Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Listy z Ženevy

Ako sme prehrali boj s globálnym otepľovaním

18.11.2018 | Roman Kanala

Denník New York Times zverejnil výsledok veľmi dlhého pátrania odhaľujúceho nelichotivú úlohu Spojených štátov pri sabotáži silných opatrení na zníženie emisií CO2 a záchranu planéty, keď to ešte bolo možné, medzi 1979 a 1989.

  • Tlačiť
  • 54

Rubrika

Politika

Pred 30 rokmi sme mali šancu zachrániť planétu. Vedecká disciplína o klimatických zmenách už existovala. Svet bol pripravený konať. V ceste nám nestálo takmer nič - okrem nás samých. Ako prehrať planétu Zem: dekáda, keď sme takmer zastavili klimatické zmeny. Tak začína miniweb onoho článku v New York Times.

Vyše stovky interview, 175 tisíc spomenutých postáv, ekvivalent 20 plných strán veľkého formátu, 18 mesiacov práce investigatívca na plný úväzok. Ohromujúce, obrovské. S podporou Pulitzer Foundation výskum uskutočnil New York Times Magazine. Veľký americký denník chcel zdokumentovať, ako planéta premeškala svoju šancu nezraziť sa s globálnym otepľovaním. Napriek viacerým vedcom, ktorí bili na poplach, napriek veľkému množstvu dobrej vôle, v tej epoche i zo strany ropných spoločností a republikánov, najväčší znečisťovateľ planéty neurobil nič na zastavenie klimatickej zmeny, keď to ešte bolo možné.

Pôvodný dlhý text novinára menom Nathaniel Rich s fotografiami a videom Georga Steinmetza, rozdelený na prológ, časť 1, časť 2 a epilóg, je na adrese Losing Earth: The Decade We Almost Stopped Climate Change, New York Times, 1. augusta 2018, https://www.nytimes.com/interactive/2018/08/01/magazine/climate-change-losing-earth.html

K prečítaniu tohto stručného zhrnutia budete potrebovať dobrú štvrťhodinku. Ak si chcete prečítať originál, budete potrebovať hodinu-dve. Lepšie je si rezervovať jedno víkendové popoludnie, keď vonku prší. Čítanie v origináli je pútavé aj napriek americkej perspektíve. Čo zbabrali, zaplatí celá planéta.

Prológ

Od začiatku priemyselnej revolúcie sa svet už oteplil o jeden stupeň. Parížska dohoda ešte optimisticky dúfala, že sa nárast teploty podarí udržať pod 2 stupne. Ak by sa to podarilo, len by sme museli oplakať svetové korálové útesy, zdvihnutie hladiny morí o pár metrov a stratiť Perzský záliv. James Hansen to nazval "receptom na katastrofu v dlhšom horizonte". Robert Watson, bývalý riaditeľ Medzivládneho panelu OSN pre klimatické zmeny, už tvrdil, že oteplenie o 3 stupne je realistické minimum. Pri štyroch stupňoch bude Európa pod permanentnými záplavami, Čína, India a Bangladéš budú mať veľkú časť územia premenenú na púšť, Polynéziu pohltí oceán, rieka Colorado vyschne a americký juhozápad sa stane neobývateľným. Pri piatich stupňoch už viacerí klimatológovia hovoria o vymretí ľudskej rasy. (Podľa publikácie World Energy Outlook Medzinárodnej agentúry pre energiu v Paríži, v scenári Business as usual - Obchodovanie ako obvykle, svet smeruje k hladine CO2, ktorá spôsobí oteplenie v priemere o 5.5 stupňa Celzia, pozn. RK.)

Pritom medzi 1979 a 1989 bola skvelá príležitosť vyriešiť klimatickú krízu. Svetové veľmoci boli blízko podpisu zmluvy o záväznom a globálnom rámci na zníženie emisií - bližšie ako kedykoľvek potom. Čo dnes vymenúvame ako prekážky dohody vtedy ešte neexistovalo. V ceste nestálo nič, okrem nás samých (z amerického pohľadu autora).

Takmer všetko, čo vieme dnes, sme vedeli už v 1979. Bezhlavým spaľovaním fosílnych palív ľudstvo zmenilo koncentráciu skleníkových plynov. V 80-tych rokoch sa už výskum presunul od hľadania príčin k predpovediam následkov.

