Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Štandardná chyba

Fanúšik viedenskej školy

24.02.2013 | Braňo

Martin Mojžiš a jeho lacný populizmus v ekonómii

  • Tlačiť
  • 169

Časopis .týždeň sa v jednom zo série článkov o histórii viedenskej vedy nedávno venoval aj ekonómii. Naneštastie, príspevok Martina Mojžiša o rakúskej ekonomickej škole obsahuje viacero nedostatkov a diskutabilných tvrdení, pri ktorých môže byť užitočné zastaviť sa bližšie. Odhliadnuc od politicky ladeného úvodu a záveru, Mojžišov článok sa dá zhrnúť do troch bodov: 1) prínos rakúskej školy je v dôraze na subjektívnu stránku ľudského konania; 2) subjektívny prístup preukazuje obmedzenia štandardných kriviek ponuky a dopytu; 3) subjektívny prístup k otázke pôvodu peňazí dokazuje že akýkoľvek vládny zásah v tejto oblasti povedie ku kríze. Skúsme tieto tvrdenia rozobrať postupne.

Klasická škola, rakúska škola a subjektivizmus

Pod rakúskou školou sa označuje skupina ekonómov pôvodom z Rakúska, činných v druhej polovici 19. až prvej polovici 20. storočia, zahŕňajúca osobnosti ako Menger, Bohm-Bawerk, Wieser,  Mises alebo Hayek. Skutočne, tak ako píše Martin Mojžiš, jedným z dôležitých prínosov a spoločných menovateľov ich prác je dôraz na subjektívnu teóriu hodnoty, podľa ktorej cena toho-ktorého statku závisí od jeho schopnosti uspokojovať subjektívne preferencie spotrebiteľa. To kontrastuje napríklad s pracovnou teóriou hodnoty, ktorá hodnotu statku (ku ktorej by sa trhové ceny mali dlhodobo približovať) vyčísľuje ako množstvo pracovnej sily, potrebnej (priamo alebo nepriamo) na jeho výrobu. Pracovná teória hodnoty hrala dôležitú úlohu v marxizme, ale nachádzame ju už v prácach skorších ekonómov tzv. klasickej ekonómie ako napr. David Ricardo.

Tu narážame na prvý problém: vymedzenie pojmu "klasická ekonómia". Práve tú prezentuje Mojžiš ako protiklad rakúskej školy, dokonca v celom článku vystupuje v pozícii akéhosi strašiaka. Bohužiaľ, autor nijak bližšie tento pojem nevysvetluje a ani neuvádza, kto by mal medzi klasických ekonómov patriť (s výnimkou spomenutia Marxa). Čitateľ tak môže nadobudnúť dojem, že "klasická" ekonómia je všetko okrem rakúskej školy alebo že dokonca pretrváva v ekonomickej vede až dodnes, čo by bol, samozrejme, nezmysel. Do klasickej ekonómie v skutočnosti zaraďujeme ekonómov 18.-19. storočia ako Smith, Say, Malthus, Ricardo allebo Mill. Niektoré z ich teórii sa pokladajú za prekonané (napr. spomínaná pracovná teória hodnoty), iné ostávajú aktuálne aj dnes (Smithova "neviditeľná ruka trhu", Ricardov pojem komparatívnej výhody). Dnešná ekonómia pritom nadväzuje skôr na tzv. marginálnu revolúciu z druhej polovice 19. storočia, ktorá oproti klasickým teóriam zaviedla pojem subjektívneho úžitku ako jeden zo základných princípov ekonómie. Carl Menger síce bol jedným zo zakladateľov marginalizmu, ale nie jediným, a nezávisle od neho prišli v približne rovnakom čase s podobnými myšlienkami aj Leon Walras a William S. Jevons.

Prirodzene, dá sa namietnuť, že zakladanie autorov do šuflíkov jednotlivých ekonomických škôl nie je podstatné, pokiaľ sa explicitne nezaujímame o dejiny vedy. Problém je, že ambíciou Mojžišovho článku (ako aj celej série) je práve priblížiť čitateľom históriu vedy a vybraných vedcov, vďaka čomu je absencia uvedeného kontextu dosť veľkým nedostatkom. Tento historický exkurz nemá pritom za cieľ odoprieť Mengerove zásluhy, ale skôr spochybniť podsúvaný čiernobiely pohľad, v ktorom „rakúšania“ sú tí dobrí a všetci ostatní sa mýlia.

