Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Robert Chovanculiak

Európania, Európa a Európska únia

05.09.2012 | Robert--

Dnes je všeobecne prijímanou axiómou, že samotné základy EÚ predstavujú správny krok

  • Tlačiť
  • 0

To, že celá Európska únia ako ju dnes poznáme je zatiaľ posledné štádium európskeho vývoja ešte nehovorí nič o jej správnosti ako prostriedku určeného na dosiahnutie cieľa. Cieľa, ktorý sa pre množstvo problémov zdá byť už zabudnutý, o ktorom to avšak ale celé je - prosperita a šťastný život obyvateľov európskeho kontinentu.

Nie, ľudstvo nevedie dejinami mystická ruka prozreteľnosti od menej dokonalých etáp k tým dokonalejším. Takáto teória evolučného meliorizmu, ktorou sa často a radi prezentovali socialistickí autori, mala dokazovať nevyhnutnosť nástupu socializmu. Dnes sa nás o podobných nevyhnutnostiach snažia presvedčiť fundovaní europrogresivisti, „odborníci na európsku integráciu“ a naposledy aj samotný prezident ECB. V ich predstavách, ako aj v predstavách minulých lídrov, je vždy prítomná tá osudová domýšľavosť, charakteristická pre každého budovateľa ríše, zväzu, spoločenstva, či únie, že práve on odhalil večný plán Geista, Hegelov Pruský štát, že sa to tento krát celé naozaj podarí.

Rovnaká dávka naivity je však prítomná aj na opačnej strane. Integračné procesy v EÚ pripadali ľudom ako niečo kategoricky odlišné od všetkých predchádzajúcich pokusov. Dnes to celé predsa neriadia cisári, monarchovia, fuhreri, ani súdruzi. Neodvolávajú sa na dogmatické - nevedecké predstavy. Dnes na to máme školených a titulovaných byrokratov, vedu, akademické disciplíny a samozrejme neomylné a všetko legitimujúce demokratické procesy.

Pre človeka žijúceho jeho dobu a zamýšľajúceho sa nad spoločensko-ekonomickými problémami je však pomerne zložité vyhnúť sa predpojatosti a predsudkom spojených s politickým zriadeným danej doby. To samozrejme neplatí iba pre obyčajného človeka, ale aj pre intelektuálnu elitu.

EÚ progresivizmus

Dnes je všeobecne prijímanou axiómou, že samotné základy EÚ predstavujú správny krok. Pričom ďalší vývoj je potom len výsledkom spomínaných vedecko-technických (profesionálnych) a demokratických (občianskych) rozhodnutí. To, že bol aj je prakticky každý krok v Európskom spoločenstve spojený s posilňovaní nadnárodných inštitúcií, harmonizáciou, centralizáciou a integráciou je prakticky len zhoda náhod - len reakcia (profesionálna a občianska) na novovzniknuté problémy, ktoré nikto nemohol predpovedať. Zo strany lídrov sme presviedčaní, že zakaždým stojíme pred „nevyhnuteľnými nutnosťami“ ďalšieho konania v podobe „jednotného európskeho postupu“, ktorý síce nemusel byť pôvodne zamýšľaný, ktorý však predstavuje výsledok pragmatického rozhodnutia.

Sú meny jednotlivých krajín nestabilné a nákladné? Budiž Euro a monetárna únia. Majú krajiny fiškálne problémy? Budiž fiškálna únia a nové stabilizačné mechanizmy. Krachujú bankové domy ako domčeky z karát? Budiž banková únia a jednotný dohľad nad bankovým sektorom. Je problém pri ich presadzovaní? Budiž politická únia a presadzovanie myšlienky federalizmu - spojených štátov európskych.

Tento postup ma očividne niečo spoločné. Jednotlivé rozhodnutia sa skôr podriaďujú daným okolnostiam a politickým potrebám, ako kategorickým otázkam príčiny a následku, pravdy a nepravdy. Akoby neexistovali žiadne všeobecne platné princípy, žiadne abstraktné normy.