Prečo sme vtedy nekonali? Klasická odpoveď je Čierny Peter v rukách ropných firiem a uhľobarónov. Priemyselní lobysti, skorumpovaní vedci, propagandistické kampane, ktoré ešte dnes chcú podryť základy politických dohôd, všetko toto obviňovanie prišlo dlho potom, ako veľké nadnárodné firmy prestali s popieraním existencie globálneho otepľovania. Podobne to je s obviňovaním republikánov. Len 42% republikánov vie, že väčšina vedcov sa zhodne na tom, že globálne otepľovanie existuje. No v 80-tych rokoch republikáni rovnako ako demokrati kládli globálne zmeny vysoko v politických prioritách. Dokonca sa téma objavila i vo volebnej kampani Georga Busha staršieho. Nik to nespochybňoval, ako nik nespochybňoval starostlivosť o vojnových veteránov a pomoc malým podnikateľom. Všetci očakávali, že činy prídu okamžite.

Vedci upozorňovali, že bod obratu, keď sa globálne zmeny ešte budú dať odvrátiť, príde na konci 80-tych rokov. V tom čase ešte 30 percent ľudstva nemalo prístup k elektrine. Miliardy ešte nesnívali o "American Way of Life", americkom spôsobe života. Stačila by im jedna žiarovka uprostred dediny. Ak by vtedy na konci 80-tych rokov svet zastavil rast emisií a znížil ich o 20% do roku 2005, globálne otepľovanie by bolo dosiahlo 1.5 stupňa.

Široký medzinárodný konsenzus existoval už vtedy. Na prvej Svetovej klimatickej konferencii vo februári 1979 v Ženeve vedci z 50 krajín jednomyseľne schváili uznesenie, že je "súrne nutné" konať. V júni lídri G7 podpísali v Tokiu výzvu k zníženiu emisií CO2. O desať rokov neskôr, v 1989, sa v Holandsku zišli lídri 60 krajín sveta, aby sa pripravila svetová záväzná dohoda, ktorá by bola podpísaná na globálnom summite o rok neskôr. Vedci a politici boli jednoznační: dohoda je potrebná, a Spojené štáty by sa mali ujať úlohy lídra. Neurobili to.

A tým končí úvodná časť ságy. Bola identifikovaná hrozba i následky. Ale nepredvídala sa možnosť zlyhania. Následky zlyhania boli známe - no zlyhanie sa napokon aj tak dostavilo. Prečo sme to na sebe spáchali? Ako civilizácia sme prišli blízko k tomu, aby sme rozbili samovražedný pakt s fosílnymi palivami, ale napriek tomu sme dopustili, aby veci zašli za bod, odkiaľ niet návratu. Mnoho vedcov riskovalo kariéru, mnohí o ňu i prišli, najprv kvôli kampaniam vo vedeckých reportoch, potom v politických útokoch a napokon vo verejnom napádaní. Ich úsilie zlyhalo.

1. časť, 1979-1982

Toto je celý ten banán. Jar 1979.

Z malej galaxie expertov, ktorí pracovali v tej dobe v Spojených štátoch na otázkach klímy, vyčnieva niekoľko hrdinov. Prvým z nich je aktivista organizácie Priatelia Zeme menom Rafe Pomerance, ktorého jeho štúdium na Cornell University v ničom nepredurčovalo stať sa vlajkonošom boja proti emisiám uhlíka. Počas čítania jednej technickej správy pomedzi mnohými inými narazil na vetu, ktorá ho šokovala: "pokračovanie využívania fosílnych energií doterajším spôsobom by mohlo vyvolať výrazné zmeny a spôsobiť značné škody v horizonte 20 až 30 rokov".

Pomerance bol šokovaný. Informácie sa nedali vyhľadať, bola to doba spred internetu. Kontaktoval jedného geofyzika, ktorého meno našiel v citácii v jednom časopise. Gordon MacDonald bol členom Jasons, záhadami opradenej skupine vedcov, ktorí radili organizáciám ako CIA, NASA a americkým prezidentom. MacDonald radil prezidentovi Eisenhowerovi v otázkach kozmického výskumu, než sa neskôr začal zaujímať o uhlíkové emisie pre Kennedyho a Nixona. Otázka ho znepokojovala od konca 60-tych rokov, a bol rád, že niekto konečne pochopil jej dôležitosť.

