Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Knihožrútov blog

Čo vie ekonómia o šťastí a ľudskej duši

16.11.2007 | Cyril Knihožrút

Recenzia knihy Diane Coyle: The Soulful Science

  • Tlačiť
  • 0

Otázka: Čo dostanete, keď skrížite pána Spocka zo Star Treku s Herculom Poirotom? Odpoveď: Človeka, tak ako si ho predstavujú ekonómovia. Sivé bunky, mon ami, hovorieval malý belgický detektív charakteristický okrem drobného problému s nadváhou nadľudskými deduktívnymi schopnosťami. Ekonomická teória je plná Herculov Poirotov, chladných pánov Spockov a ich krížencov s podobnými bytosťami.

Sú to ľudia, ktorí maximalizujú úžitok (čo to, dočerta, je?) vďaka racionálnej kalkulácii možností (pomocou diferenciálnych kalkulačiek?) a ich preferencie majú akurátne vlastnosti, aby sa dali matematicky opísať (aké to šťastie). Potom ekonómovia nasadia rovnice, dôkazy a hurá, odvodíme krivku dopytu. To isté s firmami, na svete je krivka ponuky. Ďalšie výpočty a môžeme smelo vyhlásiť, že krivky sa pretnú v trhovej rovnováhe na nesmierne blaho náš všetkých.

Von z ulity

 
Diane Coyle: The Soulful Science. What Economists Really Do and Why It Matters. Princeton University Press (2007), 279 s.

Britská ekonómka a spisovateľka Diane Coyle poznamenáva, že jej malý prieskum odhalil mnohých špičkových ekonómov, ako radi relaxujú čítaním detektívok a science-fiction. Ale vo svojej knihe The Soulful Science si napriek ironickému tónu žarty z kolegov a ich posadnutosti matematikou, logikou a racionalitou nerobí. Dnešná mikroekonómia je matematická, ako nikdy predtým, a podľa nej je to dobre.

Napriek zjednodušujúcim predpokladom, ktoré pomáhajú ľudské konanie napratať do rovníc, je to extrémne silný nástroj na analyzovanie i ovplyvňovanie reálneho sveta. A to vďaka pestrejšej teórii, bohatším dátam a sofistikovaným technikám, ktoré priniesol vývoj vedy od polovice osemdesiatych rokov minulého storočia.

Ekonómovia sa podľa D. Coyle pozreli von oknom a prekonali šok, že im po svete nebehajú spocko-poirotické bytosti pochybného pôvodu, ale ľudia. Za ostatné dve desaťročia sa s vervou pustili do testovania i rušenia reštriktívnych predpokladov, ktoré robili, aby boli schopní používať matematiku. Začali sa zaoberať šťastím. Plodné manželstvo s psychológiou im umožnilo presnejšie definovať a overovať predpoklady o ľudskom rozhodovaní. Pochovali praveký predpoklad o dokonalých informáciách hráčov na trhu i mnohé ďalšie zjednodušenia.

Toten HDP

Televízny divák, ktorý sa nechce znepokojovať teoretickými znalosťami, by definoval ekonóma ako chlapíka, ktorý vie, aký bude HDP a prečo je to dobré. Respektíve chlapíka, ktorý vie, čo je HDP, a zdá sa mu to dôležité. Posadnutosť ekonómov zvyšovaním príjmov býva vhodná zámienka na obvinenie z materializmu a odtrhnutosti od reality. V tunajších končinách má formu povzdychu, že ekonomika rastie, ale ľudia z toho nič nemajú. Na Západe sa pozastavujú, či spoločenská a environmentálna cena za prílev nových produktov a služieb nie je privysoká.

Presne takéto otázky si kladú ekonómovia, ktorí toho o HDP vedia naozaj dosť. Ako každý skonštruovaný indikátor, HDP má obmedzenia a nedostatky, nehovoriac o jeho neschopnosti opísať čosi ako ľudské šťastie. Vyrojila sa plejáda alternatívnych indexov, ktoré majú materializmus HDP vyvážiť. Napríklad tým, že zahŕňajú ekologické záťaže, ktoré konzumný život prináša. Iné zasa pridávajú vek dožitia, mieru detskej úmrtnosti, zdravotný stav alebo mieru príjmovej nerovnosti.

