Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Knihožrútov blog

Globalizačný provokatér

18.09.2008 | Cyril Knihožrút

Recenzia knihy Dani Rodrik: One Economics, Many Recipes

  • Tlačiť
  • 2

Všetko, čo ste si mysleli o globalizácii a ekonomickom rozvoji, je chybné. Tak sa dá zhrnúť odkaz provokatívnej knihy Daniho Rodrika. Už dlhšie má povesť enfant terrible ekonomickej profesie. Vyjadruje sa kriticky o množstve intuitívnych právd týkajúcich sa rozvojových krajín, globalizácie či medzinárodného obchodu. Podľa neho neexistuje univerzálny recept, aby sa chudobné krajiny stali bohatými.

Tradičné postupy zakladajúce sa na privatizácii, liberalizácii obchodu a kapitálových tokov a na rozvážnej menovej a fiškálnej politike – známe ako washingtonský konsenzus – nefungujú. Naopak, často zaberú postupy, ktoré búrajú zaužívané predstavy o rozumnej politike. Priemyselná politika a strategické vládne plánovanie sú vraj nutné na ekonomický rast. Prístup na medzinárodné trhy či prítomnosť zahraničných investorov sú zasa preceňované a nepomáhajú rozvoju. S týmito tézami sa dá nesúhlasiť a polemizovať, no nedajú sa jednoducho zmietnuť zo stola.

0809/Rodrik2.jpg width=198>
Dani Rodrik: One Economics, Many recipes. Globalization, Institutions and Economic Growth. Princeton University Press (2007), 263 s.

Jeden recept nestačí

Ekonómovia majú pomerne jasnú predstavu, aké princípy vedú k prosperite: ochrana vlastníckych práv, konkurenčné trhy, správne motivácie, stabilné peniaze, udržateľná rozpočtová politika. Nosná myšlienka One Economics, Many Recipes a možno i hlavná motivácia širšieho výskumu jej autora je, že tieto princípy v reálnom svete nevedú k jednoznačnej politike. V krajinách líšiacich sa tradíciami, kultúrou a existujúcimi inštitúciami sú rôzne spôsoby, ako ich preniesť do praxe.

Prečo? Hlavný dôvod sa opiera o teóriu second-best (druhého najlepšieho), známu v ekonómii blahobytu od polovice 50. rokov minulého storočia. Zaoberá sa tým, čo sa deje, ak nie sú splnené podmienky zaručujúce realizáciu najlepších riešení. V takom prípade je možné zvýšiť blahobyt opatreniami, ktoré vychýlia niektoré premenné od optimálnych hodnôt.

V situáciách, keď je „dokonalá“ hospodárska politika nedostupná, bude správnosť opatrení záležať na množstve faktorov. Reformy, ktoré fungujú v jednej krajine, môžu viesť k nepresvedčivým výsledkom inde. Typický príklad je Čína. Počas vzostupu čínske vedenie ani v najmenšom nenasledovalo tradičné postupy. Nenastala žiadna privatizácia, pojem súkromné vlastníctvo čínske právo nepoznalo do veľmi nedávnych čias. Liberalizácia zahraničného obchodu nastala až po najväčšej akcelerácii ekonomiky.

To, čo poskytlo prvotný impulz čínskemu rastu, boli podľa D. Rodrika opatrenia, ktoré zaviedli do poľnohospodárstva tie správne motivácie. Farmári boli nútení predávať stanovenú kvótu produkcie štátu a za nadiktované ceny, ostatok mohli predávať na voľnom trhu. Čína zaviedla do praxe mestské a vidiecke podniky, ktoré mali významný podiel na jej ekonomickom raste. Takáto reforma sa musí javiť ako problematická, no podľa D. Rodrika fungovala lepšie ako zavedenie súkromného vlastníctva v ruskom či vo východoeurópskom štýle. Pretože súkromné vlastníctvo sa spolieha na nezávislé súdnictvo, ktoré v Číne neexistovalo a nedalo sa jednoduchým spôsobom vytvoriť.

