej úrovne. Nie je však dôležité, kto písal Ficovi prejav. Väčší zmysel má myslím otázka, či je na výročie ruskej okupácie namieste adorovať práve Alexandra Dubčeka.  

Alexander Dubček bol dobrý človek. Nemám dôvod pochybovať. Na Dušičky mu zapaľujem sviečku. Alexander Dubček bol isto dobrý človek. Bolo na ňom vidno, že bol rád, keď boli ľudia radi. Keď ho hra osudu predurčila, aby BOL PRI TOM,  využil príležitosť a rozdával nádej a radosť. Nechcelo to až tak veľa: najmä nezavárať ľudí za ich názory či za vydávanie svetovej literatúry, umožniť cestovať do zahraničia... Ľudia ho mali za to radi. Rozumeli mu, pretože hovoril ich jazykom. Bol celkom iný, než politici na ktorých si pamätali. Dokonca sa nechal fotiť v plavkách - skákajúci z veže do bazéna!!! (Všimli ste si, v koľkých spomienkach sa objavuje práve tento moment?).  

Ale šesťdesiate roky neboli len o jednej nezvyčajne úprimnej tvári na čele KSČ. Závan slobody, ktorému Dubček nechal pootvorené dvere, bol impulzom k nevídanej aktivite a tvorivosti. Príchod tuhej zimy zvykli naši predkovia predvídať podľa toho, že si zvieratá vytvárali veľké zásoby. Českí a slovenskí intelektuáli - možno v podvedomom očakávaní silného mrazu z Moskvy - nás za ten krátky čas predzásobili duchovnou potravou na ďalšie dve dekády. Bola to potom (spolu s ORF, RFE a Hlasom Ameriky) účinná prevencia pred nasledujúcim komunistickým vymývaním mozgov. Aspoň pre toho, kto o ňu stál.  

Vráťme sa ale do leta 1968. Ľudia sa tešili zo slobody. A Alexander Dubček im to prial. Možno v mene toho nonšalantne zľahčoval sovietske odkazy a signály. Lenže prišiel 21. august a Rusi priviezli svoj odkaz na tankoch. Hra sa skončila. Skončilo obdobie politického marketingu pod heslom „Socializmu s ľudskou tvárou".  

Prišli dni historických politických aj osobných rozhodnutí. Médiá vyzývali verejnosť k pasívnej rezistencii. Iste, pokus vzdorovať ozbrojenou silou by bol síce hrdým, ale krvavým a beznádejným gestom. Podpis Alexandra Dubčeka pod Moskovským protokolom však nebol pasívnou rezistenciou. Bol kapituláciou. A nie v záujme národa. Iba v záujme vlastnej funkcie. Snáď v naivnej nádeji „prekaziť možnosť, aby nás nahradili kolaboranti a zradcovia"?  František Kriegel nepodpísal.  Tak by sa zachoval skutočný líder. Tak sa zachovali tisíce bežných ľudí, ktorí po roku 1969 odmietli kolaborovať. Dubček mal šancu nechať ďalším generáciám hrdý odkaz. Nie odkaz porazenectva a poslušného oblizovania ruky mocipána. Rozhodol sa inak. Ďalšie roky by sa boli rovnako odohrávali pod taktovkou súdruhov verných Moskve. Ale mali by sme dnes všetci trochu rovnejšiu chrbticu. A možno aj iné kritériá na politických lídrov.

 

  • Tlačiť
  • 0

Tatiana Rosová

  • Počet článkov: 12
  • Priemerná čítanosť: 4141
  • Priemerná diskutovanosť: 8
  • RSS blogu

O blogu

Moja cesta do politiky viedla cez štúdium sociológie, prácu na vysokej škole, výskum verejnej mienky, reklamu a politický marketing. Chcem písať blogy o tom, čomu sa v politike venujem najviac: o vzdelávaní a kvalite života. Nie vždy sa mi darí to, čo chcem.

Tatiana Rosová

  • Počet článkov: 12
  • Priemerná čítanosť: 4141
  • Priemerná diskutovanosť: 8
  • RSS blogu

O blogu

Moja cesta do politiky viedla cez štúdium sociológie, prácu na vysokej škole, výskum verejnej mienky, reklamu a politický marketing. Chcem písať blogy o tom, čomu sa v politike venujem najviac: o vzdelávaní a kvalite života. Nie vždy sa mi darí to, čo chcem.

Kalendár sa načítava...