Nešťastné krivky

Ďalej sa Martin Mojžiš venuje (podobne ako aj v svojom predchádzajúcom článku) kritike kriviek dopytu a ponuky, s ktorými sa stretol snáď každý už na strednej škole. Dozvedáme sa že uvedené krivky "vôbec neexistujú, v reálnom svete im nič nezodpovedá." Teda, vlastne nie celkom, "v mnohých prípadoch môžu celkom dobre slúžiť ako akési hrubé priblíženie". Napriek tomu sú nanič, lebo "ak si však začneme pliesť toto priblíženie s realitou, hrozí nám, že sa staneme obeťami vlastného omylu a na tomto omyle vystaviame monumentálnu stavbu ďalších a ďalších omylov." Dôvodom, prečo majú byť vraj dané krivky chybné, je, že sa používajú v "klasickej ekonómii" a nezohľadňujú subjektívny prístup. Riešením je vraj preto ich nahradenie zákonom medzného úžitku od Carla Mengera.

Keď sa prehryzieme cez všetky protirečenia, táto časť článku patrí k najslabším. V prvom rade: krivky ponuky a dopytu, tak ako ich poznáme dnes, nepochádzajú od klasických ekonómov. V súčasnej podobe (vrátane usporiadania osí, s cenou na vertikále) ich spopularizoval Alfred Marshall v svojej vplyvnej učebnici Principles of Economics z roku 1890, ktorá už bola založená na princípoch marginalizmu. Krivka dopytu je typicky odvodená ako riešenie problému spotrebiteľa, ktorý maximalizuje svoj subjektívny úžitok za podmienok rozpočtového ohraničenia. Zákon medzného úžitku, podľa ktorého bude spotrebiteľ nakupovať nejaký tovar pokiaľ jeho hraničný úžitok z ďalšej jednotky neklesne pod cenu, je už v tej krivke jednoducho zahrnutý, keďže matematicky priamo vyplýva z nutných podmienok optimality.

Ďalšia výčitka, na ktorú už odpovedal aj Jaroslav Borovička, je, že uvedené krivky v skutočnosti "neexistujú". Nuž áno, nedajú sa uvidieť ani ohmatať, ide o teoretické konštrukcie. Ak aj teória ponuky a dopytu popisuje dobre nejaký trh, v skutočnosti budeme vždy pozorovať iba priesečník oboch kriviek. To však nepredstavuje problém. Krivky ponuky a dopytu nám umožňujú robiť kvalitatívne predpovede, ktoré sa dajú následne empiricky testovať: napríklad, že zvýšenie dopytu bude typicky viesť k vyššej kvantite a vyššej cene, zatiaľ čo zvýšenie ponuky cenu naopak zníži. Alebo, že rozdelenie dopadu spotrebnej dane medzi spotrebiteľa a firmu závisí od sklonu kriviek. Prípadne, že zavedenie cenového stropu môže spôsobiť previs dopytu nad ponukou. S nástrojmi ekonometrie môžeme dokonca za istých okolností odhadnúť tvar kriviek aj kvantitatívne, ak máme k dispozícii nezávislé dáta o ich posunoch.

Navyše, postulovať existenciu skrytých, nepozorovateľných objektov je vo vede velku bežné. Napríklad aj taká fyzika taktiež často pracuje s pojmami, o ktorých môžeme pochybovať či existujú. V nedávnej Lampe sa diskutovalo Maxwellovej teórii elektromagnetizmu, ktorá predpokladá existenciu elektrického a magnetického vektorového poľa. Existujú tie polia naozaj? Skutočne v každom bode kde ukážeme prstom existujú nejaké dva trojrozmerné vektory, a tie sa ešte v čase neustále menia? Nevieme ich priamo pozorovať, vidíme iba merania prístrojov a fyzikálne efekty ktoré sú v súlade s rovnicami, takže možno je to celé len nejaký matematický trik, alebo ešte horšie, aproximácia!

Tým samozrejme nechcem spochybňovať teóriu elektromagnetizmu, prirovnávať úspechy ekonómie k úspechom fyziky alebo nebodaj vyriešiť filozofický spor medzi inštrumentalizmom a realizmom, len naznačiť že tvrdenie, že niečo v realite neexistuje, samo o sebe veľa nehovorí.

Peniaze, kríza a duše

Nakoniec sa článok venuje otázke vzniku peňazí. Menger ju vysvetľuje ako výsledok spontánneho procesu, ktorý znižuje transakčné náklady oproti bartrovej výmene. Klam, že peniaze by nemuseli byť iba výsledkom spontánneho procesu, je opäť spôsobený lipnutím na "klasickej ekonómii". Ďalej vraj platí, že "umelé deformácie cien [...] v kapitalizme vedú k systematicky chybným kalkuláciám, ktoré nakoniec nevyhnutne vedú ku kríze. [...]  A ak je kríza sprevádzaná infláciou či dokonca hyperinfláciou, ničí ľudské duše aj ľudské životy."

