Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Matúš Petrík

Ivan Mikloš: Bojovník proti kríze

07.09.2009 | Matúš Petrík

Pravicový hrdina s pozoruhodnými názormi

  • Tlačiť
  • 11

Ivan Mikloš sa minulý týždeň nechal počuť, že sa stotožňuje s odmietavými argumentmi kritizujúcimi nezmyselnú kampaň „Bojovníci proti kríze". Je to síce potešiteľný, ale predsa len obrat v jeho uvažovaní. Ešte v marci hovoril napríklad toto:

Netreba strašiť. Pretože ak budeme strašiť ľudí, tak ľudia začnú ešte menej kupovať a to tú krízu ešte prehĺbi. (...) Súhlasím s tým, čo hovorí pán štátny tajomník (pozn. -  František Palko), že keď necháte viac peňazí ľuďom, tak je riziko, že ich nedajú do spotreby, kým keď ich necháte vláde, tak tam sa spotrebujú."

Predstava, že za krízu môžu spotrebitelia - slobodní jedinci autonómne rozhodujúci o svojom správaní, tým, že odkladajú či dokonca vôbec nerealizujú svoje nákupy je  pre „pravicového" ekonóma pomerne zaujímavý postreh. Človek by čakal, že kríza je pre príslušníkov tejto časti politického spektra šanca ako demaskovať zlyhania štátnych zásahov do voľného trhu - predovšetkým formou emisie lacných peňazí do ekonomiky vyvolávajúcich deformáciu štruktúry cien a investícií, spotrebiteľského správania a vyvolávajúcich ilúziu rýchleho - v skutočnosti však neudržateľného - rastu.

Je síce pravda, že aj túto verziu výkladu krízy si Ivan Mikloš už v medzičase stihol nacvičiť, starých zlozvykov sa však zbavuje predsa len ťažšie (mimochodom Miklošovmu bývalému hlavnému ekonomickému poradcovi Martinovi Brunckovi sa zatiaľ podobný prerod nepodaril: v reakcii na kampaň „Bojovníci proti kríze" v augustovom vyjadrení pre Trend uviedol, že „Bol by veľmi vážny problém, keby Slováci radikálne obmedzili všetky nákupy. Je potrebné urobiť všetko pre to, aby sme tomu zabránili. Kľúčové je, aby mali bežní spotrebitelia čo najviac objektívnych informácií a chápali dôsledky svojho správania."). Predtým než mávnete rukou nad vyššie citovaným Miklošovým výrokom ako bezvýznamným úletom (možno dokonca) vytrhnutým z kontextu - a týmto blogpostom ako zbytočným vyrývaním, nie je na škodu všimnúť si, že takýto spôsob uvažovania Mikloša neopúšťa ani pri ďaleko konceptuálnejších vyjadreniach.

Keď kritizoval šrotovné, jeho hlavná výhrada nespočívala v tom, že ide o lobistickú dotáciu predimenzovanému a neudržateľnému automobilovému odvetviu udržujúcu pri živote výrobné nadkapacity, ktoré by na voľnom trhu nemali byť podporované, ale naopak  likvidované  - jeho „zásadná" výhrada spočívala v tom, že šrotovné je neefektívne, lebo pomáha naštartovať odbyt mladoboleslavskej škodovky, kým bratislavskému Volkswagenu sa jeho priaznivé účinky žiaľ vyhýbajú. Z čoho vyplýva logický záver, že v jeho ponímaní by efektívne šrotovné prinajmenšom na Slovensku mohlo mať podobu dotácií na nákup nových Tourageov, Peugotov alebo Kií.

Alebo iný príklad - jeden z medializovanejších návrhov SDKÚ na boj proti kríze spočíval v dotáciách na zatepľovanie bytov - s odôvodnením, že takýto program pomôže naštartovať slovenské stavebníctvo a oživí činnosť malých a stredných podnikateľov v stavebníctve. Zásadný rozdiel medzi Ficovým oživovaním slovenského stavebníctva prostredníctvom nalievania peňazí do veľkých stavebných projektov a Miklošovou zatepľovacou resuscitáciou tak má podľa jeho vlastných slov spočívať v spravodlivejšom rozdelení investícií medzi menšie firmy... (ako keby veľké firmy nesubkontrahovali). A samozrejme v ich efektívnejšom a nekorupčnom vynakladaní... (to určite).

