Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Knihožrútov blog

Globálna hudobná kríza

01.10.2012 | Cyril Knihožrút

Recenzia knihy Simon Reynolds: Retromania

  • Tlačiť
  • 0

Ľudia sa prehrabávajú v starej hudbe ako v antikvariáte. Súčasná popmusic ich asi neuspokojuje. Takto reagoval v rozhovore pre denník Sme hudobník Marian Varga na otázku, ako si vysvetľuje nevídaný záujem publika o koncerty znovuoživených bigbítových skupín zo 70. rokov. Jeho odpoveď by sa úplne hodila do knihy Retromania od teoretika popkultúry Simona Reynoldsa. Autor v nej vychádza z pozorovania, že hnacou silou súčasnej populárnej hudby prestalo byť tvorenie nových štýlov a generovanie hviezd, ale „prehrabávanie sa“ v minulosti. Tento posun záujmu do histórie pod hlavičkou retro sa pritom neprejavuje len oživovaním legiend, ale má vplyv aj na tvorbu nových skupín, na zmenu popkultúrnych biznismodelov a spôsob konzumácie hudby publikom. A hlavne predkladá otázku, čo bude s hudbou ďalej.

Nástup nostalgie

Retromania_ReynoldsVypredané – hlásil predajca lístkov na nedávne vystúpenie M. Vargu s Pavlom Hammelom v Bratislave už dlho pred koncertom. Enormný záujem zaznamenali aj v ostatných mestách československého miniturné. Magnetom vystúpení bolo koncertné oživenie albumu Zelená pošta, ktoré duo Varga – Hammel nahralo presne pred štyridsiatimi rokmi.

Slovenský tandem sa tak zaradil do aktuálneho trendu vo svete, ktorý spočíva v tom, že služobne staršie hudobné skupiny na koncertoch hrajú kompletné albumy zo svojich katalógov. Skupina Metallica tak napríklad v tomto roku na turné hrala svoj kompletný „Čierny album“, rovnaký model použili Sonic Youth či Lou Reed. Formácia The Sparks dotiahla tento model do extrému, keď počas dvadsaťjeden večerov v Londýne odohrala v plnom znení všetky svoje albumy.

Comebacky slávnych skupín a prezentácia klasického repertoáru je len jedným z príkladov súčasného smerovania do minulosti. Hudobnému svetu posledných desiatich rokov dominujú reedície starších nahrávok, revivaly hudobných skupín, televízne show zamerané na legendy, otváranie múzeí hudby, uvádzanie hudobníkov do siení slávy, časopisy zamerané na históriu či kastingové súťaže, v ktorých mládež spieva klasické hity.

Celý tento komplex javov, ktoré spája pohľad naspäť, označuje S. Reynolds za biznis s hudobnou nostalgiou. Jeho zákazníkmi sú konzumenti, ktorých neuspokojuje súčasná produkcia, ale hľadajú overenú starú kvalitu. Ide o charakteristiku, ktorá odlišuje hudobný priemysel prvej dekády nového milénia od doterajšieho vývinu populárnej hudby.

Obrátené dejiny

Veľký tresk prišiel v roku 1963. To je obdobie príchodu skupín ako Beatles a Rolling Stones či Boba Dylana. Vtedy sa prvýkrát výrazne prejavila sila popkultúry ako miesta kreatívneho progresu, generačného či politického vzdoru a bohémskeho života. Počnúc 60. rokmi bola hudobná popkultúra naštartovaná ako valec generujúci stále nové trendy, ktoré sa stali charakteristické pre dané obdobia. Šesťdesiate roky priniesli beatovú revolúciu, ale aj černošský soul, psychedelický rock či folk. V 70. rokoch nastúpil progresívny rock a tiež punk, disco a funk. V 80. to bol elektropop, hip-hop či house a v deväťdesiatych techno, elektronická hudba a alternatívny rock s množstvom svojich podžánrov.

Popkultúrny biznis vo všetkých týchto dekádach žil z toho, že neustále sa generujúce hudobné prúdy formovali okolo seba stále nové skupiny fanúšikov, ktorí investovali peniaze do hudobných nosičov i živých koncertov. Hudobná kultúra bola stelesnením živočíšneho progresu a stáleho nachádzania nových ciest.

S príchodom milénia došlo k výraznému zlomu. Napriek tomu, že vzhľadom na znižujúce sa náklady na produkciu hudby jej bolo čoraz viac, začali sa vytrácať rozoznateľné a zároveň silné hudobné štýly. Na otázku, čo hudobne charakterizuje nulté roky 21. storočia, je veľmi ťažké odpovedať. Najvystihujúcejšie je tvrdenie, že prvá dekáda znela ako niečo iné.

Retro biznis

Americká skupina The Strokes vydala v roku 2001 svoj debutový album Is This It. Z platne sa stal hit, po svete sa z nej predali vyše dva milióny kusov. V čase rozširujúceho sa digitálneho pirátstva išlo o slušný výkon. V recenziách sa objavovali uznanlivé prirovnania k slávnym skupinám zo 70. rokov ako The Velvet Underground či Televison. Vtip bol v tom, že úspech The Strokes bol do veľkej miery založený práve na odkaze na legendárnych predchodcov. Pre staršie publikum išlo o zvukové oživenie ich mladosti a mladšie publikum zaujalo oprášenie historického hudobného sveta, o ktorom doposiaľ netušili.