To, čo fungovalo v Číne, by zrejme nefungovalo inde. Hlavná výzva pre hospodársku politiku je preto podľa D. Rodrika akási rastová diagnostika. Politici by mali zistiť, čo tvorí hlavnú brzdu ekonomického rozvoja, a pripravovať riešenia, ktoré nebudú mať neželané interakcie s existujúcimi inštitucionálnymi nedokonalosťami. A tieto čiastkové riešenia budú často iné než „dokonalé“, ale budú viesť k najlepším výsledkom – vzhľadom na existenciu objektívnych obmedzení, ktorým sú rozvojové krajiny vystavené.

Priemyselná politika

Je ťažké nesúhlasiť, že svet je zložitejší, ako si ho predstavujú zástancovia ortodoxnej verzie washingtonského konsenzu. Myšlienka, že rozvoj si vyžaduje len nasledovanie jednoduchého receptu, je neudržateľná. Rozdielne inštitúcie, rigidity a kultúrne špecifiká sú relevantné obmedzenia hospodárskej politiky.

Lenže svet je dokonca zložitejší, ako si ho predstavuje D. Rodrik. Aby ním navrhovaná „rastová diagnostika“ fungovala, vyžaduje si to kompetentnú vládu s dobrými úmyslami, ktorá je schopná a motivovaná identifikovať a odstrániť hlavné brzdy rozvoja. Lenže to často nie je v jej záujme. Zvlášť ak status quo generuje významné renty pre vplyvné záujmové skupiny.

Ba čo viac, rastová diagnostika v mnohom presahuje schopnosti vlád. D. Rodrik je zástanca aktívnej priemyselnej politiky. Hovorí, že má byť osvietená, dynamická a poučená z chýb minulosti. Ako majú vlády vyberať podniky, ktoré podporia? Vraj je to proces objavovania. Tu si D. Rodrik – možno nechtiac – požičiava Hayekovu tézu. Slávny ekonóm rakúskej školy rád hovoril o konkurencii ako o procese objavovania: na trhu sú podnikatelia motivovaní prichádzať s inováciami, odhaliť spotrebiteľské preferencie a vyhovieť im.

Lenže hovoriť o priemyselnej politike ako takomto procese je problematické. Politike chýbajú jednoznačné motivujúce faktory, ktoré zaručujú, že dobré inovácie budú odmenené. Je na D. Rodrikovi, aby ukázal, aké náhradné mechanizmy priemyselná politika potrebuje, aby viedla k dobrým výsledkom. V tomto smere zlyháva. Hoci vymenúva množstvo inštitucionálnych obmedzení, ktoré by mali zabrániť kolosálnemu mrhaniu verejných peňazí.

No opis mechanizmov, ktoré by viedli ku konzistentnej efektívnosti priemyselnej politiky, je nepresvedčivý. Neodstraňuje obavu, že politik a úradník budú pri rozhodnutiach tápať v tme a že budú mať dostatočnú spätnú väzbu na nápravu chýb. Rovnako nepresvedčivé je odvolávanie sa na úspech krajín, ktoré priemyselnú politiku realizovali. Južná Kórea bola z inštitucionálneho hľadiska v radikálne odlišnej pozícii od afrických krajín, ktoré dnes stoja pred procesom industrializácie. Snaha replikovať kórejský úspech v subsaharských podmienkach nie je o nič menej naivná, ako pokusy mechanicky uplatňovať princípy washingtonského konsenzu.

Navyše, v Afrike existujú presvedčivé dôkazy, že priemyselná politika a vládou riadené investičné projekty – známe ako biele slony – sa tam zvyčajne končia katastrofálne. A povedzme si, že centrálny problém ekonómie hospodárskeho rozvoja je dnes práve subsaharská Afrika. Nie Čína, juhoamerické a karibské krajiny, ktorým D. Rodrik venuje najviac pozornosti.

Svetová vláda?

D. Rodrik je ekonóm, ktorý si uvedomuje potenciálne prínosy z globalizačných procesov. Medzinárodná deľba práce a kapitálové toky môžu pracovať v prospech všetkých. Aby sme sa priblížili takému stavu, musia sa podľa neho radikálne zmeniť spôsoby regulácie. Hlavná zmena, ktorá je nutná, je vraj harmonizácia. Rozdielnosť štandardov, pravidiel a regulácií v rozličných štátoch sveta sú hlavná prekážka žatvy výnosov z globalizácie.