Ešte aj pri inak správnych návrhoch na zníženie daní Ivan Mikloš argumentuje tým, že ľuďom zostane viac na oživenie spotrebiteľského dopytu - čím opäť implicitne pripúšťa opodstatnenosť nezmyselného argumentu o nedostatočnom dopyte ako príčine recesie - argumentu stojaceho na pozadí celej nezmyselnej keynesiánskej teórie o potrebe stimulovania ekonomiky verejnými výdavkami v prípade útlmu spotrebiteľského dopytu.

Samozrejme, že spotrebitelia obmedzovaním svojej spotreby žiadnu krízu nevyvolali ani neprehĺbili. Je síce jasné, že logickým vyústením celého produkčného cyklu by v ekonomike malo byť spotrebiteľovo rozhodnutie o nákupe vyrobeného tovaru alebo ponúkanej služby. Avšak v prípade, že sa tak nestane, neexistuje žiaden dôvod na akékoľvek štátne zásahy stimulujúce dopyt po tovaroch a službách ponúkané v očividne nevhodnej štruktúre, či za príliš vysoké ceny (keďže spotrebiteľ sa rozhodol ich dobrovoľne nekúpiť). V ekonomike nejde o to vyrobiť čo najviac tovarov a ponúknuť čo najviac služieb, ale o to, poskytnúť ich v takej štruktúre a v takej cene, akú si želajú spotrebitelia.

To platí rovnako aj v „obávanom" keynesiánskom prípade, kedy „obmedzujúce" spotrebiteľské správanie „postihne" celú ekonomiku - t.j., kedy sa spotrebitelia  rozhodnú obmedziť svoju celkovú spotrebu - a zároveň sa rozhodnú nevložiť svoje úspory do banky a namiesto toho ich držať „pod vankúšom". Možno je to pre niektorých prekvapujúce zistenie, ale ani takéto spotrebiteľské správanie nie je pre trhovú ekonomiku „smrteľné" a nie je ani dôvodom na stimuláciu spotrebiteľského dopytu zo strany štátu.

Jednotlivec môže svoje peniaze použiť len troma spôsobmi - vydať ich na spotrebu, investovať ich, alebo si ich ponechať v držbe. Iná možnosť neexistuje. V prípade existencie rovnakého množstva peňazí v ekonomike však v prípade zmeneného dopytu po jednej z týchto alternatív logicky nedochádza k zníženiu „celkového dopytu" po všetkých možných alternatívach  - nižší dopyt po spotrebných statkoch musí byť kompenzovaný buď vyšším dopytom po investíciách, alebo prinajmenšom vyšším dopytom po finančnej hotovosti (čo býva mimochodom obvyklý a úplne racionálny prípad spotrebiteľského správania v neistých časoch krízy). Lenže vyšší dopyt po finančnej hotovosti má, ceteris paribus, za následok akurát zvýšenie hodnoty peňazí vyjadrenej v reálnych statkoch - produkovaných tovaroch a služieb (menej peňazí v obehu „obsluhuje" rovnaké množstvo tovarov a služieb) a naopak zníženie peňažnej hodnoty reálnych tovarov a služieb - v danej chvíli nemá vplyv na reálne bohatstvo jednotlivcov, ani na reálne vyprodukované množstvo tovarov a služieb. Inak  povedané, hodnota ponúkaných tovarov a služieb sa v peňažnom vyjadrení znižuje ako následok obmedzenia spotreby a investícií, v dôsledku tohto obmedzenia sa však neznižuje ich reálne (už vyprodukované) množstvo. To, že sa s väčším či menším oneskorením môže obmedzovať ich budúca výroba je nanajvýš v súlade s novými preferenciami spotrebiteľov prejavujúcich vyšší dopyt po finančnej hotovosti a nižší dopyt po spotrebných či investičných statkoch a len na základe veľmi zvláštnej úvahy by bolo možné takýto proces označovať za „znižovanie reálneho bohatstva".

