Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Tatiana Rosová

Štefánikovi za chrbtom

12.05.2009 | Tatiana Rosová

Čo médiá nevideli

  • Tlačiť
  • 4

„Ani tam nechoďte, ľudí tam nepúšťajú!", zvestoval pán zástupu, smerujúcemu 4. mája pred druhou k novej budove Národného divadla. To hádam nie! „Príďte sa pozrieť do očí tomuto človeku, ktorého bustu zajtra odhaľujeme pred Národným divadlom...!" Tak nejako pozýval sám predseda vlády celý národ deň predtým z Bradla! Komu veriť? Zástup, ktorý prichádzal uctiť si generála Štefánika, sa rozhodol pokračovať v ceste - a ostal stáť za plotom. Médiá sa dostali na druhú stranu plechovej barikády. Písali o málo dôstojných podmienkach pre naše aj zahraničné štáby. Aj o tom, že za opozíciu boli pozvaní iba predsedovia poslaneckých klubov, no za koalíciu neprišiel Číž, ale Fico. Ostala som medzi nevpustenými, preto môžem podať správu o tom, čo médiá nevideli. Správu spoza Štefánikovho chrbta.

Hanba! To slovo znelo v skupine počítajúcej v priebehu oslavy od 200 do 350 ľudí najčastejšie. Väčšinu tvorili dôchodcovia. Slávnostne oblečené dámy, páni v oblekoch. Mnohí pricestovali autobusmi zo Štefánikovho  kraja. Mysleli si, že na udalosť pod holým nebom je úcta ku generálovi dostačujúcou pozvánkou. Ostali stáť či posedávať na schodoch divadla, so zrakom upretým na modrý plech. Medzi nimi aj nešťastný starosta jednej z podbradlianskych obcí. Ten síce pozvánku dostal, ale nechal ju doma. Musel ostať medzi nami, nepovolanými. Jediné, čo sme videli na živo, bol  lev na vysokom pilóne. Bystrozrakí mohli vidieť ostreľovačov na okolitých strechách. No a potom stíhačky. Aby sme predsa len neostali ukrátení, priebeh slávnosti prenášala kamera na obrazovku. Ako kedysi za železnou oponou: vďaka televízii sme videli svet za ňou, vkročiť doň sme však nesmeli.

Štefánik je osobnosť nepochybne výnimočná. Iní veľkí muži Slovenska zapísali do dejín aj také stránky, ktoré by sme radšej preskočili. Od Štúrovej naivnej kolaborácie s Viedňou po Dubčekovu kapituláciu v Moskve. V Štefánikovom životopise také stránky nenájdeme. Hlásiť sa k nemu - to sa preto akosi patrí.

Ale... Sú aj takí, ktorým generál nie je celkom po chuti. Nie pre skutky. Skôr preto, kým a čím bol. Jedným preto, lebo bol evanjelik. Tento „hriech" nezmenší ani jeho katolícka snúbenica Giuliana Benzoni. Pretože tá je zasa  dôkazom , že aj najväčší národovec môže myslieť aj žiť ako kozmopolita. To sa tiež mnohým nepozdáva. Čo keby raz všetci Slováci zistili, že za Dunajom či Moravou nežijú protislovenské spiklenecké hordy? Že tam žijú ľudia ako my?  Kde by sa hľadala taká vďačná politická agenda?

Dobre, kritizovať Štefánika sa nepatrí. Ale stavať mu pomník? A taký veľkolepý? Na takom viditeľnom mieste? Nevynímal by sa tam lepšie „národnejší" dejateľ? Povedzme katolík? Povedzme kňaz? Áno, aj takéto otázky zaznievali, hoci iba v kuloároch... Verejne ich nik nevyslovil, ale zato viacerí konali.

Nevyhlásený boj proti pamätníku sa odohrával za aj pred múrmi bratislavskej radnice. Vnútri sa pán primátor snažil „zabudnúť"  na uznesenie magistrátu zo 4.5. 2004, ktoré jednoznačne určilo pre zrekonštruovaný pomník miesto pred novým Národným divadlom. Dával kresliť projekty, v ktorých Štefánika odsúval na okraj frekventovanej križovatky na Šafárikovom námestí. Zdráhal sa podpísať povolenie na dočasné zabratie pozemku, potrebné k výstavbe pred divadlom... Termín na stretnutie, o ktoré som sa v tejto veci ako poslankyňa NR SR usilovala, som nikdy nedostala. Pán Ďurkovský beh udalostí síce zbrzdil, zvrátiť ich sa mu napokon nepodarilo. Pamätník sa nedostal na svoje miesto k 90-temu výročiu  vzniku ČSR, dnes tam však stojí.

Ešte pred jeho odhalením sa o slovo prihlásila ďalšia skupina. Tá protestovala pred radnicou. Títo matičiari samozrejme tiež vedia, že útočiť na Štefánika sa nepatrí. Aj keď - na ich vkus mal príliš blízko k Čechom. Leva sa však nezľakli. Zaútočili na toho. Zo symbolu Štefánikových légii urobili „českú mačku".  Z histórie uvádzali iba čo sa im prisnilo - ako zo snára.

