Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Štandardná chyba

Naozaj nezávisí cena v tendri od počtu ponúk?

17.02.2013 | Braňo

Pohľad ekonómie na aukcie a verejné obstarávanie

  • Tlačiť
  • 27

Tatiana Behrová v rozhovore pre SME predložila zaujímavú tézu. Podľa nej v tendroch nemá počet uchádzačov vplyv na vysúťaženú cenu (vraj je to „bulharská konštanta“). Cieľom tohto postu je ukázať, že táto téza platí len za veľmi reštriktívnych predpokladov.

Obstarávanie je aukcia

Pre čitateľov, ktorí nie sú poznačení ekonomickým vzdelaním, možno treba uviesť, že teoreticky sa verejným obstarávaním (a jeho analógiou aukciami) zaoberá teória aukcií. Tento post nemá za cieľ rozoberať podrobne teóriu aukcií ani poukazovať na konkrétne zlyhania slovenského systému verejného obstarávania, chceme len ukázať na pár jednoduchých príkladoch, že výrok pani Behrovej platí len za veľmi obmedzených podmienok.  Pre čitateľov, ktorí by sa mohli zaujímať o teóriu a majú určité matematické základy, odporúčame napríklad túto knihu, prípadne niečo menej technické, zato s viacerými príkladmi z reálnych aukcií.

Prísnosť predpokladov

Ale teraz konkrétne k rozhovoru v SME. Pani Behrová stavia svoj záver na tom, že uchádzač nepozná počet konkurentov, ani ich ponuku (ide teda o aukciu so zapečatenými ponukami, z angl. "sealed-bid auction"). Predpokladajme na chvíľu, že je to skutočne tak. Aj v tomto prípade však počet záujemcov nemá vplyv na cenu iba v tom prípade, ak všetky firmy v ekonomike majú rovnakú produktivitu (čiže všetky dokážu dodať tovar alebo službu s rovnakými nákladmi). V teórii aukcií sa takýto stav volá tzv. aukcia so zdielanou hodnotou (z angl. „common value auction“). Prečo je to tak?

Predstavme si pre jednoduchosť, že v ekonomike je veľmi veľa firiem a polovica z nich je vysoko produktívna (vyrába s nižšími nákladmi) a polovica nízko produktívna (vyrába s vyššími nákladmi). Kvôli jednoduchosti tiež predpokladajme, že u oboch typov je rovnaká a nezávislá šanca, že sa prihlásia do konkurzu (opak náš výsledok kvalitatívne nezmení). Pri jednom záujemcovi máme potom 50%-nú šancu, že bude vysoko produktívny. Ak sa nám prihlásia dvaja uchádzači, základná teória pravdepodobnosti nám hovorí, že šanca, že aspoň jeden z nich má vysokú produktivitu, je už 75%. Ak traja, táto pravdepodobnosť je 87.5%.

Samozrejme, ak vysoko produktívna firma vie, že existujú v ekonomike menej produktívne firmy, bude sa snažiť dať takú nízku cenu, ktorá ho od nich odlíši, tzn. takú, ktorá bude pod nákladmi neproduktívnych firiem, ale stále zisková pre produktívne. Zároveň sa dá ukázať, že za určitých podmienok sa cena bude blížiť k hraničným nákladom. Analýza je komplikovanejšia, keď existuje veľmi veľa úrovní produktivity. V takom prípade by sme si museli zavolať na pomoc poradovú štatistiku. Kvalitatívny výsledok, že vysúťažená cena závisí od počtu uchádzačov, by to však nezmenilo, takže v záujme jednoduchosti sa tomu prípadu nebudeme venovať.

Čo ak sa firmy dohodnú?

Sú prípady, kedy môžeme tvrdiť, že firmy majú veľmi podobné náklady na dodávku tovaru alebo služby vo verejnom obstarávaní. Ide o jednoduché, vysoko homogénne produkty ako napríklad kancelársky papier. Ale ako si ukážeme ďalej, aj v tomto prípade môže hrať počet záujemcov rolu.

Jedným z dôvodov, prečo to tak môže byť je porušenie podmienky zapečatenej obálky. Tento prípad môže nastať napríklad tým, že firmy si navzájom poskytnú informácie o tom, do akých tendrov sa hlásia. To by naznačovalo istú formu kolúzie. Táto kolúzia môže prebiehať tak, že si firmy buď rozdelia, ktorá vyhrá aký konkurz, alebo vytvoria de facto jednu firmu (kartel). Tieto prípady sú z nášho hľadiska ekvivalentné. Takýto kartel sa bude správať ako monopolista: jeho cena bude vo všeobecnosti nad konkurenčnou. V prípade jednotkového dopytu túto cenu stanoví na úrovni ochoty zákazníka zaplatiť (z angl. willingness-to-pay), čím extrahuje celý jeho prebytok.