Ak sa nechceme vzdať demokracie ako hlavného mechanizmu politického rozhodovania, nesmieme harmonizačný proces ponechať v rukách medzinárodných organizácií a technokratov. D. Rodrik tak volá po architektúre globálnej vlády, ktorá by snúbila demokratickú legitimitu s efektívnou reguláciou medzinárodných hospodárskych aktivít.

To sú silné slová. Bez ohľadu na názor o potrebe globálnej vlády je ťažké nepostrehnúť napätie medzi touto myšlienkou a celkovým tónom knihy. Ten je založený na uznaní zložitosti ekonomických problémov. Ale ako sa celosvetová harmonizácia a globálna vláda vyrovná s tým, že každá krajina potrebuje špecifické zaobchádzanie a „second-best“ riešenie šité na mieru? Na túto otázku D. Rodrik opäť neponúka jasnú odpoveď.

Očividne nekonzistentných tvrdení nájdeme viac. I keď potenciálne prínosy z globalizácie zdôvodňujú celosvetovú politickú centralizáciu, liberalizácia obchodu a kapitálových tokov na úrovni jednotlivých krajín vraj nemá na ekonomický rast vplyv. D. Rodrik argumentuje viacerými empirickými štúdiami a prichádza k presvedčeniu, že sama liberalizácia nemôže naštartovať hospodársky rast v chudobných krajinách.

Samozrejme, bolo by problematické tvrdiť, že len liberalizácia, pri absencii iných inštitucionálnych predpokladov, môže viesť národy k prosperite. A naopak, za prítomnosti správnych inštitúcií je možné rozvíjať sa i v čiastočne autarkistických podmienkach. Lenže akcent na údajnú irelevantnosť zahraničného obchodu vyznieva skôr ako vedomé intelektuálne provokatérstvo snažiace sa polemizovať s insitnými obhajcami voľného obchodu. Neobchodovať so zahraničím neznie ako vážne a v dobrej viere zamýšľaná rada chudobným krajinám.

Originálny

Na One Economics, Many Recipes možno mať rôzne názory. Ale nemožno knihe uprieť dve významné kladné črty. Po prvé, jej nosná myšlienka – rozpoznanie inštitucionálnej diverzity a problémovosť jednoduchých receptov – je správna. I keď autora vedie k tvrdeniam, ktoré sú pre mnohých ťažko akceptovateľné. Po druhé – a to je v tomto žánri ešte dôležitejšie – D. Rodrik núti za použitia silných a dobre zdokumentovaných argumentov čitateľa podrobiť skúmaniu mnohé z toho, čo sa zdá na prvý pohľad samozrejmé. Myslitelia jeho formátu, erudície a originality sú nevyhnutné korenie ekonomickej profesie a života premýšľajúceho jedinca.

0809/rodrik_dani.jpg width=86 align=left> Dani Rodrik je profesor ekonómie na Kennedy School of Government, Harvard University. Jeho výskum sa zameriava na problematiku ekonomického rozvoja, medzinárodných ekonomických vzťahov a na problematiku inštitúcií podmieňujúcich dlhodobý ekonomický rast. Svoje state publikoval v prestížnych vedeckých žurnáloch, je držiteľ čestného doktorátu Antverpskej univerzity a iných ocenení.


Autor recenzie je držiteľ Weidenfeldovho štipendia pre postgraduálne štúdium na University of Oxford.

    > Hlasuj za tento článok na Hlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
  • Tlačiť
  • 2

Tagy chudoba, rozvojová pomoc, hospodársky rast

Knihožrútov blog

  • Počet článkov: 180
  • Priemerná čítanosť: 3682
  • Priemerná diskutovanosť: 12
  • RSS blogu

O blogu

Konzumujem knihy. Dáte si tiež?

Knihožrútov blog

  • Počet článkov: 180
  • Priemerná čítanosť: 3682
  • Priemerná diskutovanosť: 12
  • RSS blogu

O blogu

Konzumujem knihy. Dáte si tiež?

Kalendár sa načítava...