Nevadí - patrí to k slobode prejavu. Nebolo by prirodzené, keby sme mali všetci rovnaký názor, hoci vo vzťahu k Štefánikovi sa tak všetci tvárime. Ale nečudujem sa, že „otcovia" pomníka sa snažili využiť prvú príležitosť na jeho oficiálne odhalenie. Kto vie, či by sa dočkali druhej. Radšej na stavenisku a v prachu, než nikdy. Hoci neverím, že pri troche vôle a peňazí zo strany Úradu vlády a magistrátu - najlepšie oboch - by na 4. mája nebolo možné pripraviť dôstojnejšie provizórium.

Slová rečníkov za plechovým plotom podchvíľou odvieval vietor. Recitoval Juraj Sarvaš. O Štefánikovi. S rovnakou vervou a oddanosťou, ako zvykol recitovať o Leninovi. Napokon, pôvodne mal na námestí pred divadlom aj tak stáť Vladimír Iľjič... Hádam iba pre vietor som v premiérovom prejave počula viac o kniežati Rastislavovi a iných „starých Slovákoch", než o Milanov Rastislavovi... A možno pre vietor nebolo počuť poďakovanie tým, ktorí sa na rozdiel od mesta a vlády o sochu skutočne zaslúžili. Prišli s ideou, vybojovali peniaze, miesto na umiestnenie..., obetovali jej 15 rokov života. Ľudia z Nadácie M.R. Štefánika, na prvom mieste pán profesor Fuska. Vo chvíli, keď sa ich sen stal realitou, zmierili sa s rolou štafáže. Profesorova manželka ostala s nami za plotom. A on sám dostal slovo až po primátorovi Ďurkovskom. Áno, ten bol jedným z hlavných rečníkov. Možnože vietor odvial jeho ospravedlnenie za všetky obštrukcie...

Nuž, ale ani v reči pán profesora Fusku nezaznelo aspoň pripomenutie toho, že medzi výdatnými sponzormi Štefánikovho návratu bol aj bývalý premiér. Ten, ktorý nedostal ani pozvánku... Páni z Nadácie odovzdane sklapli opätky. Cena za dosiahnutý cieľ? Aký to bol vlastne cieľ? Vrátiť sochu? Alebo prostredníctvom nej vrátiť odkaz, ktorý drobný ale nezlomný generál symbolizuje?

Ále, prečo viniť ľudí, ktorí po podstúpenej krížovej ceste majú nárok byť rezignovaní. Veď rovnako stiahli chvost aj predstavitelia Podbradlianskych miest a obcí. Tak ako pred rokom, znova si nechali tradičnú Regionálnu spomienkovú slávnosť kompletne vyfúknuť  Úradom vlády.  Na rozdiel od vlaňajška nechali štátnych úradníkov rozhodovať aj o tom, koho pozvať na ich vlastný Obecný úrad. „Viete, tento rok pozvánky posiela Ministerstvo obrany", hlásila mi vopred pani starostka, hoci som jej číslo týždeň pred výročím vytočila iba omylom. A potom ten strach v očiach, keď sme aj tak prišli. Len aby som sa k nej verejne nehlásila - ktovie, kto sa pozerá... Strach a lokajstvo nevstúpili aspoň do kostola. Na konci bohoslužby mohol prehovoriť Milan Hort. No a oproti minulému roku poslancov Národnej rady bez problémov pustili aj na mohylu. Lebo tentokrát prišli aj poslanci za stranu Smer. Akousi zhodou okolností práve kandidáti: Zala za europoslanca a Košútová na županku.  Na mohyle sú v štyroch rohoch miesta na zapálenie vatier. Každá vatra svieti na jednu obec: Myjavu, Brezovú, Košariská a Priepasné. Preto ich vždy zažínali starostovia či primátori. Teraz sa len prizerali. Niekto s oddanou iskrou v oku, niekto so sklopenou hlavou, niekto zarputilo, so zaťatými zubami. Fakle držali ministri a ich šéf... Čo sa včera zdalo neprípustné, dnes je trochu nepríjemné, a nabudúce sa s tým zmierime. Mimovládky, rovnako ako samosprávy... Podnikatelia, rovnako ako médiá... Ozaj všetci?  

 

(ak sa Vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk)

 

  • Tlačiť
  • 4

Tatiana Rosová

  • Počet článkov: 12
  • Priemerná čítanosť: 4140
  • Priemerná diskutovanosť: 8
  • RSS blogu

O blogu

Moja cesta do politiky viedla cez štúdium sociológie, prácu na vysokej škole, výskum verejnej mienky, reklamu a politický marketing. Chcem písať blogy o tom, čomu sa v politike venujem najviac: o vzdelávaní a kvalite života. Nie vždy sa mi darí to, čo chcem.

Tatiana Rosová

  • Počet článkov: 12
  • Priemerná čítanosť: 4140
  • Priemerná diskutovanosť: 8
  • RSS blogu

O blogu

Moja cesta do politiky viedla cez štúdium sociológie, prácu na vysokej škole, výskum verejnej mienky, reklamu a politický marketing. Chcem písať blogy o tom, čomu sa v politike venujem najviac: o vzdelávaní a kvalite života. Nie vždy sa mi darí to, čo chcem.

Kalendár sa načítava...