Ceny ponúkaných tovarov a služieb sa takto znižujú, až do momentu, kým sa spotrebitelia opäť nerozhodnú svoje, teraz už hodnotnejšie, peniaze míňať. „Deflačná špirála" sa nemôže točiť donekonečna - v istom momente musia spotrebitelia časť svojich peňazí vyčleniť na spotrebu. Inými slovami, dopyt po peniazoch nikdy nemôže byť nekonečný - ľudia musia v nejakej chvíli konzumovať, inak by neprežili. Svet sa ani pri obmedzovaní spotrebiteľských výdavkov nikdy nezrúti do bodu „nula". Pritom o žiadnej úrovni spotreby nemožno tvrdiť, že je príliš „nízka" - je jednoducho výsledkom dobrovoľného rozhodnutia všetkých spotrebiteľov.

V prípade, že spotrebitelia obmedzia svoje výdavky na nákup tovarov a služieb, podnikatelia sa musia ich správaniu prispôsobiť znižovaním cien - pričom nižšie nominálne predajné ceny nemusia nevyhnutne znamenať reálne straty, keďže peňažné výnosy z predaja majú, ceteris paribus, v situácii vyššieho dopytu po peniazoch vyššiu reálnu hodnotu. V mnohých prípadoch však v dôsledku nižšieho spotrebiteľského dopytu môže naozaj  dôjsť až ku krachu podnikateľských subjektov a likvidácii neprofitabilných aktivít s následným preskupovaním investícií do odvetví, ktorých produkcia dokáže lepšie uspokojovať zmenené preferencie spotrebiteľov. To je však prejavom ozdravného procesu - nie problémom, ktorému treba brániť. V trhovej ekonomike sa ponuka neustále prispôsobuje meniacemu sa dopytu - a nie, že danej a „fixne nastavenej" produkcii sa násilne prispôsobuje dopyt. Podpora dopytu vládnymi investíciami, dotáciami a pod. len udržuje pri živote pôvodnú neefektívnu produkčnú štruktúru ponúkajúcu svoje výrobky a služby za príliš vysoké ceny a nereflektujúcu zmenené preferencie spotrebiteľov.

Opäť treba pripomenúť - účelom ekonomického systému nie je poskytovať prácu a udržiavať výrobu niečoho, o čo spotrebitelia nemajú záujem - účelom je naopak produkovať tovary o služby, ktoré sú spotrebitelia so svojimi neustále sa meniacimi preferenciami ochotní si dobrovoľne kúpiť. To, že v istom momente títo spotrebitelia hromadne prejavia túžbu po držaní peňazí v hotovosti, na platnosti tejto pravdy nič nemení.

Zdá sa však, že v krajine, v ktorej minister financií s plnou vážnosťou vyhlasuje, že vládne výdavky tvoria v kríze základ priaznivého hospodárskeho vývoja, keďže ako jediná zložka tvorby HDP neklesajú, a jeho principiálny opozičný kritik nachádza recept na riziko, že ľudia nebudú míňať peniaze v tom, že ich minie vláda, to asi nie je až taký triviálny poznatok...

Bolo by však trochu nespravodlivé, keby sme v tom nechali Ivana Mikloša aj s jeho poradcom samotných. Takže na záver postreh nášho najväčšieho stredoeurópskeho pravičiara z Pražského hradu. Ten, pre ktorého je ešte aj letný šalát na obed  ľavicovou úchylkou , má nasledovný recept na boj proti kríze:

Chybí poptávka, a tak pokud by (pozn. - vláda) uměla nějakým způsobem nasměrovat nějaké stejně už dávno plánované infrastrukturní projekty, bylo by to snad trochu užitečné. Doporučil bych české vládě třeba tento krok: Oznámila by, že se na jistou dobu pozastavují práva zelených blokovat stavbu dálnic. Čímž by se okamžitě spustil stavební boom a ekonomika by se rozhýbávala." Inak si ale často a rád sťažuje na znovuožívanie starých keynesiánskych nezmyslov. A pripúšťam, že to mu ide veľmi dobre...

 

  • Tlačiť
  • 11

Matúš Petrík

Matúš Petrík
  • Počet článkov: 3
  • Priemerná čítanosť: 2996
  • Priemerná diskutovanosť: 17
  • RSS blogu

O blogu

<p>Právnik. Libertarián. </p><p>"You can´t fight city hall, but you can pee on the steps and run."</p>

Matúš Petrík

Matúš Petrík
  • Počet článkov: 3
  • Priemerná čítanosť: 2996
  • Priemerná diskutovanosť: 17
  • RSS blogu

O blogu

<p>Právnik. Libertarián. </p><p>"You can´t fight city hall, but you can pee on the steps and run."</p>

Kalendár sa načítava...