Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Štandardná chyba

Žiarivý svet modelingu

10.10.2012 | Braňo

Ako sa nestratiť v kauzalite

  • Tlačiť
  • 131

Ekonomický systém je veľmi zložitý, keďže pozostáva z veľmi veľa malých subjektov, ktoré medzi sebou neustále interagujú. Systém obsahuje veľa spätných väzieb a človek sa často dostáva do zacyklených úvah, napr. či rast nezamestnanosti spôsobuje zníženie spotreby alebo zníženie spotreby spôsobuje rast nezamestnanosti.

Aby sa človek nestratil v kauzalite, je dobré mať v hlave veci usporiadané podľa jednoduchého systému. Snáď každý ekonóm má pri rozmýšľaní o makroekonomických otázkach v hlave model agregátneho dopytu a ponuky, na ktorom sa dá ilustrovať väčšina efektov, ktoré spôsobia na ekonomiku. Ukážme si ako tento model vyzerá a ako na ňom pochopiť opatrenia, o ktorých denno-denne čítame v novinách. Avšak pozor, nepleťme si ho s modelom dopytu a ponuky čiastkového ekvilibria, ktorý je založený na iných predpokladoch.

AS-AD model a jeho predpoklady

asad final

Najprv zjednodušene k predpokladom modelu. Na horizontálnej osi je reálna produkcia (Y), na vertikálnej osi je priemerná cenová hladina (P). Krivka dopytu je klesajúca, pretože s konštantným nominálnym príjmom budú domácnosti pri vyššej cenovej hladine dopytovať menej tovarov a služieb ako pri nižšej cenovej hladine.

Krivka ponuky je nad úrovňou potenciálu ekonomiky vertikálna, pretože ak ekonomika rastie na úrovni svojho (dlhodobého) potenciálu, tak schopnosť firiem produkovať už nezávisí od cenovej úrovne, ale od reálnych faktorov: rýchlosti technologického pokroku, kvality inštitúcií, množstva kapitálu, práce, atď. Krivka ponuky je pod úrovňou potenciálu takmer horizontálna, pretože ceny sú v krátkodobom horizonte rigidné a menia sa len pozvoľne. Dôvodom môžu byť napr. náklady firiem na precenenie produktov, či tzv. menová ilúzia (neschopnosť ľudí rozoznávať nominálne a reálne veličiny), ktorá sa u ľudí potvrdila nielen v počítačovom laboratóriu, ale aj v tom medicínskom.

Priesečník kriviek dopytu a ponuky (Eq.) zobrazuje aktuálny stav ekonomiky a zodpovedá mu vždy určitá úroveň cien P a reálnej produkcie Y. V nami ilustrovanej ekonomike zodpovedá aktuálnemu stavu ekonomiky (Eq.) reálna produkcia Y, ktorá je mierne vzdialená od naznačeného potenciálu. Vyššie ilustrovaná ekonomika teda operuje pod svojim potenciálom, takže sú v nej nevyužité kapacity (existuje nezamestnanosť, nevyrábajúce avšak funkčné továrne, stroje, a pod.). Vynásobením P a Y dostávame PY, t.j. nominálny príjem v ekonomike meraný pomocou nominálneho HDP. Nominálny príjem PY, teda nominálne HDP, si môžme predstaviť ako nominálnu hodnotu všetkých produktov, ktoré boli v hospodárstve za určitý čas vytvorené a predané alebo si ho môžme tiež predstaviť ako sumu všetkých nominálnych miezd zamestnancov a ziskov firiem (obdržané za určité obdobie).

Prečo ekonomické veličiny nerastú stále konštantným tempom?

Ekonomika je neustále pod paľbou rôznych šokov, teda neočakávaných zmien, ktoré hýbu krivkou dopytu alebo ponuky alebo aj oboma krivkami naraz. V realite šoky často ani nemusíme zaregistrovať, avšak vidíme, čo sa deje (i) s cenovou hladinou P, (ii) reálnou produkciou Y a (iii) nominálnym príjmom PY, teda NHDP. Kľúčom ku správnej analýze toho, čo sa v ekonomike deje, je pochopenie pôvodu šokov.

Prvé pravidlo: krivku ponuky posúvajú reálne šoky. Reálne šoky sú všetky neočakávané zmeny, ktoré ovplyvňujú náklady firiem vyprodukovať určité množstvo produkcie. Napríklad : v dôsledku konfliktu alebo katastrofy nastane na trhu s ropou výpadok produkcie, čo zdvihne jej cenu a následne zvýši aj náklady firiem na produkciu rovnakého množstva tovarov aké vyrábali pred šokom. V hospodárstve rastie cenová hladina a klesá reálna produkcia, krivka ponuky sa posúva doľava hore. Všimnime si, že nárast cenovej hladiny nemal nič spoločné s monetárnou politikou. Peňazí je stále rovnaké množstvo, avšak cenová hladina vzrástla (P↑), keďže tovarov je menej (Y↓). To však tiež znamená, že nominálny príjem (PY), a teda NHDP, sa v hospodárstve nijak dramaticky nemení, záleží na sklone krivky agregátneho dopytu.

Druhé pravidlo: krivku dopytu posúvajú nominálne šoky. Nominálne šoky sú všetky neočakávané zmeny, ktoré súvisia so zmenou nominálneho príjmu PY (a keďže PY=MV, tak tieto zmeny súvisia so zmenou množstva peňazí v obehu a tiež ich rýchlosti). Napríklad: centrálna banka zvýši množstvo peňazí v obehu. Pokiaľ sa rýchlosť peňazí v obehu zároveň ekvivalentne nezníži, tak krivka dopytu sa posunie doprava nahor, ergo v dôsledku rastu agregátneho dopytu rastie nominálny príjem (PY↑), teda NHDP↑. Ak je ekonomika pod potenciálom, tak rastie nielen cenová hladina (P↑), ale aj reálna produkcia (Y↑). Ak je ekonomika v okolí potenciálu, tak vzrastie len cenová hladina a centrálna banka nepomôže reálnemu hospodárstvu. Kľúčová je teda pre debatu o monetárnych stimuloch informácia, či je ekonomika pod potenciálom alebo naopak v jeho okolí. Tiež treba pripomenúť, že centrálna banka neovplyvňuje krivku ponuky.