Revival garážového zvuku 70. rokov bol len jedným z viacerých retro štýlov, ktoré sa po roku 2000 objavili. Okrem toho to bol masívny návrat 80. rokov s elektropopom a nervóznym post-punkom, ktorý sprevádzalo aj znovuobjavenie celej módy a účesov. Následne nastúpilo oživenie amerického folku a hippie kultúry, ktoré vyprodukovalo celú záplavu „nových“ interpretov, ktorí sa vyznačovali zarastenými tvárami a zvrškami zo second handu.

V srdci retro kultúry, ktorá rezignovala na tvorbu nového a recykluje zásadné momenty zo svojej histórie, sa najlepšie darí návratom hudobných legiend. Skupinám ako Black Sabbath, Police, Led Zeppelin či Sex Pistols stačí z obývačiek vyliezť na pódium a úspech je zaručený. A ani pritom nie je nutné produkovať nové veci. Práve naopak. Biznis s nostalgiou funguje vtedy, keď fanúšikovia zažívajú návrat do svojej mladosti, keď danú hudbu vnímali prvýkrát. Ekonomický úspech posilňuje fakt, že z niekdajších tínedžerov je dnes zarábajúca stredná trieda, ktorá nemá problém zakúpiť si okrem lístka na koncert aj výpravné reedície pôvodných albumov či iné produkty.

Beatles 2.0

Dnešný ponor do hudby minulosti výrazne posilňuje aj vývin v oblasti médií a technológií. Kým v analógovej dobe sa tínedžer mohol dostať k staršej hudobnej klasike, len ak si požičal platňu od staršieho kamaráta, alebo ju začul od rodičov, dnes sa dostupnosť hudby radikálne zmenila. Z pôvodne len na fyzických nosičoch existujúcej komodity sa stal voľne a v neobmedzených množstvách dostupný artefakt. Každé elektronické zariadenie, ktoré dnes ľudia všade nosia so sebou, je schopné prehrávať hudbu a vo väčšine prípadov ju aj uskladňovať vo veľkých množstvách.

Paradoxne je takto progres v technológiách sprevádzaný zabrzdením na úrovni progresu hudobnej produkcie. Na čoraz menších a šikovnejších digitálnych zariadeniach bežia celé katalógy hudby z analógovej minulosti.

Zatiaľ čo v tábore interpretov sa stále v menšom počte objavujú nové hviezdy a globálne úspešné skladby, skutočnými hitmi sa stávajú samotné médiá, ktoré hudbu sprostredkovávajú. Dnešnej hitparáde hudobného konzumu kraľujú elektronické prehrávače, internetové servery a webové aplikácie na konzumáciu, organizáciu a objavovanie novej – čiže starej hudby. Novými Beatles a Rolling Stones sa stali iPody, iTunes, last.fm, YouTube či Spotify.

Hudba v bubline

Masívna digitalizácia so sebou zároveň priniesla strašiaka zániku. Prepad v predajoch fyzických nosičov a rozšírenie internetového pirátstva podnietili hudobných priemyselníkov ku kampaniam, ktoré hlásali, že kopírovanie zabíja hudbu. Posolstvo tu spočívalo v tom, že narušenie klasického biznis modelu znamená ohrozenie samotného kreatívneho procesu tvorby novej hudby.

Podľa scenára, ktorý načrtáva S. Reynolds, však podstatnejšia hrozba pre hudbu číha niekde úplne inde. A to v nej samej. Ide o zásadnú otázku, kam sa hudba posunie po svojom súčasnom zameraní na retro. Dôjde v nasledujúcich desaťročiach k recyklácii dnešného návratu do minulosti? Je možné retro na druhú?

Aktuálna retro kultúra je zatiaľ fungujúci model, ktorý generuje peniaze i spokojných fanúšikov. Starnutie a postupné vymieranie legiend, neustále opakovanie už počutého a nové mikrotrendy, ktoré len na atómy rozbíjajú klasiku, však signalizujú nafukovanie bubliny, ktorá raz praskne. Buď pôjde o veľký tresk smerom k svetlej budúcnosti, alebo o prepad do katastrofálnej nudy. S. Reynolds presnú odpoveď nevie, ale je optimista.

Simon Reynolds – Retromania: Pop Cultureʼs Addiction to Its Own Past. Faber and Faber 2011, 458 s.

Simon Reynolds (49) je hudobný kritik a teoretik popkultúry. Je autorom siedmich kníh o populárnej hudbe a subkultúrach 20. storočia, ako napríklad Rip It Up and Start Again: Postpunk 1978 – 1984 či Energy Flash: A Journey Through Rave Music and Dance Culture.

 

  • Tlačiť
  • 0

Knihožrútov blog

  • Počet článkov: 180
  • Priemerná čítanosť: 3679
  • Priemerná diskutovanosť: 12
  • RSS blogu

O blogu

Konzumujem knihy. Dáte si tiež?

Knihožrútov blog

  • Počet článkov: 180
  • Priemerná čítanosť: 3679
  • Priemerná diskutovanosť: 12
  • RSS blogu

O blogu

Konzumujem knihy. Dáte si tiež?

Kalendár sa načítava...