Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Juraj Draxler

Ako médiá zničili reformné vedenie ministerstva školstva

04.04.2016 | Juraj Draxler

Dnes je zbytočné uverejňovať výzvy, aby vzdelávanie bolo pre politikov prioritou. Tlač a televízie zo školstva vyrobili rádioaktívnu tému, ktorej sa na nejaký čas nikto zmysluplne nedotkne. Ich praktiky ale stoja za opis.

  • Tlačiť
  • 18

Štrajkujúcich učiteľov by do škôl mohol vrátiť súd. Takýto titulok sa v denníku SME nad článkom Jarmily Horákovej objavil 4.2. Bolo to teda na konci nátlakovej akcie učiteľov. Pritom nikto z ministerstva súd nikdy nespomenul. A v danom momente by to už vôbec nemalo zmysel. Denník ale potreboval priložiť pod kotol, tak to skúsili aspoň takýmto provokatívnym titulkom.

Už na jar sa mi jeden z našich popredných vedcov posťažoval, že napísal pre SME komentár, v ktorom vyjadril spokojnosť s novým vedením ministerstva. Z redakcie ho žiadali, aby tú konkrétnu vetu vyškrtol. Nevyškrtol. Ale komentár prvýkrát za dlhú spoluprácu denník nedal online, vyšiel len v printe.

Tieto dva príklady zo začiatku a z konca kampane voči ministerstvu ukazujú rôzne formy mediálnej manipulácie. Niekde išlo o sugesciu neexistujúceho faktu, inde o skreslenie údajov, o používanie neoverených informácií či proste redakčnú cenzúru.

Nepochybujem o tom, že tieto, aj ďalej uvedené príklady nikdy v budúcnosti nebudú Beáte Baloghovej, formálnej šéfke redakcie, brániť zúčastniť sa nejakej diskusie o spoločenskej zodpovednosti novinárov alebo vydať moralistický komentár.

Naše tlačové oddelenie vydávalo reakcie a korekcie, ale len málo z toho sa dostalo do médií a ak, tak okrajovo. Zvyčajne bola reakcia ukrytá na konci článku s nejakým bombastickým titulkom. Mne navyše denníky odmietali od novembra vydať akýkoľvek komentár. S argumentom, že počas predvolebnej kampane politikom texty neuverejňujú. Napriek tomu, že som ani nekandidoval do parlamentu, ani som prakticky nedostal možnosť vyjadriť sa k osobným útokom a klamstvám.

Ministrove švajčiarske hodinky

Na jeseň vyšiel v bulvárnom týždenníku článok o tom že údajne nosím švajčiarske hodinky za 1500 eur. To sa dalo ľahko vyvrátiť, pretože ma s hodinkami aj odfotili. Tak som ich odfotil aj ja, iba s trochu väčším zaostrením, aby bolo vidno značku. Fotku som aj zverejnil. Ale žiadna korekcia nevyšla. Bežný človek, čitateľ bulváru, tak proste žil ďalej s imidžom márnotratného ministra. Mňa, ktorý nechodím ani na plesy, nemám žiadne drahé, respektíve žiadne auto, a bývam v prenajatom byte.  Apropos, byt.

Bulvár sa o školstvo niekoľko mesiacov prakticky nijako nezajímal. To sa zmenilo pred letom, po mojom oznámení, že ministerstvo nebude predávať areál Ekoiuventy. Okolo začali krúžiť novinári z Plusky. A došlo na prvý osobný útok, článok s bombastickým titulkom o ministrovom bývaní vo vile. Bývam pritom v najmenšom byte v bytovom dome a hneď po vyjdení článku som zverejnil aj plochu bytu, aj nájomné. A ohradil som sa voči tomu, aby niekto písal, že minister „tajnostkár“ tieto veci o byte tají. Klamali, netajím, jednoducho sa ma na ne nikto nepýtal. Mimochodom, podobne sa Pluska zachovala aj minulý mesiac. Keďže sa im naša reakcia nehodila, jednoducho zaklamali, že ju nedostali.

Na jeseň bulvár z tejto stajne pritvrdil. V Plus 7 dní bol veľkou témou „stratený“ polmilión eur z Metodicko-pedagogického centra. Darmo sme protestovali, že pokus o podvod sa našťastie podarilo zastaviť a peniaze, ktoré smerovali na účty podvodníkov, sa podarilo v bankách zadržať. Bežný čitateľ získaval dojem, že sa v rezorte vo veľkom kradne. Na sociálnych sieťach sa začali šíriť poznámky o tom, ako si minister ulieva so svojimi kumpánmi peniaze kamsi na Belize.