Tento tandém znásoboval stretnutia, konferencie a interview, rozhodnutí prebudiť svedomia. Mladý 32-ročný lobbysta, ktorý vie zorganizovať konferenciu, a vplyvný fyzik s darom všestrannosti, ktorý ovláda problematiku. Boli to oni, komu sa podarilo, aby Úrad prezidenta pre vedeckú politiku vymenoval nezávislú vedeckú komisiu, ktorá mala autonómne rozhodnúť, či existuje nebezpečie a či je namieste robiť poplach. Na jej čele stál otec modernej meteorológie Jule Charney.

Jeseň 1979: mobilizácia ako sa len dalo

Tretím hrdinom je jeden matematik z NASA, budúci riaditeľ hlavného laboratória vesmírnej agentúry, prestížneho Goddardovho inštitútu pre vesmírne štúdie, Jim Hansen. Dr. Hansen modelizoval "zrkadlové svety", scenáre možného vývoja pri rôznych projekciách emisií skleníkových plynov, pomocou GCM, General Circulation Models, ktoré je možné urýchliť, na rozdiel od reálneho sveta. (Ide o matematické modelovanie a scenáre vývoja, ktoré je možné prepočítať v čase omnoho menšom, ako keby sa čakalo na reálny vývoj. Pri časovom horizonte desaťročí ide o hodiny až dni výpočtov. Pri dlhom horizonte ako tisícročie to je pár mesiacov výpočtov - pozn. RK)

Vedecká správa Charney Report, ktorá slúži ako referencia počas celej tej doby, používa modely GCM na vyslovenie záverov, že pri použití všetkých dostupných vedomostí o oceánoch, atmosfére a fosílnych palivách, zdvojnásobenie koncentrácie CO2 v ovzduší, ku ktorému nevyhnutne dôjde, spôsobí zvýšenie globálnej teploty o 3 stupne Celzia. Čo je o stupeň menej, ako predpovedá Hansen a o stupeň viac, ako predvída Akio Arakawa, iný expert na klimatické modely. Jimmy Carter okamžite požiadal Akadémiu vied, aby sa problémom zaoberala.

V tom čase už bolo zrejmé, že mobilizácia okolo javu, ktorého účinky sa prejavia, až keď bude neskoro konať, bude veľmi obťažná. Príhoda z jedného ateliéru politikov a vedcov v roku 1980, kde boli prítomní Rafe Pomerance a Gordon MacDonald, a ktorý sa konal v jednom hoteli na floridskej pláži, je veľmi príznačný. Jeden účastník pripomenie, že ak by Spojené štáty samotné okamžite vysadili všetky technológie produkujúce emisie CO2, tak by sa zdvojenie koncentrácie CO2 v atmosfére oddialilo o púhych päť rokov. Druhý sa pýta, či otepľovanie je dôvodom na znepokojenie. "Do we care?" Tretí hovorí, že "treba s okamžitou platnosťou zastaviť ťažbu uhlia a ropy". Predstaviteľ Exxonu ho koriguje, že "treba riadene opustiť fosílne energie v prospech obnoviteľných zdrojov". Áno, Exxonu, lebo jednou zo zásluh zhromažďovania faktov New York Times je zdôrazniť, že ropný priemysel bol v tom čase otvorený otázkam klímy a financoval výskumné programy, i keď otázka, ktorá ich zaujímala, bola mierne odlišná. A to, do akej miery môže byť Exxon braný na zodpovednosť za globálne oteplenie.

Diskusie okolo formulovania záverečného komuniké z toho stretnutia boli surrealistické. Jeden hovorí: klimatické zmeny "pravdepodobne nastanú". Druhý ho opraví: "nastanú takmer isto". Tretí by uprednostnil vetu "je to ešte nedostatočne preukázané". A tak nebude vydaný dokument žiaden. Štyri dni nato je zvolený Ronald Reagan. A Rafe Pomerance, ktorý si myslel, že stojí pri zrode niečoho veľkého, zistil, že to je koniec všetkého.

1980-1981: napriek Blitzkriegu Ronalda Reagana pokračuje mobilizácia

"Jeho zvolenie nás napĺňa bláznivou radosťou", vraj povedal prezident Národnej asociácie uhlia. Keď Rada pre životné prostredie, vládna inštitúcia, pošle Reaganovi správu s varovaním, že "fosílne energie môžu trvalým a ničivým spôsobom zmeniť atmosféru Zeme, čo bude spojené s ohriatím planéty a veľmi závažnými dôsledkami", prezident chce okamžite rozpustiť Radu. Jeho administrácia žiada riaditeľa Agentúry pre solárnu energiu, aby podal demisiu. New York Times píše: Blitzkrieg.

