Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Listy z Ženevy

O čo ide v protijadrovom referende 27. novembra 2016

12.11.2016 | Roman Kanala

Ľudu je predložená jediná federálna otázka. Týka sa administratívneho obmedzenia životnosti jadrových elektrární na 45 rokov.

  • Tlačiť
  • 16

Využívanie jadrovej energie vo Švajčiarsku začalo už v 60-tych rokoch, keď bolo stále jasnejšie, že vodná energia má už vyčerpaný potenciál a k úplnému pokrytiu domácej spotreby už nebude stačiť. Namiesto pôvodných plánov postaviť tepelné elektrárne na spaľovanie fosílnych palív padlo rozhodnutie investovať do jadrovej energie. K tomu sa vytvoril výskumný ústav EIR, Eidgenössisches Institut für Reaktorforschung. Po zlúčení so SIN, Schweizerisches Institut für Nuklearphysik, ktorý bol založený v 1968, ústav existuje dodnes ako Paul Scherrer Institut v dedinkách Villigen a Würenlingen na brehoch rieky Aare neďaleko jej ústia do Rýna.

Pokusný reaktor umiestnený hlboko v podzemí pri dedine Lucens v kantóne Vaud sa začal stavať v roku 1961, no do prevádzky bol uvedený až v máji 1968. Jeho tepelný výkon bol 30 MW a elektrický asi 6 MW. Moderátorom bola ťažká voda a chladivom plyn CO2 rovnako ako v prípade nešťastnej A1 v Jaslovských Bohuniciach. Ako to už pri experimentálnych zariadeniach s netypickým konštrukčným riešením býva, niekedy nemajú dlhý život. Reaktor Lucens sa čiastočne roztavil pri nehode 21. januára 1969. Došlo k narušeniu reaktorovej nádoby a úniku rádioaktivity do kaverny, ale bez ožiarenia osôb. Správa o nehode v roku 1979 pripísala príčiny korózii vo vlhkom podzemí. Podzemné priestory boli dekontaminované už v marci 1969 a zariadenia boli postupne demontované. Priestory sa od októbra 1997 využívajú ako depozit pre múzeá a kultúrne inštitúcie kantónu Vaud.

To nebol dobrý začiatok. Osud tohto prvého reaktora dodnes straší. Ľudia nezabudli a odvtedy sa traduje, že všetko jadrové je nebezpečné a treba to všetko odmietnuť. Okrem toho sa nedôvera dostala i do politických kruhov a reaktory vo Švajčiarsku sa odvtedy stavali už len na základe importovaných technológií.

Energetické reaktory Beznau 1 a 2 v kantóne Aarau boli odovzdané do prevádzky už v 1969 a 1971. Výstavba pritom začala až v 1965. Sú to už tlakovodné reaktory osvedčenej konštrukcie s elektrickým výkonom 2x 365 MW, chladené bez veží vodou z rieky Aar. Vlastní a prevádzkuje ich firma Axpo AG, ktorá je vo vlastníctve blízkych kantónov. Záujmy odberateľov a výrobcu sú tak zhodné. Reaktory sú bez problémov v prevádzke dodnes. V čase výstavby protijadrová koalícia nebola ešte organizovaná a vplyvná ako dnes. Prvé protijadrové protesty datujú z 1970. Dnes je najnovším novinárskym hitom tvrdiť, že najstarší reaktor na svete je deravý ako ementál.

Pravdou je, že Beznau I je najstarším reaktorom na svete, ktorý je ešte v prevádzke. Ale že by bol deravý ako ementál ? V októbri 2015 priniesol denník Tages Anzeiger správu, že reaktorová nádoba Beznau I má asi 1000 porúch. To je v poriadku, tie má každá oceľová konštrukcia. Ale že vraj sú tam aj kavity s priemerom až 5 milimetrov. Aj to je ešte v poriadku. Novinári z toho urobili obraz hrozivej katastrofy. Vraj belgické reaktory Doel 3 a Tihange 4 po takom zistení boli definitívne zastavené. Po roku prichádza ľudové hlasovanie o iniciatíve Zelených, administratívne obmedziť prevádzku reaktorov na 45 rokov bez ohľadu na ich technický stav. Po takých novinových správach je otázne, či Beznau I dosiahne svoju plánovanú životnosť 60 rokov v roku 2029.