Mengerova teória vyzerá nepochybne rozumne, akurát nezodpovedá úplne skutočnosti. Fakt je, že vlády zasahovali do tvorby peňazí od nepamäti, na našom území stáročia právo raziť mince kontroloval spravidla panovník. Možno teória vysvetľuje prvotný vznik peňazí, ale aj tak ide stále len o hypotézu, ktorú by mali overiť historici a antropológovia (niektorí nesúhlasia). Ale to nie je až tak dôležité, lebo následné silné tvrdenia o následkoch monetárnej politiky nemôžu nijak vyplývať iba z toho či peniaze vznikli prirodzene alebo nie, inak by sme sa dopustili tzv. "naturalist fallacy". Aj taká aplikácia penicilínu je umelým zásahom proti „spontánnej“ infekcii, a napriek tomu je to dobrá vec.

Je pravda, že rakúska škola ponúka ďalšie argumenty (ktoré však v článku spomenuté nie sú) prečo sú zásahy do peňažného systému zlé, v podobe tzv. rakúskej teórie hospodárskych cyklov. Nejdem sa z priestorových dôvodov púšťať do kritiky tejto teórie (viď napr. články Bryana Caplana alebo Dalibora Roháča), ale jemne povedané, ide o teóriu značne kontroverznú, ktorú zastáva iba malá menšina ekonómov. Tým, že Mojžiš prezentuje rakúsku teóriu hospodárskych cyklov bez akéhokoľvek vysvetlenia ako nespochybniteľnú pravdu ("V tých knihách sa podivuhodným spôsobom spája pravda s intelektuálnou krásou. Bláznivé 20. storočie zanovito odmietalo vidieť aj tú pravdu, aj tú krásu."), posúva svoj článok bližšie k lacnému populizmu než k vede.

Záver

Aj keď tento blogpost sa sústreďuje na kritiku konkrétneho článku, zároveň sa dotýka širšieho problému. Mnoho ľudí má značne skreslené predstavy o ekonómii, ktorú si predstavujú skôr ako súboj ideológii a súperiacich škôl než ako štandardnú vedu. To je samozrejme často veľmi pohodlné, keďže namiesto štúdia odbornej literatúry a poctivého zvažovania argumentov a empirických zistení si stačí vybrať tú svoju obľúbenú školu, prečítať pár brožúrok a potom už iba mať a dávať najavo svoj názor. Pritom prevažná väčšina profesionálnych ekonómov vôbec nerieši spory medzi Keynesom a Hayekom, výhody a nevýhody kapitalizmu, pracovnú teóriu hodnoty či iné kozmické otázky. Namiesto toho sa venujú štúdiu veľmi špecifických a často pomerne technických problémov, snažia sa formulovať teoretické modely a podporovať svoje hypotézy empirickými štúdiami, tak ako v každej inej vede.

Na záver ma preto napadá jeden citát od Murraya Rothbarda, člena tej extrémnejšej vetvy rakúskej školy a prívrženca anarchokapitalizmu. Citát v pôvodnom kontexte kritizoval názory ľavicových anarchistov, ale až ironicky skvele sa hodí na mnohých dnešných fanúšikov rakúskej školy:

"Nie je žiadny zločin byť ignorantom ohľadom ekonómie. ktorá je nakoniec špecializovanou disciplínou, navyše považovanou väčšinou ľudí za "ponurú vedu". Ale je totálne nezodpovedné mať hlasné a tvrdohlavé názory o ekonomických otázkach počas zotrvávania v tomto stave ignorancie."

Ivan Sutoris

(autor je výskumník na CERGE-EI)

 

  • Tlačiť
  • 169

Štandardná chyba

Štandardná chyba
  • Počet článkov: 11
  • Priemerná čítanosť: 4298
  • Priemerná diskutovanosť: 133
  • RSS blogu

O blogu

Blog ekonómov spojených s CERGE-EI v Prahe.

Štandardná chyba

Štandardná chyba
  • Počet článkov: 11
  • Priemerná čítanosť: 4298
  • Priemerná diskutovanosť: 133
  • RSS blogu

O blogu

Blog ekonómov spojených s CERGE-EI v Prahe.

Kalendár sa načítava...