Táto zúrivosť znepokojuje aj Republikánsku stranu. Rafe Pomerance chápe, že na zmenu bude treba nejakú závažnú udalosť, ktorá zobudí verejnú mienku. Kontaktuje jedného senátora, ktorý už predtým zorganizoval jedno parlamentné vypočutie venované skleníkovému efektu. Jedného demokrata, o ktorom bude neskôr možné veľa počuť. Albert Gore, tiež zvaný Al Gore, vtedy mal 33 rokov a študoval na Harvarde u Revella, ktorý pracoval na atómovej bombe a bol kolegom Mac Donalda.

Na čele akéhosi podvýboru patriaceho pod Komisiu pre vedu a technológie, Al Gore vie, že environmentálne problémy majú potenciál popularity. Ako v amerických rozprávkach sa tam dajú nájsť aj zlí, aj obeti a hrdinovia. Presolené potraviny, výskumníci falšujúci výsledky, sú vtedajšie kauzy, ktoré otriasajú verejnou mienkou. Ibaže v klimatickej afére niet ozajstných zlých.

Predošlé parlamentné vypočutie ostalo bez odozvy a tak Al Gore organizuje nové, no tentokrát s Jimom Hansenom v osobe toho, kto bude biť na poplach. "Uvidím ešte tie klimatické zmeny, alebo to budú len moje deti?" - pýta sa demokrat matematika. "Pravdepodobne Vaše deti. Čo sa Vás samého týka, neviem, ale vyzeráte mlado. Je už omnoho viac neskoro, ako myslíte."

Tentokrát je to trafa do čierneho. Prezentátorská legenda Dan Rather venuje tri minúty svojho CBS Evening News skleníkovému efektu. Nie je to niečo, čo by prinútilo Reaganovu administratívu obnoviť financovanie prác Jima Hansena, ktoré bolo brutálne prerušené. Ale možnosti sa otvárajú zo strany firmy Exxon, ktorej riaditeľ výskumného oddelenia, bývalý vedecký poradca prezidenta Nixona, sa na jednom verejnom sympóziu rozhodne vysloví v prospech nového energetického modelu, lebo kapitalistický systém je "menej ako uspokojivý" na riadenie skleníkového efektu, a tvrdí, že Exxon príde s "vynálezom" novej budúcnosti pre obnoviteľné energie. Hansen vie, že Reagan sa nebude môcť postaviť obrovi ako Exxon. Súboj sa stáva politickým.

2. časť, 1983-1989

1983-1984: americký excepcionalizmus proti klimatickej zmene

Všetko sa vyjasnilo na jeseň 1983, píše New York Times. Národná akadémia vied, ktorej mandát priniesť riešenia pochádza ešte od Jimmyho Cartera z 1979, na veci stále pracuje. Čo umožňuje Reaganovej administratíve dávať univerzálnu odpoveď na všetky otázky: treba počkať na vyjadrenie vedcov.

Odpoveď vedcov je prezentovaná v októbri 1983 na veľkom gala v prítomnosti vedcov, ale aj zodpovedných firiem Exxon a General Motors. Rafe Pomerance nebol pozvaný. Podarilo sa mu však vpašovať sa medzi novinárov na tlačovú konferenciu a získať exemplár 500-stranovej správy "Zmeniť klímu", aby zistil, že dokument neobsahuje absolútne nič nového. Spravodajca píše v zhrnutí, že treba okamžite konať, ale to nie je to, čo potom povie novinárom. Naopak, jeho vyjadrenia pre médiá sú, že "netreba udržiavať negatívne špekulácie medzi obyvateľstvom. Opatrnosť, ale žiadnu paniku". Žiadna urgentná potreba opatrení. Nierenberg je optimista, ktorý verí v americkú výnimočnosť. Jeden z elitných vedcov, ktorí pomohli vyhrať svetovú vojnu, zostrojiť atómovú bombu, vybudovať kozmický priemysel a informatiku. Podľa neho Amerika stále dokázala vyriešiť existenčné problémy, ktoré ju postretli, a nebude to nejaký kysličník uhličitý, ktorý by to zmenil.

Škody sú obrovské. "Odkaz panelu super-vedcov americkému ľudu znepokojenému famóznym klimatickým otepľovaním: dá sa s tým žiť", sú titulky vo Wall Street Journal a všetkých novinách. "Jediná doporučená akcia: pokračovať vo výskumoch", hovorí Reaganov vedecký poradca, ktorý jedným dychom kritizuje "alarmizmus, ktorý nie je nevyhnutný" zo strany Agentúry pre ochranu životného prostredia.