Lenže, ako upozorňuje D. Coyle, je tu problém. Satelitné indexy miešajú dokopy rôzne veci a často sú skôr odraz hodnotovej orientácie ich autorov. Iste je užitočné sledovať mieru znečistenia, príjmových nerovností a iných indikátorov, ktoré sú pre spokojnosť a šťastie dôležité. Ale netreba hneď prorastovú politiku hodiť za hlavu. V konečnom dôsledku sa vďaka hospodárskemu rozkvetu budú mať ľudia lepšie. Hm, naozaj?

So šťastím opatrne

Keď ekonómovia zmapovali vzťah medzi šťastím a príjmami ľudí, výsledky neboli prekvapujúce. V zásade platí, čím bohatšia krajina, tým vyššia „miera šťastia“. Lenže objavili sa hlavolamy. Francúzi sú zhruba rovnako bohatí ako Švédi, ale cítia sa menej šťastní. Japonský HDP medzi 50. a 80. rokmi 20. storočia vzrástol štvornásobne, pocit šťastia sa nezmenil. Pravda, sotva niekto čakal úmeru „každá koruna zarobená navyše zvyšuje šťastie o pol jednotky“. Lenže je fakt, že prosperitu v niektorých krajinách sprevádzajú pocity nespokojnosti so životom, depresie či alkoholizmus.

Prečo? Ľudia majú schopnosť adaptovať sa na vyššiu úroveň príjmov. Ak sa chcú cítiť ešte lepšie, potrebujú oveľa viac dodatočných peňazí. Zároveň posudzujú vlastnú spokojnosť podľa očakávaní. A tie sa menia podľa toho, čo spotrebúvajú iní. Keď má sused veľké auto, aj ja chcem veľké auto. Sociológ Barry Schwartz upozornil i na paradox výberu – príliš veľa možností vraj stresuje. Konkrétne ho znepokojil široký výber džínsov v Gap, ktorý mu znemožnil racionálny výber. Tieto poznatky viedli niektorých ekonómov k návrhu zvýšiť dane z príjmu, aby odrádzali ľudí od venovania viac času práci a konzumnému mamonu. Iní hľadali riešenie v drastickom zdaňovaní luxusných tovarov.

Diane Coyle považuje humanizáciu vedy za pozitívny jav. Ale varuje pred rýchlokvasenými radami ekonómov, ktorí zanevreli na rast a pustili sa do obšťastňovania spoluobčanov. Napokon, prieskumy majú odpoveď, čo robí ľudí najšťastnejšími. Sex. Národ bude spokojnejší, keď viac ľudí dostane viac sexu. „Toto však nevyzerá ako zmysluplné odporúčanie pre ekonomickú politiku,“ komentuje D. Coyle. Maximalizácia úžitku nemá len podobu tučnejúceho konta a je dobre, že to pochopili aj ekonómovia. Ale i v bohatých krajinách chcú ľudia zarábať viac, hoci im to depresívni intelektuáli zazlievajú. O hodnotách ako tolerancia, demokracia, spoločenská mobilita a férovosť sa lepšie debatuje s plným žalúdkom. So šťastím ako protikladom mamonu preto opatrne.

Neracionálna výzva

Kríženec belgického detektíva s mimozemšťanom sa v ekonomických učebniciach usadil vďaka neoklasickej revolúcii po druhej svetovej vojne. Tento sebecký tvor v každom okamihu vie, aké sú jeho preferencie, a vždy sa správa tak, aby maximalizoval vlastný úžitok. Niežeby ekonómovia nevedeli, že ich model človeka má – mierne povedané – nedostatky, veď v roku 1977 ho napríklad Amartya Sen opísal ako „racionálneho blázna“.

Nerealistickosť ekonomickej predstavy človeka bola lákadlo, aby do nej začali kafrať votrelci z psychológie či neurológie. Zistili, že v skutočnosti ľuďom záleží skôr na relatívnom statuse ako na absolútnom. Nechcú sa vzdať toho, čo majú, aj keď zisky z ponúkanej alternatívy prevyšujú prípadné straty. Rozhodovanie má ďaleko od racionálnej kalkulácie – podlieha predsudkom, sebaklamu, chybnej interpretácii pravdepodobnosti. O konzistentných preferenciách nemôže byť reč. Stačí, keď ekvivalentné možnosti prezentujete odlišným spôsobom a ľudia budú reagovať inak. Ak si majú vybrať sto- alebo dvestokorunovú fľašu vína, väčšina siahne po lacnejšej. Ak majú v ponuke sto-, dvesto- a štyristokorunovú fľašu, väčšina si vyberie dvestokorunovú.

