Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Štandardná chyba

Utrpenie Eurozóny a benefity inflácie

19.07.2012 | Braňo

Ako trpí Eurozóna utiahnutou monetárnou politikou a má Juraj Karpiš dvojníka?

  • Tlačiť
  • 120

V minulom poste som sa snažil ukázať, že monetárna politika nie je poslednú dobu uvoľnená, ale naopak utiahnutá. V celkom plodnej diskusii sa objavili aj hlasy, ktoré nesmelo súhlasili, avšak dožadovali sa konkrétnych návrhov ako menovú politiku teda uvoľniť. Kým však napíšem niečo o týchto konkrétnych opatreniach, venujem ešte jeden post benefitom uvoľnenej menovej politiky.

Veľa ľudí rozmýšľa o inflácii ako o niečom, čo im znižuje reálne mzdy a kúpnu silu ich peňazí. Keby ceny nerástli, tak by si za svoj plat vraj mohli kúpiť viac. Zlá centrálna banka ich však ochudobnila.  Takáto úvaha však nie je úplne správna. Je pravda, že uvoľnená menová politika spôsobuje nárast cien, avšak nezabúdajme, že mzda je taktiež cenou (práce). Ak by nerástli ceny tovarov a služieb, tak by nerástli ani nominálne mzdy, pretože sú to práve vyššie nominálne mzdy a všeobecne vyšší agregátny dopyt, ktorý ťahá ceny tovarov nahor (ak je ekonomika blízko svojho potenciálu).

Viackrát som tiež spomenul, že inflácia môže rásť aj v prípade reálnych ponukových šokov (neúroda, ropné šoky, atď.). V tomto prípade môže inflácia skutočne znižovať reálne príjmy, avšak ponukové šoky nemajú pôvod v uvoľnenej menovej politike. Inflácia (samozrejme v rozumných medziach) znižuje teda iba kúpnu silu tých peňazí, ktoré ležia ľadom niekde na poličke. Reálne náklady inflácie prichádzajú s úplne inými súvislosťami (zmena relatívnych cien, transakčné náklady, a pod.) a možno sa k nim v budúcnosti ešte niekedy vrátim.

Ako trpí Eurozóna reštriktívnou menovou politikou?

Dôležitým problémom juhu Eurozóny je strata konkurencieschopnosti. Keďže spoločná menová politika neumožňuje týmto krajinám, aby oslabením vlastných mien povzbudili export a utlmili  import, tak doterajšia stratégia velila znížiť nominálne mzdy (jednotkové náklady práce). Takáto stratégia síce zlepší konkurencieschopnosť južných krajín voči ostatným krajinám Eurozóny, avšak má to háčik. Tým háčikom je reštriktívna menová Eurozóny, čo znamená pokles agregátneho dopytu (ako neustále opakujem: nominálneho HDP = NHDP).

Už som písal viackrát, že pokles reálnej produkcie a rast nezamestnanosti je spôsobený rigidnosťou cien a miezd. Ak by bol pokles NHDP sprevádzaný ekvivalentným poklesom nominálnych miezd, tak by reálna ekonomika cyklus nepocítila. Ľudia si však len veľmi neradi znižujú nominálne mzdy (hoci by sa im reálna mzda neznížila), a tak sa pomer medzi mzdami a NHDP zvyšuje, pričom dôsledkom je nárast nezamestnanosti.  Oživiť ekonomiku a znížiť nezamestnanosť znamená teda spätne znížiť pomer medzi mzdami a NHDP, čo sa väčšinou deje cez uvoľnenú menovú politiku a nárast NHDP.

A aby som neoperoval len vedeckou metódou opakovania axiomatických právd, tak som skonštruoval graf súvislosti medzi zmenou miery nezamestnanosti a zmenou pomeru nominálnej mzdy ku nominálnemu HDP v USA kvartálne od roku 1965.

mzdy ngdp nezam

Z grafu vidieť celkom silnú súvislosť, že o čo rýchlejšie sa otvárajú nožnice medzi nominálnou mzdou a nominálnym HDP, o to rýchlejšie rastie nezamestnanosť. Intuitívne to znamená asi toľko, že cyklická nezamestnanosť rastie vtedy, keď agregátny dopyt padá rýchlejšie ako nominálne mzdy, takže pomer miezd a NHDP rastie. Pre zaujímavosť, štyri pozorovania v hornej časti grafu, ktoré sú vzdialené od pomyselnej regresnej priamky, sú štyri kvartále roku 1975, keď sa prejavili ropné šoky, ktoré síce znižujú zamestnanosť, ale neznižujú veľmi NHDP (i.e. znižujú agregátnu ponuku, čiže reálny produkt klesá, ale ceny rastú).

Ale späť k ECB. Tá sa rozhodla, že žiadna uvoľnená politika a teda rast NHDP nebude, a tak sa medzera medzi NHDP a mzdami neuzatvára a južné krajiny zotrvávajú v recesii, ktorej sprievodným javom sú nasledovné efekty:

  1. nominálna veľkosť ekonomiky padá, daňové výnosy klesajú a naopak tlak na výdavky rastie, čo vedie k rastu deficitov a dlhov;
  2. o čo pomalšie rastú nominálne mzdy v jadre Eurozóny, o to viac budú musieť klesnúť mzdy na juhu Eurozóny, ak sa má zlepšiť jeho konkurencieschopnosť;
  3. silnejšie euro bráni zlepšovaniu konkurencieschopnosti južných krajín voči ostatným štátom mimo Eurozóny.

Situácia sa zhoršuje a prichádzajú čoraz exotickejšie riešenia.