Jadrová elektráreň Mühleberg pri Berne bola odovzdaná do prevádzky v roku 1972. Je to varný reaktor s výkonom 373 MW a je takisto bez chladiacich veží, lebo vodu berie z rieky Aar pod vodným dielom Wohlen z 1920. Prevádzkovateľ BKW, Bernerische Kraftwerke, upovedomil úrady v 2015, že by elektráreň z podnikateľských dôvodov radi zastavili v 2019. Definitívne rozhodnutie má padnúť v polovici roku 2018, ale žiadať od staručkej elektrárne rozsiahle opatrenia pre pár posledných rokov prevádzky nedáva ekonomicky zmysel. Pri tejto elektrárni sa uvádza analógia s Fukušimou: rovnaký typ reaktora a umiestnenie pod priehradou, takže teoreticky je možná prívalová vlna. Ale k tomu treba ešte poriadne, ale poriadne zemetrasenie. Pri Fukušime malo silu 9 na Richterovej stupnici.

Elektráreň Gösgen v kantóne Solothurn bola prvou švajčiarskou elektrárňou v triede gigawattov. Po prvej ropnej kríze v 1973 bola zjavná zraniteľnosť voči fosílnym zdrojom a jej otvorenie v 1979 prinieslo úľavu. Je to tlakovodný reaktor s výkonom 1010 MW a chladiacou vežou. Vlastníkmi sú viaceré firmy zaoberajúce sa výrobou elektrickej energie v rukách kantónov a 15% akcií patrí priamo mestu Zurich. V elektrárni boli už vykonané a sú plánované viaceré rekonštrukčné zásahy na zvýšenie bezpečnosti i výkonu, ako aj na predĺženie životnosti na 60 rokov.

Najnovšia elektráreň Leibstadt v kantóne Aarau má varný reaktor s výkonom 1190 MW a v prevádzke je od decembra 1984. Je postavená na brehu Rýna a má chladiacu vežu. V 70-tych rokoch bol Rýn dosť znečistený a v 1971 federálna vláda zakázala chladenie elektrární priamo vodnými tokmi. Dnes sa už všetka voda z domácností a priemyslu odvádza do čističiek odpadových vôd a z technického hľadiska by turbíny mohli byť chladené priamo vodou z rieky, ale za cenu ohrevu rieky. Výkon bol navyšovaný v 1998 na 106%, v 1999 na 109%, v 2000 na 112% a v 2001 na 114.7%, takže dnes pracuje reaktor na výkone 1220 MW.

Práve počas výstavby reaktora Leibstadt sa formovala protijadrová opozícia a zosilnela tak, že ďalšie reaktory Kaiseraugst v kantóne Aarau, Graben v kantóne Bern a Verbois v kantóne Ženeva neboli už postavené. Kaiseraugst bol v roku 1975 okupovaný počas 11 týždňov protijadrovými aktivistami. Projekt bol definitívne zastavený v roku 1988. Úrady kantónu Bern nedovolili pokračovanie projektu Graben po zastavení výstavby Kaiseraugst. Výstavba jadrovej elektrárne vo Verbois by teoreticky bola možná, lebo podobne ako v prípade Graben stále disponovala starým platným stavebným povolením z roku 1974. Ženevskí občania však v referende v decembri 1986 odhlasovali, že kantonálne úrady sa musia postaviť všetkými právnymi a politickými prostriedkami proti výstavbe akéhokoľvek jadrového zariadenia na území kantónu a v okolí. Odvtedy Zelení občas demonštrujú proti jadrovej energii, ale to je len tak pre istotu. Zo športu. Trochu si zakričať. Zabiť mŕtvolu.

