Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Matúš Petrík

Nie je ústavný súd súdom? Nech rozhodne sám

22.09.2009 | Matúš Petrík

Virtuálna kauza v pochybne dramatickom podaní novinárky

  • Tlačiť
  • 0

Monika Tódová je nepochybne šikovná novinárka s množstvom užitočne odhalených káuz na svojom konte. Jej najnovšia kauza je však skôr príkladom toho, ako sa novinári v snahe za každú cenu prísť s niečím kontroverzným, dokážu uchyľovať k obratným formuláciám skresľujúcim realitu a ignorovať podstatu problému.

Ministerstvo spravodlivosti predložilo do legislatívneho procesu návrh novely  zákona o Ústavnom súde, v zmysle ktorého by senát Ústavného súdu v prípade, ak v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby dospeje k názoru, že podkladom namietaného rozhodnutia je protiústavný právny predpis, konanie o ústavnej sťažnosti preruší a obráti sa na plénum Ústavného súdu, aby súlad takéhoto právneho predpisu s ústavou posúdil.

Čo je nepochybne veľmi užitočná úprava – umožňuje senátu Ústavného súdu eventuálne (po výroku pléna) zrušiť v konaní o ústavnej sťažnosti také rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe protiústavného predpisu. V súčasnosti totiž senáty ústavného súdu sťažovateľom štandardne zdôrazňujú, že „postupom všeobecného súdu, ktorý pri svojej rozhodovacej činnosti uplatní právny predpis (právnu normu) v znení, ktoré bolo v čase rozhodovania platné a účinné, nemôže vzhľadom na prezumpciu ústavnosti právnych predpisov porušiť základné práva alebo slobody účastníkov konania“ – čo je zjavne nespravodlivé (IV. ÚS 2/08)

V Čechách je v zmysle zákona o Ústavním soudu takéto oprávnenie vyhradené dokonca priamo sťažovateľovi: „Spolu s ústavní stížností může být podán návrh na zrušení zákona nebo jiného právního předpisu anebo jejich jednotlivých ustanovení, jejichž uplatněním nastala skutečnost, která je předmětem ústavní stížnosti, jestliže podle tvrzení stěžovatele jsou v rozporu s ústavním zákonem, popřípadě se zákonem, jedná-li se o jiný právní předpis.“ (§ 74 zákona).

Na Slovensku mali takúto právomoc doposiaľ len všeobecné súdy – ak sa domnievali, že právny predpis, ktorý boli povinné v posudzovanom konaní aplikovať,  je v rozpore s ústavou, konanie prerušili a podali návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou. Novela by teraz  mala to isté umožniť aj senátom Ústavného súdu, ktoré tak môžu „zachytiť“ prípady, kedy všeobecný súd „pozabudne“, alebo odmietne prejaviť svoje pochybnosti o protiústavnosti aplikovanej normy.

Komentuje Monika Tódová: „Ak by parlament prijal zmenu navrhovanú ministerkou spravodlivosti, špecializovaný súd by mohli napadnúť aj samotní advokáti. Tí návrh vítajú.“ Snáď je už na tomto mieste aj neprávnikom jasné, že použitie slovíčka „napadnúť“ je v tejto súvislosti ak nie rovno zavádzaním, tak určite zahmlievaním skutočnosti. Advokáti totiž môžu v zmysle návrhu novely „namietať“ protiústavnosť aplikovaného zákona v konaní o ústavnej sťažnosti presne v takom rozsahu, v akom to mohli robiť aj doteraz v konaní na všeobecných súdoch – môžu tvrdiť, že daný zákon je protiústavný, ale v konečnom dôsledku o prerušení konania a predložení tohto zákona plénu Ústavného súdu rozhoduje všeobecný súd (v zmysle návrhu novely senát Ústavného súdu), ktorý sa s názorom advokáta môže stotožniť, ale aj nemusí.

Pokračuje Monika Tódová:

O tri týždne na to predložilo ministerstvo spravodlivosti pod vedením ministerky Viery Petríkovej (HZDS) návrh novely zákona o organizácii Ústavného súdu, ktorá by Majského advokátovi uľahčila prístup na Ústavný súd.

Ak by platila, aj on sám by mohol žiadať o preskúmanie, či je zákon o Špecializovanom trestnom súde v súlade s ústavou.

