Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Kristián Takáč

Triezvy a vecný pohľad; to je to čo slovenská energetika potrebuje najviac

10.02.2017 | kristian04

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 3

Minulý týždeň žila slovenská politická scéna distribučnými poplatkami. Opozícia, koaličný partner a napokon i vláda sa svorne pasovali do úlohy ochrancov bezbranných spotrebiteľov. Dovtedy nenápadný Úrad pre reguláciu sieťových odvetví sa zrazu dostal do centra pozornosti médií i politiky. Bilo sa na poplach a stínali sa hlavy. Na Bajkalskej napokon jedna padla a poplatky sa po politickej intervencii vrátili na úroveň roku 2016. O týždeň neskôr je, zdá sa, po kríze. Aspoň teda po tej politickej, koalícia je znovu koalíciou.

Kríza v energetike však pretrváva a obávam sa, že tu s nami bude, až kým sa nenájde politická sila, ktorá by toto odvetvie vecne a konštruktívne začala riešiť. Prečo hovorím o kríze? Lebo situácia v energetickom sektore, hlavne v elektro-energetike, nie je udržateľná. Okrem toho, že slovenskú energetiku ťaží vnútorný dlh a fungovanie trhu dusí rozsiahly systém dotácií, sektor musí tiež reagovať na nové výzvy v podobe nových technológií a alternatívnych biznis modelov. Mimochodom, nie je to len čisto slovenský problém. Vzrastajúci podiel dotovaných OZE (ktoré okresávajú trhové ceny silovej elektriny), čoraz výraznejšia decentralizácia výroby elektriny, digitalizácia energetiky, viac elektromobilov na cestách a stále výkonnejšie baterky a možnosti skladovania elektriny, to všetko sú trendy a reálne výzvy pre celosvetovú energetiku. Na to, aby energetické firmy a vlády tieto výzvy úspešne zvládli sú potrebné obrovské investície do siete ale aj inovatívne prístupy k organizácii trhu s energiou. Relatívne nedávna štúdia objednaná Európskou komisiou hovorí o potrebe investícií do distribučných sietí do roku 2020 vo výške 170 mld EUR. V aktuálnej správe o pokroku implementácie Energetickej Únie sa hovorí, že na to, aby EÚ splnila cieľe svojej klimatickej a energetickej politiky do roku 2030, bude potrebné vynaložiť až 379 mld EUR ročne v období 2020-2030.

Počíta sa s tým, že hlavným zdrojom investícií budú energetické firmy. To ale platí iba za predpokladu, že tieto firmy budú generovať aj adekvátny zisk. Nie náhodou je jednou z hlavných úloh ÚRSO dohliadať na to, aby bol profit firiem natoľko zaujímavý, že zabezpečí dostatočný objem investícií do ďalšieho rozvoja siete a služieb, vrátane tých služieb, ktoré niektoré firmy (hlavne tzv. prirodzené monopoly) musia poskytovať zo zákona. Typickým príkladom služby vo verejnom zájme je napríklad povinnosť garantovať bezpečnosť siete a kontinuitu dodávky.

A tu sa dostávame k jadru problému. Energetika na Slovensku je natoľko spolitizovaná a populisticky skloňovaná naprieč celým politickým spektrom, že otázka profitu v energetike je takmer tabu. Stačí si spomenúť na nedávne billboardy istej štátovládnej strany ohľadne cien energií ako aj na duch politického diskurzu, v rámci ktorého sa viedla debata o oprávnenosti zvyšovania poplatkov prevádzkovateľov distribučných spoločností (PDS). PDS v ňom boli vykresľované ako „nenažraté“ a za hlavné zlyhanie Jozefa Holjenčíka bolo považované „podľahnutie lobistickým tlakom“, rozumej umožnenie už beztak „tučným“ PDS generovať ďalší zisk.

Samozrejme, všetko, aj zisk PDS, je otázkou miery. Môžeme sa hádať, či má byť výška faktúry taká, či onaká. Osobne som však presvedčený, že na konci marca budúceho roka, keď začnú byť zverejňované Výročné správy PDS za rok 2017 uvidíme, že ani u jednej z troch hlavných distribučných spoločností, nedošlo k markantnému navýšeniu príjmov a zisku. Skôr budeme svedkami stagnácie alebo dokonca mierneho poklesu. A to preto, že efektom toľko kritizovaného rozhodnutia ÚRSO nebolo celoplošné navýšenie cien za distribučné služby ale prerozdelenie koláča iným spôsobom. Koláč zostal stále ten istý. Prečo a ako, to je podrobne vysvetlené v jednom z mála odborných článkov, ktorý bol k tejto téme zverejnený. Záujem PDS technicky optimalizovať sieť ako aj náklady za jej prevádzku prostredníctvom úpravy poplatkov za ističe je prirodzený a správny, teda minimálne z pohľadu samotných PDS a ich poslania. Na strane PDS zároveň nevylučujem možné zlyhanie v nafázovaní výmeny ističov ako aj v komunikácii tejto témy voči spotrebiteľom a širšej verejnosti. Je napríklad známe, že SSE-Distribúcia oproti spoločnosti Západoslovenská distribučná alebo VSD vymieňalo ističe pomalším tempom a nekontinuálne, čím platby pre niektoré segmenty spotrebiteľov skokovito narástli. V každom prípade by však energetické podniky nemali byť nútené suplovať sociálnu politiku štátu. Tam, kde došlo k dramatickému nárastu poplatkov by mala nastúpiť adresná pomoc štátu, aspoň na prechodné obdobie.