Lenže sú to práve abstraktné normy a princípy a nie konkrétne príkazy, smernice, nariadenia, či predpisy, ktorým vďačí západná civilizácia za svoj rozvoj. Úplne jednoduché pravidlá, ako zodpovednosť za svoje rozhodnutia, sloboda nakladať so svojím majetkom a konkurovať, pričom existuje hrozba straty a krachu, ale na druhej strane aj šanca zisku a úspechu. To všetko nie sú len nejaké dávno stratené ideály, ani o pokus o relativizovanie, či nejaké romantické a prázdne heslá, ktoré tak často zaznievaj z úst politikov. Práve opak je pravdou, ich spoločný menovateľ je objektívne uchopiteľný a racionálne obhájiteľný - je ním ochrana a rešpektovanie legitímneho súkromného vlastníctva (tým samozrejme nie sú myslené len materiálne statky, ale aj jedinečné vlastníctvo samého seba a z toho vyplývajúcich  slobôd). Z tohto menovateľa odvodené princípy navyše nepredstavujú len ekonomicky nadradený systém (v podobe efektívnosti). Je to zároveň aj jediný systém, ktorý je morálne univerzálny a bráni vzniku, resp. dokáže riešiť inak neodvratné spoločenské konflikty (v podobe spravodlivosti).

Princípy a EÚ

A práve tieto princípy sú zo strany EÚ systematicky porušované. Nejedná sa však o žiadnu náhodu, či historickú anomáliu. Existuje totiž niečo ako systémová tendencia.  Je nepravdepodobné, že abstraktné pravidla budú dodržiavané niekým, komu ide o určité špecifické výsledky okamžitým účinkami. A o tie politikom a byrokratom ide vždy. Vo vysokých verejných funkciách tak bude pravidelné obetovávaný abstraktný princíp (bez konkrétneho účelu) - Kantov kategorický imperatív na oltári dnes všade rozšíreného (účelového) právneho pozitivizmu - slovami Hayeka - naivného konštruktivizmu. Na rozdiel od tradície, ktorá „považovala spravodlivosť za to, čo zákonu predchádza“ (Hayek), tento smer myslenia prichádza s tvrdením, že „spravodlivý je len iné slovo pre legálny“ (Kelsen), pričom legálne je to, čo sa prijalo v zákonodarnom zbore a tak „žiadny zákon nemôže byť nespravodlivý“ (Hobbes).

V takejto spoločnosti je potom nevyhnutne trhová koordinácia nahradzovaná byrokratickou subordináciou. Každá konkrétna sťažnosť predstavuje pre Brusel výzvu, výsledkom však je nie pokles počtu nespokojných, ale rast počtu sťažnosti. Je to spoločnosť, ktorej je síce priznávaný prívlastok kapitalistická (predovšetkým keď sa hľadajú chyby) , kde však trhovú hodnotu majetku a peňazí určuje jedna veta od spomínaného muža z centrálnej banky. Čo skôr pripomína šamanizmus a mystické rituály, ktoré majú za úlohu sprostredkovať komunikáciu s duchovnom (porada riaditeľov a správnej rady ECB) a následne extázu (rast cien akcií a dlhopisov). Prevláda naivná predstava, že je možné zabezpečiť akýkoľvek stav vecí, ktorý je považovaný za žiaduci a to jednoducho tým, že sa nariadi, aby existoval. V prípade EÚ je to najčastejšie fetiš v podobe konkurencie schopnosti a trvalo udržateľného rozvoja.

Tieto systémové tendencie sú navyše akcelerované s rastúcim dosahom, ktorý politik, či úradník vo verejnej funkcii má. Na jednej strane je tomu tak preto, lebo výnosy z takejto politiky sú značné a dobre viditeľné a predstavujú teda veľké pokušenie, pričom náklady sú naopak ťažšie uchopiteľné a často rozptýlene medzi anonymnú masu. Abstraktné normy tak môžu byť s ľahkosťou porušované v mene na prvý pohľad vznešených činov, ako záchrana pracovných miest v automobilkách, záchrana vkladov v nesolventných bankách, či krachujúcich krajín, pričom pri každom rozhodnutí sú v súlade s filozofiou právneho pozitivizmu na základe predpokladanej znalosti empirických účinkov vykalkulované možné dopady na žiaduce ľudské ciele. Do tejto kalkulácie sa však v žiadnom prípade nemôžu dostať všetky náklady schváleného a výnosy zavrhnutého rozhodnutia, ktoré sú z ich samotnej podstaty neuchopiteľné – slovami Bastiata, je to to, čo nie je vidieť a navyše ani nie je možné spočítať. A čo viac, zahalené za rétorikou napr. „ochrany spotrebiteľa“, či „znevýhodnených subjektov“ končia koncentrované výnosy často vo vreckách súkromných osôb a spoločností. To je informácia, ktorá sa dá z pohľadu obyčajného občana zaznamenať len ťažko – avšak číslo 20 000 lobistov v Bruseli nebude v žiadnom prípade náhodné.

