Orbánova lekcia

Obamova zdravotná reforma narazila na súdnu infraštruktúru, ktorá dosť vehementne bráni princípy americkej ústavy. V Európe je inštitucionálny odpor k tlaku štátu na práva a majetok občanov oveľa slabší. Po uši zadlžené krajiny objavujú riešenia, na ktoré si dosiaľ trúfali akurát tak režimy v Latinskej Amerike.

S dôchodkovými úsporami si v Európe začal ako prvý pohrávať bývalý slovenský premiér. No šéf maďarského kabinetu Viktor Orbán prevahu štátu nad občanom dotiahol dosiaľ najďalej. Nastavil podmienky druhého, kapitalizačného piliera tak, že ho za krátky čas prakticky vyprázdnil. Z troch miliónov sporiteľov neostalo v penzijných fondoch ani päť percent.

Aké z toho plynie ponaučenie? Riziko šetriť na dôchodok v štátom skonštruovanom a štátom regulovanom systéme je enormne vysoké. Dokonca podstatne vyššie, ako trhové riziko vyplývajúce z možného prepadu na finančnom trhu, ktoré – ako vidno na nespočetných príkladoch, zvykne kompenzovať následný rast. Maďari prišli o všetky svoje dôchodkové úspory. Také znehodnotenie na kapitálovom trhu predpokladá totálny kolaps kapitalistickej ekonomiky, ktorá sa ale – ako vieme, dokáže pozviechať zo všeličoho.

Orbánovi, ktorému nemožno uprieť snahu dať do poriadku národohospodársky systém, v ktorom štát de facto zbankrotoval, sa pritom núkala elegantnejšia alternatíva. Mohol dôchodkové fondy dotlačiť k tomu, aby neinvestovali na zahraničných trhoch, ale všetko "vrazili" do maďarského dlhu. Fondy by mali svoje percentá za správu, sporitelia zaujímavý a relatívne bezpečný výnos, a Viktor hotovosť, o ktorú sa musí teraz krvopotne uchádzať u nadnárodných inštitúcií alebo na rozkolísanom medzinárodnom dlhopisovom trhu. Vynútené investície do maďarského dlhu mohol zároveň interpretovať ako dočasné krízové riešenie, ako to urobila napríklad slovenská vláda s vyššou DPH.

Skutočnosť, že sporiaci dôchodkový systém možno tak jednoducho a rýchlo znárodniť, upozorňuje na to, že je fakticky stále súčasťou verejných financií. To len na chvíľu tolerantný a liberálny štát umožnil s jeho daňami "podnikať". Keď zistí, že z takého sporenia a investovania krátkodobo nemá nič, tak si pravidlá prispôsobí. Skutočný liberál nemôže taký systém navrhnúť. Skutočný liberál presadzuje minimalistický (najlepšie rovný) dôchodok ako nevyhnutnú súčasť sociálnej solidarity (toto kritérium spĺňa Sulíkov odvodový bonus) a ďalšie penzijné "piliere" nechá na občana.

Ak však štát naďalej pracuje so súkromnou časťou sociálnych odvodov tak, ako by boli jeho, nie je to liberálny ale sociálno-inžiniersky – presnejšie socialistický - prístup. Ten dáva politikom priestor na hazard s peniazmi voličov. Výsledkom tohto hazardu môže byť oznam, že ich dlhoročné úspory neexistujú, že sa vlastne sporiť na starobu neoplatí. Ako sa to nakoniec líši od československej menovej reformy z 50. rokov?

Viac o súčasnom Maďarsku si prečítajte v téme čísla nového TRENDU č. 5.