Ženevania tiež pravidelne protestujú proti jadrovej energii vo Francúzsku. Najbližšia jadrová elektráreň je francúzska Bugey v departmente Ain asi 70 km od Ženevy. V marci 2016 kantón Ženeva a mesto Ženeva oznámili, že podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa v súvislosti s elektrárňou Bugey kvôli všeobecnému ohrozeniu a znečisteniu vôd. Zastupovanie zverili právničke a bývalej francúzskej ministerke životného prostredia Corinne Lepage. Bugey bola postavená v 70-tych rokoch a viackrát sa stalo, že im ušla nejaká aktivita do rieky. Ženeva je na toku rieky Rhône povyše a nemohlo sa jej to týkať. Naproti tomu francúzsky Lyon leží 30 km po prúde. Zo ženevskej strany šlo o demonštráciu, že to s protijadrovým článkom v ústave myslia vážne. V Bugey majú v prevádzke štyri tlakovodné reaktory. Jeden reaktor je vo fáze demontáže po definitívnom odstavení v 1994. Šlo o unikátnu konštrukciu na prírodný urán s moderátorom grafit a plynovým chladením CO2. Zvyšné tri reaktory majú byť odstavené podľa plánu v 2019 a posledný v 2020.

V roku 1998 i s prispením tlakov zo Ženevy bola definitívne zatvorená jadrová elektráreň Superphénix v Creys-Malville. V tomto prípade šlo o rýchly reaktor, teda o reaktor, kde jadrová reakcia neprebieha vďaka neutrónom spomaleným do tepelného spektra, ale vďaka rýchlym neutrónom priamo zo štiepenia. Moderátor, ktorý spomaľuje neutróny, je nežiadúci a absentuje. Chladenie bolo zabezpečené tekutým sodíkom. Elektráreň mala reaktorovú nádobu zo špeciálnej oceli, ale bazén na dodatočné dochladzovanie vytiahnutých palivových článkov len z obyčajnej oceli, kde došlo k únikom sodíka cez praskliny. Právne zastupovanie Ženevy vtedy tiež poskytla pani Lepage.

Žiaľ, nemožno povedať, že nehody sa stávajú len inde. Aj vo Švajčiarsku sme mali Lucens. O to intenzívnejšie ľudia prežívali Černobyľ a Fukušimu. V máji 1986 švajčiarske úrady informovali o rádioaktívnom mraku len nedostatočne a ľudia mali strach. Francúzi mali povinné mediálne ticho. Informácie tam pochádzali najmä od súkromných dobrovoľníkov ako CRIIRAD, ktorí však nemali ako šíriť informácie. Internet sa rozšíril až o desať rokov neskôr. Francúzi zdesene zistili, že veľmoc jadrových reaktorov nemá plány, čo robiť v prípade jadrovej nehody. Vo Švajčiarsku vychádzali bulletiny o rádioaktivite a boli zriadené dve permanentné telefónne linky, ktoré boli vzané útokom a stále obsadené. I vo Švajčiarsku sa v ľudoch vypestovala nedôvera k úradom. Všetko jadrové je nebezpečné. Rádioaktivita je smrť. Čomu nerozumieme, to treba zakázať. Na rozdiel od Francúzov máme referendum.

Po Černobyle federálna vláda očakávala protijadrové referendum a federálny parlament dal zadanie Federálnemu úradu pre energiu, aby sa vypracovali scenáre nutných opatrení pre prípad, že by ľud rozhodol o opustení jadrovej energie v horizonte 10 rokov, 5 rokov, a okamžitom uzavretí všetkých jadrových elektrární. Ďalším scenárom bol Business as usual, teda všetko ako obvykle, ďalším bolo moratórium na výstavbu nových zariadení a dva jasnozrivé scenáre, ktoré sa realizovali o desaťročie-dve neskôr: Kommunikationsgesselschaft, spoločnosť komunikácií a Neuer Lebensstil, nový životný štýl. Rozmach internetu prišiel až o desať rokov neskôr a v polovici 80-tych rokov prevládajúcim komunikačným prostriedkom boli telefóny a faxy. Scenár nový životný štýl predpokladal krízu v 90-tych rokoch a odklon od konzumného spôsobu života k ekologickému, šetrnému životnému štýlu blízkemu prírode inšpirovanému hnutím hippies a Zelených. Záverečná správa z výskumu spolu s údajmi bola vydaná v roku 1988 na parlamentnú rozpravu pred referendom.