Na druhej strane je to psychologický faktor, kedy ľudia vo vysokej politike majú pocit, že svet plný katastrof je ich starosťou, že ich dejiny volajú k činu. Sú presvedčení, a to bez ohľadu na to, či tú ktorú katastrofu náhodou nespôsobili oni sami, že je ich úlohou ju vyriešiť. Ľahko podliehajú spasiteľskému syndrómu. Forenzná psychológia dokázala, že moc nie je len prostriedok, ale pre mnohých ľudí aj cieľ sám o sebe a práve takíto ľudia sú systémovo generovaní do najvyšších verejných pozícií. Medzi armádou úradníkov a byrokratov zohráva pravdepodobne dôležitú úlohu aj niečo ako pocit zbytočnosti, či skôr nuda. Každý z vyše 40 000 z nich musí predsa každý deň vykazovať nejakú činnosť, ktorej výsledok potom nie je prekvapujúci. Záplava detailných príkazov, ktoré dusia súkromný sektor a vznik niekoľko megalomanských projektov, ktoré v prípade nezdaru majú potenciál potopiť celé spoločenstvo.

Viac demokracie

Ako spôsob riešenia momentálnych problémov navrhujú niektorí odborníci: „viac demokracie do EÚ“ (medzi nimi aj už spomínaný prezident ECB). Ak si však uvedomíme, že celé dejiny vývoja demokratických inštitúcii sú dejinami boja za to, aby sa jednotlivým skupinám zabránilo zneužívať štátny aparát a pozrieme sa na výsledok – malo by byť okamžite každému jasné, že demokracia pri tejto úlohe absolútne zlyhala. Plus so sebou priniesla ešte jeden, pôvodne pravdepodobne nechcený fenomén.  Demokratická vláda ako „vláda z ľudu a pre ľud“ získala obrovský stupeň legitímnosti. V minulosti sa ľudia pozerali na každý akt vlády s odporom, podozrením, často bez morálnej legitímnosti a samotná vládnuca vrstva bola považovaná za rozhadzovačných aristokratov, od ktorých sa nedá čakať nič dobré. Aby nedošlo k nedorozumeniu. Tým nechcem tvrdiť, že dnes občania milujú svojich demokraticky zvolených zástupcov, to je očividne nepravda. Avšak čo sa očividne stalo je, že štát ako monopolná agentúra zmenila svoje postavenie v ich mysliach na morálny prostriedok pri dosahovaní súkromných cieľov. Dnes sa už na túto inštitúciu nepozerajú s odporom a podozrením, ale s požiadavkami. Pričom nepožadujú aby nezasahovala do ich života, ale aby zasahovala spôsobom, ktorý bude viac vyhovovať im, ako autorom požiadavky.

EÚ ako taká ešte nedosiahla legitímnosti národnej masovej demokracie, to je však treba považovať za výhodu a nie defekt. Odpor a podozrenie voči EÚ sú dnes pomerné vysoké práve vďaka tomuto faktu, ktorý tak predstavuje brzdu pri jej rozrastaní. Brzdu, ktorú by europrogresivisti pomocou vytvorenia akéhosi „európskeho povedomia“ a silnejšej demokratizácie najradšej odstránili. To je však samo o sebe naivná (nič ako, všeobecné európske povedomie neexistuje), zvrátená (level sociálneho inžinierstva: marxizmus) a chybná (ako je ukázané v článku) predstava.

 

  • Tlačiť
  • 0

Robert Chovanculiak

Robert Chovanculiak
  • Počet článkov: 5
  • Priemerná čítanosť: 4001
  • Priemerná diskutovanosť: 13
  • RSS blogu

O blogu

Čerstvý absolvent Ekonomickej fakulty UMB. V blogu sa budem prevažne venovať témam, ktorých spoločným menovateľom sú zásahy v mene fiktívneho kolektívu do života a majetku reálnych jednotlivcov. To je totižto priestor, kde fantázia politikov, ekonómov a filozofov nepozná medze.

Robert Chovanculiak

Robert Chovanculiak
  • Počet článkov: 5
  • Priemerná čítanosť: 4001
  • Priemerná diskutovanosť: 13
  • RSS blogu

O blogu

Čerstvý absolvent Ekonomickej fakulty UMB. V blogu sa budem prevažne venovať témam, ktorých spoločným menovateľom sú zásahy v mene fiktívneho kolektívu do života a majetku reálnych jednotlivcov. To je totižto priestor, kde fantázia politikov, ekonómov a filozofov nepozná medze.

Kalendár sa načítava...

Moje tagy

Rozboril, Modre, neba, Vilo