1985: ozónová diera proti otepľovaniu

Onedlho nato, Exxon reviduje svoj postoj a oznamuje, že "všeobecný konsenzus je, že spoločnosť má dostatok času nájsť technologickú odpoveď na skleníkový efekt". Ak Akadémia vied zastáva názor, že žiadne regulácie nie sú potrebné, prečo by sa mal starať Exxon? Niekoľko mesiacov po správe "Zmeniť klímu" Rafe Pomerance opúšťa Priateľov Zeme.

Objav "ozónovej diery" nad Antarktídou vďaka článku v časopise Nature trochu zmení situáciu. Rakovina kože, zníženie poľnohospodárskych výnosov, ubúdanie planktónu, všetko obrázky, ktoré triafajú verejnú mienku do živého. Rafe Pomerance zorganizuje zopár konferencií a div sa svete, dva mesiace neskôr Biely dom príde s návrhom znížiť emisie CFC, chlóro-fluóro-uhlíkov, o 95%. A Senát ratifikuje Viedenskú konvenciu, pričom vyše 500 veľkých spoločností, ktoré pracujú s CFC sú vehementne proti. Optimisti veria, že boj proti klimatickým zmenám sa obnovil a že získa podobnú podporu, ako zápas o ozónovú vrstvu.

1987-1988: cenzúra vedy, horúce leto 1988

Jim Hansen, silne optimisticky naladený, sa zúčastňuje konferencie "Pripraviť sa na klimatickú zmenu" v Quality Inn neďaleko Capitolu. Pozvaní sú veteráni boja proti klimatickým zmenám ako Gordon MacDouglas, ale aj predstavitelia Európskeho hospodárskeho spoločenstva, Sovietskeho zväzu a ropných firiem. Toho pamätného dňa 28. októbra 1987 bolo možné vidieť ropných magnátov žartovať s klimatológmi a legislatívcov si štrngať s vedcami.

A o to väčšie bolo prekvapenie matematika Hansena, keď ho Biely dom požiada v jeden piatok večer o zmenu svedectva pred Kongresom, ktoré malo byť prednesené v pondelok. Pravidlá vyžadujú, aby vystúpenia úradníkov boli vopred schválené a právne oddelenie NASA poslalo Hansenov príspevok do Washingtonu. Tam našli vety ako "Významné klimatické zmeny sú istotou. V dekáde 2010 bude celá planéta pociťovať dôsledky oteplenia". To neprešlo, a bez odôvodnenia to malo byť zmenené. Ako však cenzurovať vedecké fakty? Dr. Hansen teda predstúpil pred Kongres. Ale nie ako riaditeľ jedného z programov NASA, ale ako "občan James Hansen, klimatológ, New York, N.Y.". Ako nejaký lapaj z ulice. V prejavoch z Bieleho domu v tom čase cítiť vôľu o dohody so Sovietskym zväzom a v marci 1988 Ronald Reagan podpíše s Michailom Gorbačovom dohodu o klimatických zmenách.

Leto 1988 sa stane najteplejším a najsuchším v amerických dejinách a urýchľuje pohnutie svedomím. Obrovské lesné požiare v Alaske, v Yellowstone. Po prvýkrát vo svojej histórii musí zavrieť Harvard University kvôli horúčavám. Jeden mrakodrap v Los Angeles spontánne zachváti oheň. Hansen má konkrétne do očí bijúce fakty, ktoré mu chýbali a 22. júna 1988 je znovu predvolaný pred Senát. Vypočutý je pri teplote 37 stupňov Celzia. "Otepľovanie je možné potvrdiť s 99% pravdepodobnosťou. Mení nám klímu. Je čas prestať s váhaním, skleníkový efekt tu je." Odkaz tentokrát pochopí všetka tlač a New York Times príde nasledovný deň s titulkom "Experti hlásia Senátu, že klimatické otepľovanie začalo".