Všimnite si, že zo spojenia „on sám“ v druhej citovanej vete nie je v nadväznosti na prvú vetu vôbec jasné, či Monika hovorí o oprávnení Majského advokáta, alebo o oprávnení Ústavného súdu. Neviem, či jej išlo v tomto prípade išlo o vedomé zahmlievanie identity toho, kto je vlastne oprávnený obrátiť sa na Ústavný súd, ale ako zvykne písať Marián Leško, ak by jej o to išlo, nenapísala by to inak.

V dramatickom príbehu spravodlivého boja o záchranu Špecializovaného trestného súdu potom na scénu vstupuje Daniel Lipšic, ktorý s pátosom sebe vlastným komentuje podozrivý časový sled udalostí: „Tri roky takýto návrh neprišiel a zrazu niekoľko dní potom, ako avizuje advokát obžalovaného Majského ústavnú sťažnosť, je takýto návrh v pripomienkovom konaní. Na koho strane stojí ministerstvo spravodlivosti? Na strane obžalovaného Majského alebo na strane práva a poriadku?

Právo a poriadok zrejme v ponímaní Daniela Lipšica znamenajú, že človek môže byť odsúdený aj na základe protiústavného zákona – hlavná vec, že prežije jeho obľúbená hračka – Špecializovaný trestný súd.

Potenciálnu protiústavnosť takejto novely namieta Generálna prokuratúra, s ktorou podľa článku súhlasí aj Jozef Vozár: „Novelou sú  prekročené limity zákona a takáto zmena by sa mala  dotknúť aj zmeny ústavy.

Problém spočíva v tom, že okruh osôb oprávnených obrátiť sa na Ústavný súd na Slovensku (na rozdiel od Čiech) upravuje priamo ústava.

Podľa článku 130 ústavy „Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, b) prezident Slovenskej republiky, c) vláda Slovenskej republiky, d) súd, ... h) každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a,...“.

Čím vzniká zásadná otázka, či je Ústavný súd súdom... Ak má byť kladná odpoveď na túto otázku extenzívnym výkladom ústavy, tak potom už neviem, ako úzko má byť slovenská ústava vykladaná – každopádne možno nájsť jedno rozhodnutie, kde podobná „extenzia“ problém nerobila. Ak má podľa článku 140 ústavy podrobnosti o organizácii Ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanovovať zákon, tak potom toto je presne tá otázka, ktorú má a môže upravovať obyčajný zákon.

Argumentácia oponentov sa bude opierať o nesystémový článok 144 ods. 2 ústavy upravujúci priamo v ústave podrobnosti výkonu presne tejto právomoci súdu – teda podrobnosti spôsobu konania pred ústavným súdom, o akej článok 140 ústavy hovorí, že ju upraví zákon. Ak teda senáty Ústavného súdu na základe takto v ústave zakotvenej právomoci odmietali predkladať svoje pochybnosti na rozhodnutie Ústavnému súdu, zrejme sa sudcovia ústavného súdu domnievajú, že ústavný súd nie je v tomto zmysle súdom. (Z tohto dôvodu by účinnejším a podľa mňa aj čistejším riešením bolo, keby zákon na takéto podanie oprávňoval priamo sťažovateľov tak, ako je to v Česku – presne v zmysle dramatického popisu mylne evokovaného Monikou Tódovou .)

Každopádne však nie je najmenší dôvod na to, aby o  tomto probléme napokon nemohol rozhodnúť samotný Ústavný súd. A nech rozhodne akokoľvek, Slovensko sa pritom nezrúti – v každom prípade je lepšie ušetriť si  dramatický tón na skutočné kauzy.

 

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)

Matúš Petrík

Matúš Petrík
  • Počet článkov: 3
  • Priemerná čítanosť: 2995
  • Priemerná diskutovanosť: 17
  • RSS blogu

O blogu

<p>Právnik. Libertarián. </p><p>"You can´t fight city hall, but you can pee on the steps and run."</p>

Matúš Petrík

Matúš Petrík
  • Počet článkov: 3
  • Priemerná čítanosť: 2995
  • Priemerná diskutovanosť: 17
  • RSS blogu

O blogu

<p>Právnik. Libertarián. </p><p>"You can´t fight city hall, but you can pee on the steps and run."</p>

Kalendár sa načítava...