Fiškálna politika funguje len vtedy, ak jej to monetárna politika dovolí

V tomto v celku slušnom marazme sa začal šíriť spásonosný nápad, že riešením situácie je zosekanie vládnych výdavkov, teda fiškálna reštrikcia. Skutočne netuším ako má táto zazračná politika zafungovať, pretože zosekanie vládnych výdavkov  vedie popri utiahnutej menovej politike opäť len k poklesu NHDP, rastu nezamestnanosti, nižším daňovým výnosom, atď. Výsledkom je navyše rôzne ad-hoc zvyšovanie daní, aby sa aspoň ako-tak udržali daňové výnosy, čo konkurencieschopnosti rozhodne nepridá.

Príkladom môže byť reštriktívna menová politika USA počas Veľkej depresie. Pred Veľkou depresiou rástlo nominálne HDP rovnako rýchlo ako celkové štátne výdavky a celkový štátny dlh ku HDP klesal. S nástupom krízy v 1930 začínajú štátne výdavky ku HDP a aj dlh ku HDP prudko rásť, avšak nie preto, že by štát začal prudko nominálne míňať, ale preto, lebo nominálne HDP sa kvôli reštriktívnej menovej politike prudko prepadlo. Po upustení zlatého štandardu a následnej reflácii od 1934 americká ekonomika ožíva a štátne výdavky ku HDP ako aj dlh ku HDP začínajú mierne klesať.

vydavky depresia

Veľmi dobre si viem predstaviť, že veľa ľudí v tej dobe videlo prudko rastúci dlh ako zdroj všetkého zla na svete a vláde by doporučili zosekať výdavky. Tak to veľa šťastia. Pokles štátnych výdavkov v danej situácii by ešte viac otvoril medzeru medzi nominálnymi mzdami a nominálnym HDP a situácia by sa len zhoršila.

Často sa tiež spomína, že vraj Estónsko sa dostalo z recesie zoškrtaním vládnych výdavkov, po ktorom nasledovalo masívne oživenie ekonomiky. Áno, reálny výkon estónskej ekonomiky v roku 2011 narástol skutočne o vyše 7,5%. O čom sa už hovorí menej je fakt, že tento rast bol sprevádzaný aj 5% infláciou a 5% nominálnym nárastom vládnych výdavkov. Škrtanie výdavkov a zvyšovanie daní bolo na programe v rokoch 2009 a 2010 a vtedy sa ekonomike rozhodne nedarilo.

Ak teda chceme znížiť zadlženie štátu, tak fiškála reštrikcia musí byť sprevádzaná monetárnou expanziou, inak je to len masochizmus.

Uvoľnená menová politika ECB by teda priniesla nasledovné:

  1. Vyššie NHDP by sa premietlo na juhu Európy do vyššej zamestnanosti a vyššieho reálneho výkonu.
  2. Rast inflácie a nominálnych miezd na juhu Európy by bol tlmený vysokou nezamestnanosťou, pričom mzdy by rástli rýchlejšie v jadre Eurozóny, ktoré je bližšie potenciálu, čo by zlepšovalo konkurencieschopnosť  juhu.
  3. Oslabenie EURa by zlepšilo konkurencieschopnosť južných štátov voči krajinám mimo Eurozóny.
  4. Zväčšenie nominálnej ekonomiky a rast zamestnanosti by priniesol vyššie daňové výnosy, takže by klesal rýchlejšie deficit aj dlh na HDP.

K uvoľnenej menovej politike by sa mal v južných krajinách pridať aj presun daňového zaťaženia z produkcie na spotrebu. To znamená, že by sa zvýšila DPH (ktorú odvádzajú importéri) a spotrebné dane a naopak by sa znížila daň z práce. Toto opatrenie by utlmilo import a naopak podporilo export, čím by sa zlepšila bilancia bežného účtu. Zvyšné opatrenia by mali smerovať k podpore ponukovej stránky ekonomiky – reforma trhu práce, menej byrokracie, a pod.

PS:

V minulom poste som spomenul, že zameranie monetárnej politiky na peňažnú zásobu je veľký omyl, pretože velocita peňazí nie je stabilná (pre fajnšmekrov - ono je to omyl, aj keby velocita stabilná bola). V tejto súvislosti som spomenul Juraja Karpiša, ktorý sa niekoľkokrát vyjadril, že v súčasnosti by bolo lepšie zameriavať sa na stabilnú peňažnú zásobu, resp. na jej stabilná nízky rast. Juraj sa ohradil, či som si ho náhodou s niekým nepoplietol. Nuž, je to možné, ale uznajte, nie je tá podoba priam dokonalá?

<

A tento Jurajov dvojník len pred pár dňami poskytol aj rozhovor do istého českého časopisu, kde opäť tvrdí, že treba naviazať peniaze na komoditu (pre fajnšmekrov - Richard Thaler odporúča naviazať menu na Bordeaux 1982). Robí to všetko len preto, aby poškodil jeho dobré meno?

Braňo Žúdel

 

  • Tlačiť
  • 120

Štandardná chyba

Štandardná chyba
  • Počet článkov: 11
  • Priemerná čítanosť: 4298
  • Priemerná diskutovanosť: 133
  • RSS blogu

O blogu

Blog ekonómov spojených s CERGE-EI v Prahe.

Štandardná chyba

Štandardná chyba
  • Počet článkov: 11
  • Priemerná čítanosť: 4298
  • Priemerná diskutovanosť: 133
  • RSS blogu

O blogu

Blog ekonómov spojených s CERGE-EI v Prahe.

Kalendár sa načítava...