Leto 1988: konferencia v Toronte, "Woodstock klímy"

"Hansenova výpoveď" vytvorila nárazovú vlnu, ktorá sa šíri a je nasledovaná optimizmom. O to viac, že o štyri dni neskôr sa koná Svetová konferencia o klimatických zmenách v Toronte, ktorú New York Times nazve "Woodstock klimatických zmien". 400 účastníkov, vedcov a politikov, sa v záverečej deklarácii zaviažu do roku 2005 znížiť emisie o 20%. A volebná kampaň sa zmocní témy. Demokratický kandidát Michael Dukakis navrhuje daňové úľavy pri úsporách uhlia a ropy, a George Bush sa označuje za environmentalistu: "Tí, čo si myslia, že sme zoči-voči skleníkovému efektu bezbranní, zabúdajú na Biely dom." V uhoľnom a plynárenskom priemysle panuje rezignácia, ku koncu 1988 bolo Kongesom prijatých 32 textov na tému klímy.

V rovnakom čase sa o klimatických zmenách zanietene diskutuje v Nemecku, v Nórsku, a v Británii Margaret Thatcher, bývalá chemička, prehlási, že "zdravie našej ekonomiky a životného prostredia na sebe úzko závisia".

V tom čase OSN a Medzinárodná meteorologická organizácia v Ženeve spolu založia IPCC, Medzivládny panel pre klimatické zmeny, ktorý má pripraviť budúcu globálnu zmluvu. James Baker, nový štátny tajomník (minister zahraničia USA), im povie, že "čas problém nevyrieši". Netreba vymýšľať žiadne nové opatrenia, treba okamžite konať, žiada 24 senátorov z oboch politických táborov.

1989: Biely dom sa vzbúri

Onedlho po odvážnych slovách v IPCC, James Baker dostane návštevu šéfa personálu Bieleho domu menom John Sununu: "nechajte to tak, neviete, o čom hovoríte". Sununu, guvernér New Hampshire, prestavuje konzervatívneho yankee. New York Times píše: "Je to inžinier MIT priaznivo naklonený businessu, technokrat, s vycibreným politickým ňuchom." Sununu má potýčky aj so šéfom Agentúry pre ochranu životného prostredia, podľa ktorého by Spojené štáty na ďalšom stretnutí IPCC mali pritvrdiť tlak na zmenu politiky. Sununu nesúhlasí: "Bolo by bláznovstvom si zviazať ruky." Od amerických delegátov žiada, aby v Ženeve neprijímali žiadne záväzky. Únik informácie do médií ho potom privedie k zúrivosti.

Matematik NASA Hansen je znovú predvolaný svedčiť pred Senátom, ale je zdesený a zúfalý zo zmien v jeho texte, ktoré tam urobil Biely dom. Chce všetko zavesiť na klinec, ale Al Gore ho presvedčí, aby tam predsa šiel. Hansen prečíta cenzurovaný text a pri otázkach senátora Goreho odpovie, že text nepredstavuje jeho stanovisko, ale Bieleho domu a že jeho pôvodný text bol cenzurovaný a pozmenený. New York Times prináša titulky: "Podľa popredného vedca, Biely dom zdeformoval jeho svedectvo". Al Gore hromží: "To je vedecký podvod". Konečne vie ukázať prstom na toho zlého, ktorým je anonymný cenzor v Bielom dome. Cenzor urobil pre popularitu Hansenovej výpovedi viac, ako všetko, čo by ten bol mohol povedať o globálnom otepľovaní.

November 1989: definitívny pohreb

V Bielom dome sa vzťahy medzi šéfom Agentúry pre životné prostredie a šéfom personálu Sununu stávajú napätými. Každý blokuje toho druhého, aby nemohol ísť ďalej. Až do ministerskej konferencie v holandskom Noordwijku v novembri 1989. Všeobecná nálada je, že delegácie sa dohodnú prinajmenšom na zmrazení emisií v roku 2000 na úrovni 1990. Rafe Pomerance je prítomný. Pozvaný nebol, ale poradil si a podarilo sa mu prijsť s tromi inými zanietenými bojovníkmi za životné prostredie. Chceli by, aby delegáti prijali ambicióznejší cieľ z Toronta, -20% emisií do 2005. Sú vypočutí Holandskom, ktoré sa obáva dvíhania hladiny morí, ktoré ohrozuje veľkú časť ich krajiny. Kolujú zvesti, že Američania sa pokúšajú presvedčiť Japoncov a Sovietsky zväz, aby nepodpisovali obmedzujúce uznesenie. Aby pohol frontovou línou, Pomerance organizuje stretnutie médií s predstaviteľom tichomorského atolu Kiribati. Malý chlapík, 160 cm, vysvetlí: "Na ostrove niet vyššieho bodu, ako som ja. Ak sa hladina oceánu zvýši o stopu, budem mať vodu po lýtka. Ak o dve stopy, budem ju mať po stehná. Ak o tri stopy, budem ju mať po pás. A štyri stopy? Vysvetlil som to jasne?" Pomerance a jeho priatelia sú v extáze pri efekte slov malého muža.