Avšak udržateľnosť kartelu je nepriamo úmerná počtu firiem v karteli. Čím je firiem viac, tým menší zisk pripadá na jednu, a tým je väčšia motivácia kartel opustiť. Zároveň, ak si firmy navzájom monitorujú dodržiavanie kolúzie, s vyšším počtom firiem je takýto monitoring stále zložitejší. Napr. Selten v často citovanom článku (za platenou bránou) teoreticky argumentuje, že kritický počet firiem je 4. Empirická štúdia Guptu na základe údajov z diaľničného priemyslu na Floride ukazuje, že obstarávanie v tomto sektore povedie ku konkurenčnej cene už pri 6-8 záujemcoch. O situácii v susednom Česku nám niečo naznačí aj štúdia think-tanku IDEA, ktorý pôsobí pri CERGE-EI.

A ak sa dohodnú firmy a zadávateľ?

Najzaujímavejší príklad sme si nechali na koniec. Je to prípad, keď informácie o počte a výške ponúk komunikuje zadávateľ priamo s vybranými dodávateľmi. Tu už sa často jedná i o korupciu. Takémuto prípadu sa venovali napríklad Burguet  a Che (2004) . Za takýchto okolností je už vyššia pravdepodobnosť, že produktívnejšia firma prehrá. Ale aj v týchto prípadoch väčší počet súťažiacich povedie k vyššiemu monitoringu súťaže.

Čo nám hovoria dáta?

Pre jednoduchý pohľad do slovenských dát verejného obstarávania by sme chceli pripomenúť výsledky minuloročnej štúdie slovenskej Transparency International (na ktorej sa podieľal aj jeden z autorov tohto postu), ktorá sa okrem iného vzťahu ceny a počtu súťažiacich venovala.  Pre výsledky za rok 2012 si možno prečítať túto novšiu štúdiu.

Nasledujúci graf nám ukazuje , ako pri vyššom počte ponúk dokážu zadávatelia vysúťažiť zákazky za cenu, ktorá je v rádoch desiatok percent nižšia ako pôvodne predpokladaná cena.

graf

Nepriama úmera medzi počtom ponúk a víťaznou cenou sa pritom podľa TIS každoročne potvrdzuje s tou zmenou, že priemerný počet ponúk v obstarávaniach už aspoň štvrtým rokom stúpa a zároveň dochádza každým rokom k vyšším priemerným dosahovaným úsporám.

Na druhej strane, prezentovaný graf môže vyznievať až príliš optimisticky, pretože môže navodzovať dojem, že  na Slovensku sa často súťaží s desiatimi alebo viac ponukami. Nie je tomu ale vôbec tak. Ako ukazuje nasledujúca tabuľka, priemerne sa verejného obstarávania v roku 2012 zúčastnili 3 firmy, a v približne polovici prípadov dorazila zadávateľovi len jedna ponuka. Obstarávaní s viac ako piatimi ponukami bolo v roku 2012 podľa TIS približne 18%.

tab

Samozrejme, ďalších faktorov, kroré môžu mať na vzťah ceny a počtu uchádzačov vplyv, može byť hneď niekoľko. Vplyvom krízy a zintenzívnením boja o zákazky, obzvlásť v stavebníctve, môže dochádzať k súbežnému zvyšovaniu počtu ponúk a zliav ponúkaných firmami. Čoraz častejšie využívanie elektronických aukcií može sledovaný vzťah ďalej posilňovať.

Záverom

V tomto poste sme si ukázali podmienky, za ktorých má počet súťažiacich veľkú šancu ovplyvniť cenu a za ktorých naopak vplyv nemá. Posúdenie, ktoré podmienky sú realistickejšie, necháme na čitateľovi. Samozrejme, že existuje hranica, za ktorou vstup ďalšieho záujemcu pri zohľadnení administratívnych nákladov neprinesie žiadne ďalšie úspory. Optimálny počet súťažiacich o zákazku ale býva vo väčšine prípadov väčší než jedna, v rozpore s tézou Tatiany Behrovej.

Tomáš Lichard a Ján Palguta

(autori sú výskumníkmi na CERGE-EI)

 

  • Tlačiť
  • 27

Štandardná chyba

Štandardná chyba
  • Počet článkov: 11
  • Priemerná čítanosť: 4298
  • Priemerná diskutovanosť: 133
  • RSS blogu

O blogu

Blog ekonómov spojených s CERGE-EI v Prahe.

Štandardná chyba

Štandardná chyba
  • Počet článkov: 11
  • Priemerná čítanosť: 4298
  • Priemerná diskutovanosť: 133
  • RSS blogu

O blogu

Blog ekonómov spojených s CERGE-EI v Prahe.

Kalendár sa načítava...