Vždy myslieť na interakciu šokov

Ako som spomenul vyššie, šoky často pôsobia na ekonomiku simultánne. Ukážme si pár príkladov, keď je dôležité myslieť na interakciu šokov.

Fiškálny stimul

Učebnicový príklad pri našom modeli tvrdí, že fiškálny stimul (zníženie daní alebo zvýšenie vládnych výdavkov) zvyšuje agregátny dopyt (PY↑) a ak je ekonomika pod potenciálom, tak tento krok stimuluje nielen ceny (P↑), ale aj reálnu produkciu (Y↑).  Fiškálny stimul funguje však len vtedy, keď sa centrálna banka bude prizerať rastu cien a nezakročí. V prípade jastrabej ECB je to však nepravdepodobné, takže akákoľvek snaha o zvýšenie agregátneho dopytu cez fiškálnu politiku bude anulovaná znížením dopytu cez monetárnu politiku. Jediným efektom bude zvýšenie štátneho dlhu, pretože štát si musel na stimul požičať (zvýšiť deficit), avšak efekt na reálnu produkciu sa v prípade zásahu centrálnej banky nedostaví.

Zníženie deficitu

Na zníženie štátneho deficitu môže štát využiť dva nástroje: zníženie vládnych výdavkov a zvýšenie daní. Zvýšenie daní však na rozdiel od zníženia výdavkov neznižuje len agregátny dopyt, ale aj ponuku (marginálne náklady produkcie pre firmy vzrastú).

Pri poklese ponuky má reálna produkcia tendenciu klesať  (Y↓), avšak  ceny naopak rastú (P↑). V tejto chvíli môže opäť nastúpiť jastrabia centrálna banka s cieľom znížiť rastúcu infláciu. Zníženie inflácie však bude mať za následok ešte hlbší prepad reálnej produkcie (Y↓↓), pretože centrálna banka znižuje ceny pomocou zníženia agregátneho dopytu. Nastáva recesia, ktorej dôsledkom je nižšie nominálne HDP (PY↓) ako aj nižšie daňové výnosy, čo konsolidačné úsilie len sťažuje.

Zníženie vládnych výdavkov neovplyvňuje produkčné schopnosti firiem (krivka ponuky) avšak vedie k poklesu agregátneho dopytu, čo znižuje ceny (P↓) aj produkciu (Y↓), takže centrálna banka má naopak motiváciu monetárnu politiku uvoľniť a tlačiť agregátny dopyt opačným smerom. Tento výsledok bol (neúmyselne) zdokumentovaný aj v Alesina et al. (2012), graf 15, str. 52. Efekt nižšieho nominálneho HDP aj nižších daňových výnosov v prípade zásahu centrálnej banky absentuje a štátu sa konsoliduje oveľa ľahšie.

Reštriktívna monetárna politika

Reštriktívna menové politika je na mieste vtedy, keď sa krivka dopytu posúva doprava až nad potenciál. V tomto prípade rastie cenová hladina (P↑) aj reálna produkcia (Y↑) a teda aj nominálne HDP (PY↑). Inflácia v tomto prípade indikuje príliš rýchlo rastúci agregátny dopyt a toto znamená príliš uvoľnenú menovú politiku.

Reštriktívna politika nie je vhodná, keď inflácia naopak indikuje klesajúcu agregátnu ponuku. Ak ekonomiku zasiahne negatívny reálny šok, ktorý však nemá negatívny vplyv na dlhodobý potenciál ekonomiky, tak by sa centrálna banka nemala uponáhľať a reálny šok by mala skôr ignorovať. Inak síce zníži infláciu, avšak iba za cenu dvojnásobne nižšej reálnej produkcie a reálnych príjmov.

Dobrá centrálna banka sa pozná podľa toho, že dokáže oddeliť reálne šoky od nominálnych a prispôsobí tomu politiku. Zamerať sa len na infláciu nie je dobrá stratégia. Všimnime si, že v prípade negatívneho reálneho šoku rastie inflácia (P↑), avšak nominálny príjem (PY) sa veľmi nemení, pretože reálna produkcia klesá (Y↓).  Toto je jedným z dôvodov, prečo sa čoraz viac ekonómov prikláňa k cieľovaniu nominálneho HDP. Cieľovanie nominálneho HDP velí totiž centrálnej banke reálne šoky ignorovať, zatiaľčo striktné cieľovanie inflácie a la ECB velí menovú politiku pri negatívnom reálnom šoku utiahnuť, čoho následkom je recesia.

A hoci je AS-AD model celkom elegantný, rozhodne sa nemôže rovnať modelingu v podaní Markéty Šichtařovej ;-)

Braňo Žúdel

 

  • Tlačiť
  • 131

Štandardná chyba

Štandardná chyba
  • Počet článkov: 11
  • Priemerná čítanosť: 4298
  • Priemerná diskutovanosť: 133
  • RSS blogu

O blogu

Blog ekonómov spojených s CERGE-EI v Prahe.

Štandardná chyba

Štandardná chyba
  • Počet článkov: 11
  • Priemerná čítanosť: 4298
  • Priemerná diskutovanosť: 133
  • RSS blogu

O blogu

Blog ekonómov spojených s CERGE-EI v Prahe.

Kalendár sa načítava...