Ale Pomerance neuspeje pri pokusoch o účasť na najdôležitejšom stretnutí, ktorým je schôdza ministrov životného prostredia, ktorí budú mať posledné slovo. Schôdza trvá, trvá. Začala ráno, skončí sa po polnoci. A je to totálne fiasko. "Vaša vláda všetko potopila", vzdychne medzi dverami švédsky minister. Spojené štáty so súhlasom Japonska a Sovietskeho zväzu donútili ostatných opustiť cieľ zmrazenia emisií. Konečná deklarácia hovorí, že "viaceré národy podporujú stabilizáciu emisií". Bez upresnenia, ktoré národy a stabilizáciu na akej úrovni emisií.

Pre Greenpeace je to "pohroma". Riaditeľ americkej Agentúry pre životné prostredie utrúsi: "Washington nie je partner, ale darebák." Pomerance skúša byť viac diplomatický a povie, že George Bush nesplnil predvolebný sľub vziať do rúk klimatické otepľovanie, no je to prvý krok dobrým smerom, lebo je to úplne po prvý raz, čo Spojené štáty pripustia koncept obmedzenia emisií.

Epilóg

Ken Caldeira, klimatológ na Carnegie Institution for Science na Univerzite Stanford, mal vo zvyku študentom klásť záludnú otázku, čo je najväčším zlomom v klimatickej vede od roku 1979. To je pasca, pretože odvtedy k žiadnym zlomovým objavom nedošlo. Len sa vďaka technologickému pokroku spresňujú modely a upresňujú výpočty, zlepšuje sa časové a priestorové rozlíšenie a predpovedi sa začínajú potvrdzovať empirickými dátami. Kde boli nepresnosti, boli optimistické. Ken Caldeira publikoval článok v prestížnom časopise Nature, že planéta sa otepľuje rýchlejšie, ako predpovedali doterajšie modely. Túto tézu potvrdzujú výskumy množstva ďalších autorov. Teraz budú nutné drastické obmedzenia emisií, no i tak sa "nepodarí nájsť akúkoľvek stabilizovanú cieľovú hodnotu globálnej teploty".

Od konferencie v Noordvijku 7. novembra 1989 dodnes bolo do atmosféry vypusteného viac CO2, ako za celú históriu ľudstva. Emisie CO2 vzrástli z 20 miliárd ton CO2 v 1990 na 32.5 miliardy ton v 2017. Napriek všetkému, čo sa od Charneyho reportu urobilo, sa hodnota vypustených emisií každoročne dvíha.

Podobne ako vo vede, veľa sa toho nezmenilo ani v politike. Aj krajiny, ktoré najviac tlačili na záväznú medzinárodnú dohodu, zlyhali pri plnení vlastných emisných cieľových hodnôt. Keď sa jedná o Spojené štáty, priemysel okolo fosílnych palív úspešne potláčal vedu, poplietol verejnú mienku a skorumpoval politikov.

"Všetci to vedia už 40 rokov", píše denník vypichujúc úlohu priemyslu po zlyhaní v 1989. "Aj keď v 70-tych a 80-tych rokoch to neboli milosrdní samaritáni, vtedy ešte nefinancovali miliónové dezinformačné kampane, nekorumpovali vedcov a nevymývali mozgy školopovinným dietkam, ako to robili ich nasledovníci."

Americký ropný inštitút (American Petroleum Institute) financuje 100 tisíc dolármi lobystickú organizáciu nazvanú Global Climate Coalition, GCC. To je zlomok sumy, ktorú ročne dáva ako odškodné obetiam zdravotných účinkov benzénov. Pripojila Americká obchodná komora a 14 obchodných organizácií, vrátane ťažiarov uhlia, elektrikárov a automobiliek. Oficiálne je úlohou zoskupenia zdieľať správy o pripravovaných legislatívnych zmenách. Ale medzi aktivity patrí i tlačová kampaň. Za originálny opozičný článok proti existencii či antropologickému pôvodu globálnych zmien vypláca 2000 dolárov. Od októbra 1989 podobné články začali vytvárať dojem existencie nesúhlasu vo vedeckých kruhoch. "Mnohí rešpektovaní vedci tvrdia, že existujúce dôkazy nestačia na katastrofické predpovedi" - boli titulky novín, ktoré to komentovali.

