Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Knihožrútov blog

Neveselé čítanie o krízach

21.11.2012 | Cyril Knihožrút

Recenzia knihy Kenneth Rogoff a Carmen Reinhartová - This Time Is Different

  • Tlačiť
  • 303

Stáročia historických dát ukazujú, že štáty podvádzajú v účtovníctvach minimálne rovnako rady ako finančný sektor Tretí október 1719, Hotel de Nevers, Paríž. Nepokojný dav kupuje akcie Mississippskej spoločnosti Johna Lawa. Päťdesiat, päťsto, desaťtisíc. A cena stále rastie. Tieto akcie ich majú spraviť boháčmi za jedinú noc. Keď bublina praskla, padla aj cena akcií. Dav vtrhol do Kráľovskej banky, aby získal späť aspoň časť investícií, no truhlice boli prázdne.

Tak znel úvod inzerátu investičnej spoločnosti Standard Statistics. Upozorňoval na to, že už netreba veriť len sľubom majiteľov firiem, pretože klienti už môžu investovať na základe tvrdých faktov. „Dnes už je neospravedlniteľné investovať do bubliny. Akýkoľvek investor má k dispozícii možnosti, ako zistiť fakty a odstrániť riziká špekulácie.“ To sa písal 14. september 1929. O necelé dva mesiace vypukla Veľká hospodárska kríza.

Ekonómovia Kenneth Rogoff a Carmen Reinhartová sa pustili do pátrania po dôvodoch, prečo sa hospodárske krízy neustále opakujú, keď ľudia majú historické skúsenosti s tým, ako vznikajú a mali by im teda vedieť predísť. Jeden z hlavných dôvodov ilustruje aj inzerát z úvodu: ľudia veria, že tentoraz je všetko inak. Že majú viac znalostí, skúseností, lepšie inštitúcie či reguláciu. „Dôvod tohto syndrómu je jednoduchý: všeobecne vládne presvedčenie, že finančné krízy sa dejú inde, iným ľuďom a v iných časoch a nemôžu sa stať nám, tu a teraz,“ zhŕňajú autori. Presvedčenie o tom, že „tentoraz je to inak“ dali dokonca do názvu knihy.

Neveselé dáta

knihozrut45Kto v knihe This Time Is Different čaká ľahké čítanie a veselé anekdoty o ôsmich storočiach finančných kríz, mal by sa pripraviť na prekvapenie. Obaja autori sú vedci a základom ich knihy je viac ako stostranová vedecká štúdia z roku 2008. Pre ňu tri roky zhromažďovali všemožné dáta o finančnej situácii štátov za uplynulé storočia, aby mohli odsledovať priebehy finančných kríz. Vybrali si 66 najdôležitejších krajín sveta (Československo medzi nimi nie je), pri väčšine sa im podarilo nájsť dáta od čias ich nezávislosti. Čo napríklad v prípade Veľkej Británie naozaj znamená stáročné dátové rady.

Knižka vyšla ešte vlani, takže sa podrobnejšie nevenuje napríklad Grécku. Z množstva zhromaždených údajov sa však dá dobre vyvodiť, že grécka dlhová kríza nie je ani nepredvídateľná, ani prekvapivá. Od vyhlásenia nezávislosti v roku 1829 dokázala krajina zbankrotovať už štyrikrát, pričom úplne prvý krach znamenal pre Grécko 53 rokov mimo medzinárodných dlhových trhov. A od roku 1800 strávilo bez prístupu na medzinárodné trhy viac ako polovicu času. Aj Rusko, ktorému po odmietnutí splatenia cárskych dlhov v roku 1918 trvalo takmer 70 rokov, než mu boli cudzie krajiny ochotné požičať, strávilo v stave bankrotu od roku 1800 menej času než Grécko.

Mimo štátneho účtovníctva

Historické príbehy krajín a ich problémov s pôžičkami sa v knihe síce vyskytujú, no ide len o textové rámce slúžiace na ilustráciu tvrdých dát. Tie tvoria podstatnú časť knihy a pomáhajú autorom sledovať tri základné druhy kríz: domáci default, zahraničný default a krízu likvidity finančného sektora. Dátam sa autori venujú natoľko, že občas sa kniha číta ako komentár ku grafom a tabuľkám. Našťastie sa to nedeje príliš často. A grafické prvky na druhej strane obsahujú údaje, ktoré sa inde naozaj nedajú zohnať. Dátové rady navyše autori neustále aktualizujú, najnovšie sa dajú nájsť na ich internetových stránkach.

Viacero z ich konštatovaní – K. Rogoff s C. Reinhartovou sa prísne držia nehodnotiacich úsudkov a nepolitickosti – znie až nepríjemne súčasne. Keď komentujú zhromažďovanie dát o štátnych krachoch, upozorňujú, že „údaje o vládnom dlhu bolo ťažšie získať ako dáta o finančných inštitúciách“ a že štátne účtovníctvo vôbec je „všeobecne netransparentné“. Kto v súčasnosti počúva európskych a amerických politikov kritizovať firmy za kreatívne účtovníctvo a mimoúčtovné položky, môže sa pobaviť, ako autori opisujú „sklon vlád viesť často významnú časť dlhu mimo oficiálnych štatistík“.

Dlhové krízy boli a budú

Dlhové krízy štátov sú zrejme najzaujímavejšia časť celej knihy. Dôvody sa totiž často opakujú – rýchly rozvoj a veľké pôžičky s predpokladom, že sa zaplatia z budúcich daní, ktoré nakoniec neprídu. Paralelu so súčasnosťou marí len fakt, že až do polovice 20. storočia boli hlavným dôvodom zadlžovania a krachov vojny. Autori si krajiny na základe dát delia na tri veľké skupiny podľa sklonu k neplateniu dlhov. Prekvapiť môže, že do strednej skupiny menej dôveryhodných krajín nepatria štáty, ktoré sú významne zadlžené. Keď v minulosti kolabovali, mali dlh v priemernej výške 35 percent HDP. A to už v čase, keď ich kríza zložila na kolená, v dobrých časoch boli teda dlhy ešte nižšie.