Pre ekonómov preferujúcich voľný trh majú podobné poznatky nepríjemné dôsledky. Model racionálneho blázna má výhodu – trh je v tomto prípade najlepšia odpoveď na problém alokácie vzácnych zdrojov medzi súťažiace možnosti ich využitia. Lenže behaviorálna ekonómia ukazuje, akí neracionálni ľudia sú. Obzvlášť chabé výsledky dosahujú pri rozhodnutiach o budúcnosti – pri investovaní alebo zabezpečovaní sa na starobu. Odpoveďou bola vlna mäkkého paternalizmu, volanie po zásahoch štátu od zákazov fajčenia, cez cielenejšiu reguláciu finančných trhov, po ochranu spotrebiteľov zohľadňujúcu ich psychologické slabosti.

D. Coyle je k týmto aktivitám rezervovaná. Podľa nej je predčasné hodiť starý model do koša. Napriek psychologickej nereálnosti ekonomického človeka teoretické predpoklady fungovali a fungujú pri predpovedaní správania spotrebiteľov aj podnikateľov. Experimentálne práce ekonómov ako Vernon Smith a Charles Plott potvrdzujú, že konvenčný model trhovej rovnováhy s racionálnym bláznom ako hlavným aktérom je vcelku výstižný portrét toho, čo sa deje na reálnych trhoch.

Riešenie rozporu medzi neracionálnym jednotlivcom a racionálnym výsledkom možno ponúkne ďalšia moderná úchylka – neuroekonómia. Jej výsledky naznačujú, že trhový výstup môže zodpovedať štandardnému modelu, aj keď sú racionálni hráči v menšine. Pretože práve iracionálne konanie spoluobčanov môže pre nich vytvárať motivácie, aby sa správali ekonomicky. Na druhej strane malá skupinka pojašených indivíduí dokáže strhnúť dav, aby narobil hlúposti – akciové a realitné trhy sú toho dôkazom. D. Coyle nevidí cestu len v zákazoch a príkazoch, ktoré majú ľudí chrániť pred vlastnými slabosťami. Ale skôr vo vytváraní trhových motivácií pre jednotlivcov s nadpriemerne pracujúcimi sivými bunkami, aby dosahovali želaný výstup v mene nás ostatných.

Predsa sú to ľudia!

D. Coyle má ekonómiu rada a v The Soulful Science sa snaží čitateľov presvedčiť, aby zahodili predsudky, ktoré k nej majú. Pokrok, ktorý podľa nej veda za ostatných dvadsať rokov urobila, aby nabúrala vlastnú ortodoxiu, je monumentálny. Na malom priestore novinového článku sa nedá opísať ani v kocke riešenie problému informačných asymetrií, koketovanie s evolučnou biológiou, rozširovanie analytického potenciálu teórie hier a teórie verejnej voľby, nová inštitucionálna ekonómia, invázia do oblasti spoločenských noriem, sociálneho kapitálu a kultúry.

Bola by však chyba zahodiť ortodoxiu v samoúčelnej snahe poľudštiť ekonómiu za každú cenu. Žiadna iná spoločenská veda nemá k dispozícii také sofistikované modely a analytický aparát, ktorý ich dokáže testovať v praxi. Ako raz povedal princetonský profesor ekonómie Paul Krugman: „Čistota a sila ekonomickej analýzy vás môžu pokaziť. Keď raz ochutnáte, čo znamená mať prepracovaný model, začnete byť podozrievaví k ľahkovážnym špekuláciám.“ Pán Spock a Hercule Poirot tak skoro ekonomické učebnice neopustia. Len akosi začínajú viac pripomínať ľudí.

Diane Coyle je ekonómka a spisovateľka popularizujúcich ekonomických kníh ako Sex, Drugs and Economics a The Weightless World. Je členka britskej protimonopolnej komisie a hosťujúca profesorka na University of Manchester. Podniká v oblasti ekonomických konzultácií a v minulosti editovala ekonomické spravodajstvo v britskom The Independent.

    > Hlasuj za tento článok na Hlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
  • Tlačiť
  • 0

Knihožrútov blog

  • Počet článkov: 180
  • Priemerná čítanosť: 3685
  • Priemerná diskutovanosť: 12
  • RSS blogu

O blogu

Konzumujem knihy. Dáte si tiež?

Knihožrútov blog

  • Počet článkov: 180
  • Priemerná čítanosť: 3685
  • Priemerná diskutovanosť: 12
  • RSS blogu

O blogu

Konzumujem knihy. Dáte si tiež?

Kalendár sa načítava...