GCC zintenzívnila záškodnícke aktivity pri príprave summitu v Rio de Janeiro v 1992. George H. W. Bush odmietol akékoľvek konkrétne záväzky zníženia emisií. Keď v ďalšom roku Bill Clinton navrhol daň z energie v nádeji priblížiť sa ostatným účastníkom Ria, Americký ropný inštitút poslal do GCC 1.8 milióna dolárov na dezinformačnú kampaň. Demokrati z ropných štátov spolu s republikánmi návrh zákona zmietli zo stola. GCC utratila 13 miliónov za reklamnú kampaň proti protokolu z Kyota v 1997, ktorý mal za cieľ presadiť veľmi nepatrné, 5% zníženie emisií oproti roku 1990. Senát, ktorý by dohodu mal ratifikovať, už predtým v preemptívnom hlasovaní vyjadril nesúhlas so skóre 95:0 hlasov. Odvtedy nebolo žiadne seriózne úsilie vyrokovať globálne záväznú klimatickú dohodu.

Čo dodať?

Nie všetko publikované v New York Times v rámci tejto investigatívy je novinkou. Jim Hansen napríklad už hovoril o tom, ako sa Biely dom snaží cenzurovať právne záväzné svedectvá pri vypočutí Senátom. Bývalý inžinier NASA je dnes občianskym aktivistom bojujúcim proti klimatickým zmenám a viackrát bol zadržaný pri manifestáciách proti nečinnosti politikov. Úsilie Ronalda Reagana zmazať všetok pokrok dosiahnutý počas úradovania Jimmyho Cartera je dobre známe, rovnako ako nedbalosť Georga Busha. Príbeh chronologicky vyrozprávaný Nathanielom Richom, dôkladnosť a dôslednosť jeho vyhľadávania faktov a spájania súvislostí dávajú celok, z ktorého sa zatočí hlava.

Firma Apple oznámila, že bude producentom sfilmovanej verzie investigatívy New York Times formou seriálu. S vedcami, ktorí sa potýkajú s politikmi a sú vtlačení do roly  aktivistov, vierolomnými politikmi a priemyselníkmi v úlohe kazisvetov, text má všetky atribúty úspešného best-selleru ako ho mal animovaný film od Ala Gora, "Pravda, ktorá vadí", ktorý prispel k jeho Nobelovej cene v 2007 spolu s 2500 vedcami Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny.

Pripomeňme, že tzv. "klimaskeptici" na dodnes nájdu medzi rôznymi šarlatánmi a ľudovými rozprávačmi v Česku i na Slovensku. Vrátane prezidenta Václava Klausa. Dlhé roky tú rolu zohrávali i také periodiká, ako napríklad denník SME, ktoré dávali priestor "klimaskeptikom" ako kanadský profesor geológie v debate s profesionálnym klimatológom Lapinom, akoby šlo o dva rovnocenné názory.

Krátky film Franza Capru The Unchained Goddess z roku 1958 je súčasťou cyklu Hodina vedy, ktorý je pravidelne premietaný v amerických školách. Od minúty 50:00 sa hovorí, že antropologické zmeny nie sú ešte dobre preskúmané, ale môžu byť nebezpečné pre prežitie ľudstva. Pred 60 rokmi.

Text bol inšpirovaný článkom vo švajčiarskom denníku Le Temps z 24. augusta 2018, Comment nous avons perdu le combat contre le changement climatique.

Článok je možné podporiť na vybrali.sme.sk.

  • Tlačiť
  • 54

Rubrika Politika

Tagy globálne zmeny, klíma, životné prostredie

Listy z Ženevy

Listy z Ženevy
  • Počet článkov: 137
  • Priemerná čítanosť: 2682
  • Priemerná diskutovanosť: 22
  • RSS blogu

O blogu

Roman Kanala - fyzik, inžinier, ekonóm, žije a pôsobí v Ženeve.

Listy z Ženevy

Listy z Ženevy
  • Počet článkov: 137
  • Priemerná čítanosť: 2682
  • Priemerná diskutovanosť: 22
  • RSS blogu

O blogu

Roman Kanala - fyzik, inžinier, ekonóm, žije a pôsobí v Ženeve.

Kalendár sa načítava...