Otázkou zostáva, čo rieši návrat k cenovým rozhodnutiam z roku 2016. Z perspektívy politiky je všetko jasné; „dobrá vláda“ ochránila niektoré skupiny spotrebiteľov pred dramatickým nárastom nákladov na pripojenie k sieti, podotýkam, že na úkor niektorých iných skupín. Z pohľadu PDS revidované rozhodnutie ÚRSO znamená, že náklady na prevádzku siete nebudú plne pokryté a nedôjde k optimalizácii odberných miest, respektíve dôjde k navýšeniu nákladov na prevádzku siete (z dôvodu potreby udržiavania vyššej kapacity siete, než je reálne potrebná). Obyčajného občana to samozrejme nemusí nijak vzrušovať. Zodpovedných politikov (ak tu takí sú, nech teraz zdvihnú ruku) by však malo. Financie energetických spoločností totiž nie sú bezodné, navzdory všeobecnému presvedčeniu. Fakt je, že väčšina tradičných energetických spoločností v Európe ekonomicky krváca už niekoľký rok po sebe. Platí to tak pre E.ON ako aj RWE/Innogy, menšinových akcionárov ZSE, respektíve VSE. Na Slovensku okrem toho PDS dusí deficit, ktorý je každoročne prehlbovaný v dôsledku obstarožného systému podpory OZE v rámci ktorého, sú distribučné spoločnosti nútené vykupovať elektrinu od výrobcov OZE za garantované ceny. Rozdiel medzi trhovou cenou silovej elektriny a zákonom garantovanou výkupnou cenou štát kompenzuje PDS prostredníctvom tzv. tarify za prevádzkovanie systému (TPS). Systém je však neefektívny a generuje deficit. Na sklonku roku 2016 dosiahol len deficit SSE úroveň ca. 230 mil EUR.  Odhadovaný celkový deficit všetkých troch PDS bol ca. 320 mil EUR. V zásade platí, že čím je trhová cena elektriny nižšia, tým viac treba doplácať na OZE (ale aj na produkciu elektriny z domáceho uhlia) a tým vyššia musí byť aj TPS a koncové ceny elektriny.

Je jasné, že táto situácia je neudržateľná. Uvedomujú si to aj politici. Reforma podpory OZE sa dokonca dostala do programového vyhlásenia vlády. Bezprostredne po nástupe súčasnej koalície, minister Žiga hovoril o možnom preklopení financovania OZE z TPS do štátneho rozpočtu, neskôr hovoril už len o riešení problému. Obávam sa však, že po udalostiach posledných týždňov je na šanca na akúkoľvek reformu TPS minimálna (na druhej strane, o to viac potrebná). Nielen politici, ale aj nový predseda ÚRSO sa budú ešte kŕčovitejšie držať jedenásteho prikázania „cenu energie nenavýšiš“. Nepôjdu do reformy, pokiaľ bude existovať čo i len sebamenšie riziko zvýšenia cien. A to je škoda. Je totiž viac než isté, že bez reformy TPS sa budú množiť problematické ad-hoc riešenia (G-komponent, strata podpory pre niektorých OZE výrobcov, atd.), ktoré budú mať za cieľ dočasne plátať nedostatok zdrojov a držať celkové náklady na podporu OZE na čo najnižšej úrovni. Vzhľadom na to, že garantované výkupné ceny pre OZE zdroje tu budú minimálne do roku 2025 (keďže sú garantované na 15 rokov a gro nových zdrojov pribudlo v období 2010 – 2013) je to takmer nemožná úloha. Správa MH SR o pokroku o využívaní OZE za rok 2015 hovorí, že v roku 2014 sa na podporu OZE vynaložilo 318 mil EUR (v susednom ČR  to za rok 2013 bolo ca. 1,6 mld EUR).

Výsledkom skratovitých opatrení však celkom určite bude ešte väčší chaos, vyššia nepredvídateľnosť investičného prostredia a ďalšie chradnutie energetického sektora. V konečnom dôsledku na to doplatia spotrebitelia. Malo by preto byť v prirodzenom záujme politikov začať riešiť reštart slovenského energetického trhu. Krik a silácke vyjadrenia nevyriešia nič. Potrebné je hľadať široký spoločenský konsenzus a rozpútať triezvu a konštruktívnu debatu o reforme slovenskej energetiky.   

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 3

Kristián Takáč

Kristián Takáč
  • Počet článkov: 32
  • Priemerná čítanosť: 2016
  • Priemerná diskutovanosť: 5
  • RSS blogu

O blogu

Tichý pozorovateľ hlasnej politiky pod Tatrami. Blogy o energetike, a všetkým, čo s tým súvisí. 

Kristián Takáč

Kristián Takáč
  • Počet článkov: 32
  • Priemerná čítanosť: 2016
  • Priemerná diskutovanosť: 5
  • RSS blogu

O blogu

Tichý pozorovateľ hlasnej politiky pod Tatrami. Blogy o energetike, a všetkým, čo s tým súvisí. 

Kalendár sa načítava...