V referende 23. septembra 1990 ľud odhlasoval 10-ročné moratórium na stavebné a prevádzkové povolenia nových jadrových elektrární väčšinou hlasov 54.5% a väčšinou 17 kantónov a 5 polokantónov. Proti moratóriu hlasoval jadrový kantón Aargau (39.2% hlasov za), horské kantóny Appenzell Innenrhoden (43.2%) a Valais-Wallis (44.1%), kde je veľa priehrad, a kantón Thurgau (46.2%). Naproti tomu 14 a pol kantóna z 26 a 52.9% hlasov zamietlo iniciatívu "Za postupné opustenie atómovej energie". Najviac hlasov žiadajúcich opustenie jadrovej energie bolo v kantónoch Ženeva (65%), Basel-Stadt (63.4%), Jura (59.6%), a Ticino (54.3%), pravdepodobne pod talianskym vplyvom.

V Taliansku boli v referende 8. novembra 1987 veľkou väčšinou okolo 80% hlasov schválené tri zákazy: zákaz štátu vnútiť obciam elektrárne na ich území, zákaz odmeňovania obcí, ktoré akceptujú na svojom území jadrovú alebo uhoľnú elektráreň, a zákaz spoločnosti ENEL stavať jadrové elektrárne v zahraničí. Ďalší rok v Taliansku ukončili prevádzku všetky jadrové elektrárne a nové sa nestavajú. Taliansko závisí od dovozu elektriny a ENEL veľa investuje v zahraničí.

Vo Švajčiarsku 10-ročné moratórium vypršalo v roku 2000, ale žiadna nová jadrová elektráreň sa nestavala. Plán bol začať výstavbu novej generácie elektrární v roku 2020. V máji 2003 boli zamietnuté dve iniciatívy, jedna za nové 10-ročné moratórium, druhá za opustenie jadrovej energie. V roku 2005 vstúpil v platnosť nový jadrový zákon. Potvrdil, že jadrová opcia je stále platnou alternatívou, ale podriadil výstavbu nových zariadení fakultatívnemu referendu. Vo februári 2007 federálna vláda rozhodla nahradiť jadrové elektrárne plynovými, aby sa predišlo nedostatku elektriny. V auguste 2007 odporcovia jadrovej energie v Berne vytvorili alianciu "Nie jadrovej energii". V novembri 2010 Federálna inšpekcia jadrovej bezpečnosti potvrdila, že všetky tri lokality pre nové jadrové reaktory v mieste existujúcich inštalácií sú vyhovujúce: Beznau (Aargau), Gösgen (Solothurn) a Mühleberg (Bern).

Protijadrová opozícia sa pomaly ukľudnila, Černobyľ bol napoly zabudnutý, jadrová energia, spoľahlivá a bezpečná, mala znovu perspektívu, až kým 11. marca 2011 neprišla Fukušima. Ešte v marci 2011 federálna radkyňa Doris Leuthard pozastavila všetky procedúry na povolenie výstavby nových jadrových inštalácií. Federálna vláda začala analýzu troch scenárov: udržať súčasnú produkčnú zmes (40% jadrovej energie), neobnoviť jadrové elektrárne na konci ich života a predčasne zatvoriť jadrové elektrárne. V máji 2011, 20 tisíc odporcov jadrovej energie pochoduje okolo elektrárne Beznau a žiada zastavenie všetkých plánov výstavby nových jadrových elektrární.

Vláda teda nemohla presadzovať nové jadrové elektrárne, lebo by riskovala úplné odpojenie sa od ľudu a nové referendá. Tak sa vypracoval plán Energetická stratégia 2050, ktorá už nepočíta s jadrovou energiou. Formou federálneho zákona bol text prijatý 30. septembra 2016. Princíp energetickej stratégie je vysvetlený na stránkach federálnej administrácie (de, fr, it, en).

Energetická stratégia 2050 reflektuje fakt, že sa energetický mix na strane produkcie zmenil a že už sa nedá rozmýšľať v pojmoch ako základná (baseload) výroba a modulovateľná výroba. Už nebudú stacionárne prúdy medzi výrobcami a spotrebiteľmi, na ktoré sa dá dobre dimenzovať prenosová sústava. Namiesto toho budú stochastické zdroje, občasné zdroje, obnoviteľné zdroje, skladovanie energie a rozumná sieť (smart grid). Lokálne zdroje budú budované na uspokojenie lokálnej spotreby. Na vyrovnávanie prúdov treba posilniť elektrickú rozvodnú sieť a k tomu je v procese schvaľovania zvláštny zákon Stratégia elektrických sietí. Znižovanie spotreby bude treba realizovať cez opatrenia na úspory energie a zvýšenie energetickej účinnosti balíkom informačných a incitačných opatrení.