„Získať späť dôveru investorov je dlhodobý proces. Presun do skupiny krajín s vyššou dôveryhodnosťou môže po krachu trvať desaťročia – aj viac ako sto rokov,“ upozorňujú autori. Skupinu najväčších hriešnikov, samozrejme, tvoria krajiny, ktoré majú za sebou celú sériu krachov. Po boku juhoamerických štátov tam má pevné miesto spomínané Grécko.

Sériu krachov často vyvoláva optimistický predpoklad, že „tentoraz je to iné“. V 90. rokoch sa napríklad verilo, že problémy z 80. rokov sa už nebudú opakovať, ak sa dlh rozloží medzi množstvo malých veriteľov. Krajiny budú platiť, pretože pre ne bude nemožné dohodnúť sa na zmene podmienok dlhu tak ako v minulosti, keď ho držalo len pár inštitúcií.

Na vysvetlenie opakovaných zakopnutí hľadá štúdia aj ďalšie príčiny. Jedna z nich, ktorú autori nazývajú netolerancia dlhu, môže znieť povedome: „Ide o syndróm, pri ktorom slabá inštitucionálna štruktúra a problematický politický systém robia z dlhu lákavý nástroj, ktorým sa môže vláda vyhnúť ťažkým rozhodnutiam o zdanení a štátnych výdavkoch“. Krajiny, ktoré vplyvom nevyvinutých inštitúcií nevedia zvládnuť vlastný dlh, zažívajú ťažkosti aj pri takých úrovniach zadlženia, ktoré sa inak považujú za zvládnuteľné.

Dlh ako palivo

Oveľa menej nápadný druh krízy je vnútorný krach, keď vláda implicitne alebo explicitne nevráti pôžičky domácim subjektom. Hoci ho kniha nespomína, pre našincov by mohla byť najvhodnejším príkladom menová reforma z roku 1953. Vláda vtedy pri nevýhodnom kurze de facto skonfiškovala úspory občanov a vyhla sa tak externému bankrotu. Domáci bankrot je spojený s vysokou infláciou a prudkým znehodnotením meny. A je oveľa menej nápadný než zahraničný bankrot.

Krízy finančného systému sú ničivé hlavne v časoch, ak otrasú dôverou v bankový sektor a hrá v nich veľkú úlohu zadlženie. Krach newyorskej burzy v roku 1929 znamenal prudký prepad americkej a svetovej ekonomiky, pretože na burze sa na špekulácie využívali peniaze z dlhu. Naopak spľasnutie technologickej bubliny v roku 2001 prinieslo len miernu recesiu – prepady sa negatívne dotkli súkromných úspor, ale bankový sektor ostal stabilný.

Kto od knihy čaká odpovede na to, ako proti krízam bojovať, musí si uvedomiť, že ide o vedeckú prácu, ktorá je pri ponúkaní riešení veľmi opatrná. „Úplná ochrana pred krízami nie je ani únosná, ani žiaduca,“ varujú autori. Ak by napríklad Medzinárodný menový fond požičiaval peniaze krajinám bez akýchkoľvek podmienok, čoskoro by žiadne nemal a finančné turbulencie by boli bez brzdy. Podobné varovanie platí aj pre euroval, ktorým sa autori hlbšie nezaoberajú.

Nevieme prečo

This Time Is Different je kniha, ktorá si vyžaduje sústredenú pozornosť. Na rozdiel od množstva kníh o poslednej kríze nezjednodušuje a nezhadzuje vinu ani na neskrotený trh, ani na socialistické vlády. Drží sa historických dát a vyvodzuje z nich opatrné, ale o to zaujímavejšie závery. „Ekonómovia zatiaľ nemajú veľmi dobrú predstavu, aké udalosti menia dôveru a ako konkrétne merať riziko jej straty,“ tvrdí. A pokračuje konštatovaním, ktoré v súčasnom stave Európy neznie vôbec upokojujúco: z historických dát možno vyčítať znova a znova, že ak hrozí kríza, tak nakoniec skôr či neskôr príde. Ak sa krajiny veľmi zadlžia, môžu očakávať problémy. Ak prudký rast cien aktív poháňaný dlhom vyzerá nereálne, tak veľmi pravdepodobne nereálny aj je. Jediné, čo sa ešte nedá presne odhadnúť, je čas, kedy to praskne.

Kenneth Rogoff a Carmen Reinhartová - This Time Is Different. Eight Centuries of Financial Folly. Princeton University Press, 2011, 512 s.

Kenneth Rogoff (59) je profesor ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite. Je tiež šachový veľmajster a v minulosti bol ekonóm v MMF a člen rady guvernérov Federal Reserve.

Carmen Reinhartová (57) je profesorka medzinárodného finančného systému na Harvard Kennedy School. Okrem vedeckej činnosti píše pre Economist, Newsweek či Wall Street Journal.

 

  • Tlačiť
  • 303

Knihožrútov blog

  • Počet článkov: 180
  • Priemerná čítanosť: 3679
  • Priemerná diskutovanosť: 12
  • RSS blogu

O blogu

Konzumujem knihy. Dáte si tiež?

Knihožrútov blog

  • Počet článkov: 180
  • Priemerná čítanosť: 3679
  • Priemerná diskutovanosť: 12
  • RSS blogu

O blogu

Konzumujem knihy. Dáte si tiež?

Kalendár sa načítava...