Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Pavol Boroš

Mali či nemali sme sprivatizovať?

07.05.2014 | Pavol Boroš

Boli obdobia, keď som bol na seba za to, ako sme sa vtedy zachovali hrdý a naopak, mal som chvíle, keď som veľmi pochyboval.

  • Tlačiť
  • 1

V roku 1996 som mal za sebou štyri intenzívne roky v top manažmente vtedy mimoriadne  úspešnej, ale po kupónovej privatizácii ešte nedoprivatizovanej, firmy. Spolu s kolegami sme si nevedeli predstaviť, že by sme dobrovoľne akceptovali neoficiálne podmienky privatizácie „našej“ firmy. Boli sme presvedčení, že okolnosti, za ktorých sa vtedy privatizovalo, budú v dohľadnom čase predmetom šetrenia a nechceli sme byť s tým procesom spájaní. A ak sme aj na chvíľu pripustili možnosť, žeby sme sa aj napriek čudným podmienkam predsa len zúčastnili na odštátňovaní majetku, tak sme opakovane narážali na našu neschopnosť zmieriť sa s faktom, že po čase by sme museli sklamať ľudí vo firme (rozumej podraziť, oklamať, podviesť, dobehnúť, ...). Preto sme zvolili cestu ukážkovej zamestnaneckej akciovej spoločnosti, ktorá splnila všetky oficiálne deklarované povinnosti a požiadavky. A vedome sa pustili do vopred prehraného boja. Asi sme bojovali dobre, lebo našu firmu dostali ako jednu z posledných a vlády sa ujímali s viditeľne roztrasenými rukami.

 Bože, akí sme boli vtedy mladí a hrdí na svoje rozhodnutie!

V roku 1999 dosiahla moja spokojnosť s principiálnym rozhodnutím nezúčastniť sa privatizácie v polovici 90- rokov maximálne možnú mieru. V našom štáte sa k moci dostali ľudia ktorí, ako sa vtedy zdalo, mali byť schopní prijímať správne a rozumné rozhodnutia. A ktorí mnoho krát pred tým  deklarovali vôľu prešetriť a napraviť škody spôsobené privatizáciou formou priameho predaja. Obyvateľom vtedy odkazovali, že treba byť trpezliví, že hneď, ako stabilizujú neutešenú hospodársku situáciu, reštartujú integráciu do transatlantických a európskych štruktúr, tak   príde rad aj na také témy, ako privatizácia.

O tri roky neskôr už bolo jasné, čo sa udialo s tou tisíckou firiem sprivatizovaných alebo doprivatizovaných do roku 1998. Prvú časť privatizovali doslova hlupáci, ktorí získané firmy nedokázali rozumne riadiť a doviedli ich do krachu. Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj tie firmy, ktoré sprivatizovali ľudia, ktorí od prvej chvíle vedeli, že firmu vytunelujú a nechajú padnúť na kolená. S odstupom času sa ukázalo, že významnú časť firiem získali ľudia, ktorí ich pri prvej možnej príležitosti predali ďalej, najčastejšie nejakému štandardnému zahraničnému investorovi. A treba objektívne dodať, že síce nie veľa, ale pár desiatok firiem sprivatizovali aj ľudia, ktorí ich dokázali riadiť a úspešne ďalej rozvíjať.

Napriek do očí bijúcich skutočností a neprávostí sa novej moci po roku 1998 nepodarilo dosiahnuť pri náprave deformácií nič podstatné. Oficiálne sa neúspech ospravedlňoval najrozličnejšími výhovorkami.  Naopak, preživší privatizéri sa postupne stále viac osmeľovali a po čase mnohí z nich nabrali takú kondíciu a prieraznosť, o akej sa im po páde „ich“ vlády ani nesnívalo.

V roku 2002 mi prvý krát na jednej konferencii jeden nemenovaný pán s úsmevom povedal, že sme urobili osudovú chybu, keď sme firmu nesprivatizovali, ktorá nás a najmä našich vtedajších zamestnancov bude dlho mrzieť. Vehementne som mu oponoval!

V roku 2005 sme už žili inými témami. V očiach verejnosti sa okolnosti privatizácie v 90-rokoch stali len „jedným“ z mnohých „zločinov“, ktorých sa všetky vlády tak, či tak dopúšťajú. Pri cestách po Slovensku som videl množstvo chátrajúcich fabrík, ktoré už buď nevyrábali alebo živorili doslova zo dňa deň.  Počas náhodných stretnutí s bývalými zamestnancami firmy som vtedy v rôznych obmenách často dostával túto otázku:

„Chlapci, prečo ste to vtedy neurobili, veď vidíte, čo sa stalo? Ako ste mohli do firmy pustiť cudzích ľudí?“

 V roku 2008 som sa snažil celú túto tému úplne vytesniť. Otázka viny, či neviny súvisiaca s privatizáciou v 90. rokoch bola v tom čase už úplne bezpredmetná. Nové škandály otupili ostrie prípadných žalobcov. A kde niet žalobcu, niet obžalovaného. Ekonomika napredovala tak, ako nikdy predtým, vlastnícka štruktúra firiem sa stabilizovala. Moje dospievajúce deti sa ma začali pýtať na 90. Roky,  na to, čo som vtedy robil.

Dnes už vieme, že za spôsob privatizácie a za to, čo sa neskôr so sprivatizovaným majetkom udialo nebude nikdy nikto niesť žiadnu osobnú zodpovednosť. Tí, ktorí privatizovali a tí, ktorí im to umožnili sú dnes z veľkej časti na zaslúžilom dôchodku alebo tí, vtedy mladší alebo šikovnejší, pokračujú v bohumilom a čestnom podnikateľskom úsilí v prospech slovenskej kapitálotvornej vrstvy.

Na otázku, či neprivatizovať bolo vtedy správne rozhodnutie, sa mi neodpovedá jednoducho ani dnes, s odstupom toľkých rokov. Všetko svedčí o tom, že sme sa rozhodli zle a že sme nevyužili jedinečnú „historickú šancu“, ktorú sme mali. V duchu hesla: „účel svätí prostriedky!“.   

Ale nie všetky rozhodnutia sa dajú merať len cez peniaze. Ak by sme to vtedy urobili, nemohol by som napríklad napísať tento príspevok! 

A hoci sa to môže mnohým zdať smiešne a budú nechápavo krútiť hlavami, mať možnosť písať takéto príspevky, do konca života, je ... dobrý pocit.

  • Tlačiť
  • 1

Rubrika Manažment bez obrúsku

Pavol Boroš

Pavol Boroš
  • Počet článkov: 17
  • Priemerná čítanosť: 1192
  • Priemerná diskutovanosť: 2
  • RSS blogu

O blogu

Verím, že o vážnych a dôstojných témach, aké poväčšinou tie manažérske témy sú, sa dá písať zaujímavo a s občasnou iróniou medzi riadkami. 

Pavol Boroš

Pavol Boroš
  • Počet článkov: 17
  • Priemerná čítanosť: 1192
  • Priemerná diskutovanosť: 2
  • RSS blogu

O blogu

Verím, že o vážnych a dôstojných témach, aké poväčšinou tie manažérske témy sú, sa dá písať zaujímavo a s občasnou iróniou medzi riadkami. 

Kalendár sa načítava...