Nezávisle na tom, Zelení prišli v roku 2012 s novou iniciatívou "Opustiť jadrovú energiu". Podporujú ju environmentalisti (Pro Natura, Greenpeace, Association Transports et Environnement), politické strany (socialisti, evanjelická strana - kresťanskí socialisti, socialistická mládež, Stredoľavá strana), odbory (Unia, Švajčiarska únia syndikátov) a samozrejme všetky protijadrové hnutia (Contratom, Sortir du nucléaire). Tiež niektorí podnikatelia s obnoviteľnými zdrojmi (Jenni Energietechnik AG).

Iniciatíva ide proti stratégii energetikov, ktorí pri nemožnosti stavať nové elektrárne chceli predlžovať životnosť existujúcich zariadení až na 60 rokov i viac. Žiada administratívne maximum doby prevádzky jadrových elektrární stanovené na 45 rokov a v prípade technických problémov ovplyvňujúcich bezpečnosť túto lehotu ešte skrátiť. Okrem toho žiada zhruba to, čo federálna vláda a parlament už vložili do zákona Energetická stratégia 2050. EEE, Economies, Efficience, Energies renouvelables. Úspory, Účinnosť, Obnoviteľné energie.

Oproti novému zákonu iniciatíva teda v podstate prináša jediný bod, a to urýchliť koniec jadrovej energie. Na základe pseudoargumentov a pocitov namiesto technickej a ekonomickej racionality.

Ak by bola iniciatíva akceptovaná, znamenalo by to zatvorenie v roku 2017 blokov Beznau I a II, ktoré by mohli ostať v prevádzke ešte 10 rokov, ako aj elektrárne Mühleberg, ktorá by ešte mohla fungovať 2 roky. Bude treba zaplatiť faktúru formou odškodnenia prevádzkovateľov, lebo pri trhových cenách vyšších, ako ich variabilné náklady by mohli lepšie kryť fixné náklady. Bude treba platiť zvýšené ceny za elektrinu so zohľadnenými subvenciami, a platiť aj investície na rozvoj siete. Z roka na rok by švajčiarska sieť stratila asi 15% produkcie a toľko sa nedá nahradiť obnoviteľnými zdrojmi. To by len zlepšilo náladu Francúzom, lebo cena elektriny na trhu by sa zdvihla a to by zdvihlo ekonomické parametre ich jadrových elektrární. Okamžite by bolo treba riešiť aj problém s jadrovým odpadom a jeho definitívnym uskladnením. To je problém, ktorý by vyvstal tak či tak, ale o trochu neskôr.

Bude treba myslieť aj na vodné priehrady a čo s nimi - nedávno sa spoločnosť Alpiq snažila predať jednu priehradu, lebo napriek účtovnej amortizácii ju nedokázala pri nízkych cenách elektriny prevádzkovať so ziskom, ale kupca sa nepodarilo nájsť. Trh už nedáva takú cenovú výhodu špičkovému prúdu, ako kedysi... Pri dovoze elektriny by sa jednalo o podporu francúzskych jadrových elektrární a nemeckých uhoľných, na prevádzku a bezpečnosť ktorých nemajú švajčiarske úrady dosah. A hlavne, bude treba zmeniť energetické správanie sa každého spotrebiteľa.

Súvisiaci blog: Jadrová energia sa opustí, ale s rozumom. Kompromis pri nedeľnom predaji v Ženeve. Znovu zvíťazil zdravý rozum.

  • Tlačiť
  • 16

Rubrika Švajčiarske voľby a referendá

Tagy životné prostredie, energia

Listy z Ženevy

Listy z Ženevy
  • Počet článkov: 139
  • Priemerná čítanosť: 2688
  • Priemerná diskutovanosť: 22
  • RSS blogu

O blogu

Roman Kanala - fyzik, inžinier, ekonóm, žije a pôsobí v Ženeve.

Listy z Ženevy

Listy z Ženevy
  • Počet článkov: 139
  • Priemerná čítanosť: 2688
  • Priemerná diskutovanosť: 22
  • RSS blogu

O blogu

Roman Kanala - fyzik, inžinier, ekonóm, žije a pôsobí v Ženeve.

Kalendár sa načítava...