Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Peter Furmaník

Sú si naozaj všetky príjmy rovné?

14.09.2010 | Peter Furmaník

Daňové výnimky majú niekedy zmysel, dokonca by ich malo byť viac

  • Tlačiť
  • 8

Rubrika

Dane a odvody

SZČO, autori, spoločníci obchodných spoločností a ich štatutári – tí všetci sa novelami daňových zákonov a odloženou reformou odvodov majú dostať čo najbližšie na úroveň zamestnancov v trvalom pomere. Teda iba z daňovo-odvodového hľadiska. Inými slovami – ich zdaňovanie a platenie odvodov z ich príjmov sa má v princípe čo najmenej líšiť od úrovne a spôsobu zdaňovania príjmov osôb v závislej činnosti.

Je to však správny cieľ? Ak je ideou rovnostárstvo, teda čo najdrastickejšie dosiahnutie rovnosti medzi ľuďmi, ktorí si už zo svojej podstaty rovní byť nemôžu, tak možno áno. Akurát je zvláštne, ak má takýto cieľ pravicová vláda. Ak ho nemá a reforma je len zámienka na vytiahnutie zúfalo potrebných peňazí, ktoré nie je schopná ušetriť škrtaním, možno by lepšie padlo počuť to priamo. Časť daňových poplatníkov, o ktorej je reč, tak trochu má na to, aby týmto súvislostiam porozumela.

Daňová a odvodová rovnosť je však v kurze. A pochádza z liber party. Celkom ma teší, že diskusia o ponímaní daní sa vedie aj v rámci pravice samotnej. Lebo na rovnosť sa dá pozerať aj inak.

Všetky vyššieuvedené skupiny totiž v podstate spojuje to, že rovní s inými skupinami si byť nemôžu. Zamestnávajú sa sami, teda aktívne vyhľadávajú príležitosti, pracujú na ich využití, investujú prostriedky a okrem iného aj nesú riziko neúspechu, bankrotu a následných krokov, akým môže byť aj povedzme exekúcia majetku. Okrem zamestnávania seba zamestnávajú iných; síce z titulu zákona, ale predsa za nich vedú celkom nestriedmu evidenciu, platia  nemotivačné odvody, riešia za nich styk s poisťovňami a daňovým úradom, platia im rôzne plnenia, na ktoré sami nemajú nárok – náhrada za dovolenku (teda za nulový pracovný výkon, ktorý však musí vykonať ktosi iný), tvorba a použitie sociálneho fondu, príspevok na stravovanie či náhrada počas rôznych druhov práceneschopnosti. Podnikatelia si síce užívajú voľnosť v podobe neexistencie pracovného času či iných prikázaní pracovného práva, ľudia praxe však vedia, že tak väčšinou býva v prospech väčšieho nasadenia a pracovného času, ďaleko presahujúceho bezpečný limit Zákonníka práce.

Z uvedených dôvodov je úplne namieste niektoré úľavy ponechať také, aké v súčasnosti sú, prípadne pridať aj ďalšie. Majú totiž motivačný charakter – ich existenciou štát podporuje samostatnú aktivitu, podnikavosť, znášanie rizika, tvorbu pracovných miest vo  vlastnej i dodávateľských firmách a platenie nemalých plnení voči štátu. Paušálne výdavky, neplatenie odvodov z dividend či odmien, nezdaniteľná časť na všetky príjmy bez rozdielu – týmito nástrojmi sa zvýhodňuje  podnikavosť oproti predsa len menej rizikovejšiemu a pasívnejšiemu pracovnému pomeru v závislej činnosti. Úplne z rovnakého princípu ako mala nezdaniteľná časť na účelové sporenie motivovať k sporeniu si v treťom pilieri, čo predsa len aspoň v nejakej miere odbremeňuje štát a znižuje jeho náklady. Resp. z úplne z rovnakého dôvodu, z akého existujú od čias prvých Dzurindových vlád veľké investičné stimuly v podobe daňových úľav pre veľké zahraničné spoločnosti. Prečo sa veľké „rušenie výnimiek“ akýchkoľvek veľkých hráčov, rozmermi svojich príjmov zosmiešňujúcich všetky rušením postihnuté skupiny, ani nedotklo – paragrafy 30a a 30b zákona o dani z príjmov, týkajúce sa úľav na dani pre príjemcov investičnej pomoci a stimulov, ostávajú po novele zákona o dani z príjmov na svojom mieste. Rovnako nepadlo ani slovo o rušení podnikateľských dotácií, nech už sa nazývajú akokoľvek.

V mnohých prípadoch – tých úspešnejších – si podnikatelia dokážu nasporiť na dôchodok omnoho lepšie a štedrejšie, ako to zvládne Sociálna poisťovňa. Výpalnícky argument kráľa trikov Mihála o tom, že spoločníci a štatutári budú mať za vyššie odvody lepší dôchodok vyvolal u „ohrozených“ pánov akiste hurónsky smiech. V prípade tých neúspešnejších prípadov – teda podnikateľov, ktorým to bohvieako nejde resp. im to už v určitom bode nejde vôbec – je platenie odvodov hlúpe práve z toho dôvodu: je totiž len ďalším polienkom pod nohy, dokonajúcim dielo tých ostatných.

Keď už nie iná, tak aspoň pravicovo-liberálna vláda, ktorá si váži samostatnosť, podnikavosť a aktivitu, by si mala tieto skutočnosti uvedomiť a aspoň čosi zo súčasných „výnimiek“ aj v budúcnosti v legislatíve ponechať. Predovšetkým by však bolo namieste nezavádzať výnimky nové, akou je diskriminačné rozdelenie príjmov na aktívne a pasívne a zrušenie možnosti odpočítavať si nezdaniteľnú časť pri tej druhej skupine. A pomenovanie vecí pravými menami – teda že sa skutočne musíme všetci poskladať na dlh a trináste dôchodky, aby nebolo ešte horšie. V tom prípade však musia ísť z úľav a výnimiek von predovšetkým tí najväčší.

 

  • Tlačiť
  • 8

Rubrika Dane a odvody

Peter Furmaník

Peter Furmaník
  • Počet článkov: 13
  • Priemerná čítanosť: 3890
  • Priemerná diskutovanosť: 7
  • RSS blogu

O blogu

Pôsobím v oblasti podnikových financií a ekonomického poradenstva. Som fanúšikom zlepšovania podnikateľského prostredia a najmä zjednodušovania a znižovania daní a odvodov.

Peter Furmaník

Peter Furmaník
  • Počet článkov: 13
  • Priemerná čítanosť: 3890
  • Priemerná diskutovanosť: 7
  • RSS blogu

O blogu

Pôsobím v oblasti podnikových financií a ekonomického poradenstva. Som fanúšikom zlepšovania podnikateľského prostredia a najmä zjednodušovania a znižovania daní a odvodov.

Kalendár sa načítava...