Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Pavol Boroš

Niekedy je lepšie nepoznať historické súvislosti

26.04.2018 | Pavol Boroš

Prečo práve my musíme mať takú smolu a narodiť sa do doby, keď korupcia na Slovensku dosiahla rozmery, o akých sa našim otcom ani nesnívalo!

  • Tlačiť
  • 6

Môj mladý kolega predniesol túto vetu tesne pred Zelenčom, znechutene odložil telefón, v ktorom práve dočítal podrobnosti ďalšej, už možno desiatej kauzy, zverejnenej v posledných týždňoch.

„Nechcem ti narušiť tvoj názor, lebo pán boh zaplať zaň, ale nedá mi nepoznamenať, že táto súčasná korupcia je len jednou obyčajnou epizódou v dlhom zozname ďalších korupcií, ktoré našou prespievanou zemou prefrčali za ostatných sto rokov.“

„Neverím, naozaj neverím, že to, čo teraz vychádza na povrch, sa dá porovnať s niečím, čo tu už bolo.“

Ďalší človek, čo si myslí, že pred jeho narodením nebolo nič a všetko dôležité sa deje až odvtedy, ako začal vnímať svet okolo seba. Minuli sme odbočku na Nitru, zapol som adaptívny tempomat a prekvapenému kolegovi začal hovoriť o prvej pozemkovej reforme realizovanej v predvojnovom Československu.

Státisíce hektárov ornej pôdy vtedy československý štát zabral veľkostatkárom a následne ich pridelil oprávneným príjemcom. Ušľachtilá myšlienka sa postupne zvrhla na dovtedy nevídanej miere korupcii a klientelizmu, ktorá nezvratne zdeformovala pôvodné ciele a ideály reformy. V čistých a nepoškvrnených slovenských junákoch a devách sa zakorenil pocit, že k roli sa dá dostať iba vtedy, keď poznáš správneho pána a ak mu voľačo šuchneš do vrecka.

Ďalším významným míľnikom v dejinách vysokej korupcie a klientelizmu bola arizácia židovského majetku počas Slovenského štátu, ktorý si bez hanby rozdelili najvplyvnejší roduverní Slováci a Slovenky, samotných Židov potom pre istotu poslali „na práce“ do Nemecka. Vtedy sa dialo neuveriteľné svinstvo, latka tolerancie spoločnosti voči svojvôli a chamtivosti mocenskej elite sa posunula tak vysoko, že až teraz, na konci dvadsiatych rokov nášho storočia sa konečne začala chvieť. Otázka je, čo sa stane, stále sú v hre minimálne tri možnosti.

Kolega nechápavo na mňa pozrel:

„Určite spadne, o tom niet pochýb.“

Nereagoval som. Pokračoval som v monológu na tému “krátke dejiny korupcie a klientelizmu na Slovensku“. A nemohol som opomenúť štyridsať rokov socializmu a najmä dodnes široko akceptovanú ilúziu, že veľká korupcia súčasných rozmerov vtedy nebola, lebo komunisti ju nedovolili. Dobre, uznávam, podiel zo sumy pridelených eurofondov alebo z výšky lukratívnej štátnej zákazky si vtedy nikto nepýtal, lebo nemal od koho, ale zato každodenná korupcia a klientelizmus v „malom“ sa stali všeobecne akceptovaných štandardom, patriacim k bežnému životu a dovŕšili dielo skazy v podobe ešte väčšej necitlivosti obyvateľov Slovenska na tento druh zločinného správania sa.

„O veľkej privatizácii si počul, koľko máš vlastne rokov?“

„Tridsať.“

Prvý raz som si uvedomil, akú má čas moc, keď sa ma desaťročný syn svojho času opýtal, že kto to bol Lenin, díval som sa na neho ako vyjavený a veľmi som mu tu otázku závidel. Veľká privatizácia bola pre kolegu ďaleká história, podobne, ako pre mňa rok 1968.

Zdalo sa, že kolegu moje rozprávanie zaujalo, lebo jeho mobil ležal stále tam, kde ho pri Zelenči položil.

„Vo veľkej privatizácii v deväťdesiatych rokoch sa spojili tie najhnusnejšie a najodpornejšie praktiky, ktoré sa dostali do genofondu Slovákov počas prvej pozemkovej reformy a neskôr v časoch arizácie židovského majetku. Bez akýchkoľvek zábran uplatňovaný klientelizmus doplnila korupcia dovtedy nepoznaných rozmerov, vyústilo to celé do obrovských škôd na štátnom majetku – stovky fabrík predali hlboko pod ich skutočnú cenu a čo je možno ešte horšie, do škôd vo vedomí a svedomí  státisícov ľudí. S týmto novodobým svinstvom sme sa dodnes zodpovedne nevyrovnali. A potom prišli eurofondy.“

Jedným očkom som ho sledoval a videl som, ako sa začal mrviť a ošívať. Asi som to s tým množstvom histórie prehnal a začínam ho nudiť. Alebo mu vadilo, že som použil slovo „svinstvo“?

Pokračoval som, akoby som si nič nevšimol.

„Eurofondy sú ušľachtilá myšlienka, podobne, ako bola pozemková reforma v dvadsiatich rokoch. Vyrovnávať rozdiely medzi regiónmi Európy, solidarita bohatých s chudobnými. Sprznili sme túto myšlienku. Genetická výbava zdedená po našich predkoch si vybrala opäť svoju daň. Ďalšia generácia Slovákov sa namočila do toho istého bahna (vyhol som sa svinstvu, aby som ho neodplašil), ako všetky predchádzajúce. Keď je raz niečo v dôsledku evolúcie zakódované v DNA, treba veľa rokov, aby sa zložitý vzorec určujúci správanie a konanie ľudí zmenil k lepšiemu.“

„Ja verím, že sa to teraz všetko zmení. Teraz sa už ľudia nenechajú obalamutiť.“

Môj sympaticky nadšený kolega oduševnene a odhodlane rozhadzoval rukami, až sa nešťastne udrel o držiak na dverách. Tvár sa mu skrivila od bolesti. „Alebo, ty si myslíš, že ako to celé dopadne?“

Niekedy je lepšie nepoznať historické súvislosti.

„Na tvojom mieste by som sa tešil, že v súčasnosti začína žiť maličká, naozaj malilinká nádej, že niečo pozitívne sa počas tvojho života v tomto smere stane. Veď máš len tridsať rokov!“

Kolega sa nechápavo a neveriacky na mňa pozrel a znechutene siahol po telefóne.

  • Tlačiť
  • 6

Pavol Boroš

Pavol Boroš
  • Počet článkov: 17
  • Priemerná čítanosť: 1192
  • Priemerná diskutovanosť: 2
  • RSS blogu

O blogu

Verím, že o vážnych a dôstojných témach, aké poväčšinou tie manažérske témy sú, sa dá písať zaujímavo a s občasnou iróniou medzi riadkami. 

Pavol Boroš

Pavol Boroš
  • Počet článkov: 17
  • Priemerná čítanosť: 1192
  • Priemerná diskutovanosť: 2
  • RSS blogu

O blogu

Verím, že o vážnych a dôstojných témach, aké poväčšinou tie manažérske témy sú, sa dá písať zaujímavo a s občasnou iróniou medzi riadkami. 

Kalendár sa načítava...