Náhodná učiteľka Jana Ftáčnik Pastorková

Medzitým sa začali na niektorých miestach Bratislavy aktivizovať učitelia, zväčša z gymnázia Novohradská. Gymnázium som, mimochodom, sám aj navštívil. Nie kvôli tunajším nespokojným učiteľom. Jednoducho som mal dlhodobo naplánovanú návštevu dvoch starých bratislavských gymnázií, Grösslingová a Novohradská. Na Grösslingovej všetko prebehlo normálne. Na Novohradskej ma čakali ručne maľované transparenty s útokmi voči mne. Tak, ako na každej škole, aj tu som sa stretol aj s učiteľmi. Uistil som ich, že som naozaj neprišiel „upokojovať atmosféru“. Proste takisto, ako na každej škole, aj tu som chcel počuť, ako sa majú, čo by na školstve chceli meniť, čo by mi chceli osobne povedať. Táto skupina však bola jednoducho naladená na konfrontáciu. A médiá si ju vybrali, aby reprezentovala celý učiteľský stav.

Svojím spôsobom to bolo bizarné, pretože to boli zvyčajne tie isté tváre ľudí zoskupených okolo Vladimíra Crmomana. Len médiá ich podávali ako náhodných učiteľov. Takže v SME, Denníku N alebo .týždni boli rôzne vyjadrenia Jany Ftáčnik Pastorkovej, zarámované slovami ako „učiteľka Ftáčnik Pastorková“, akoby ju redaktor len práve teraz niekde stretol a oslovil. Nikto sa nenamáhal urobiť aspoň trochu širšiu anketu medzi učiteľmi, získať reprezentatívnejší obraz. Ešte raz: prakticky všetky vyjadrenia „učiteľov“ v médiách pochádzali od malej skupinky navzájom prepojených ľudí.

Začali sa vynárať vyjadrenia o podvyživenom školstve. S tým som mohol len ťažko polemizovať. Veď som sám konzistentne hovoril, že chcem školské prostredie zjednotiť tak, aby sme pred voľbami spoločne prijali deklaráciu vyjadrujúcu požiadavku na primerané financovanie školstva. Tá musí byť zakotvená v programovom vyhlásení vlády.

Na jeseň vláda schválila rozpočet na ďalší rok. Masmédiami a internetom začali kolovať údaje o tom, o koľko menej má ísť na školstvo. Darmo som argumentoval, že školstvo nedostane ďalší rok z domácich verejných zdrojov menej, pokles je spôsobený len naplánovaným nižším čerpaním eurofondov. A to je prakticky nevyhnutné, pretože v roku 2015 sa jednoducho dokončovali obrovské univerzitné vedecké parky, bol to vrchol krivky čerpania, ktorý sa nedá na ďalší rok zopakovať. Darmo, zrodil sa mýtus o tom, ako minister neuchránil školstvo pred ťažkým krátením rozpočtu.

A začali sa drobné útoky na moju osobu. A vôbec nie férové. Učiteľskí aktivisti z partie Vladimíra Crmomana v jednu nedeľu o 12,03 na email kancelárie ministra poslali 42 otázok pre ministra a už o tri hodiny na to vyšiel v agentúre text, že minister neodpovedal na otázky učiteľov. A koloval a koloval po sociálnych sieťach, veselo zdieľaný ľuďmi z Iniciatívy bratislavských učiteľov a ich priaznivcami, ďalej vytvárajúc obraz arogantného, nekomunikujúceho ministra. Keď som sa priamo na brífingu voči takýmto praktikám tvárou v tvár aktivistom ohradil, jedna z nich, Soňa Puterková, to odbila vetou, že všade sa stávajú nejaké informačné nedorozumenia.

Články o zlom ministrovi sa na SME, Denníku N a v .týždni množili. Na tomto videu sa ma Eugen Korda dramaticky pýta, čo hovorím na to, že mi učitelia už neveria. O niekoľko minút po tomto rozhovore som pritom vkročil medzi učiteľov, študentov a rodičov, na odovzdávaní ocenení víťazov prestížnych medzinárodných študentských súťaží. Strávil som tam veľmi srdečnú hodinu. Jednoducho, na ministerstve sme žili s dvoma svetmi. Mediálnym a reálnym.

Kto si vymýšľa čísla

Platy sú komplikovaná téma. Učitelia samotní majú často malý prehľad o tom, aké sú v školstve príjmy. Časť z nich sa orientuje podľa platových tabuliek, tie však vždy neurčujú, koľko peňazí pedagóg naozaj dostáva. Existujú rôzne príplatky (pre uvádzajúceho učiteľa, triednicky, kreditový), na ktoré však napríklad tí mladší, ale nielen oni, nikdy nedosiahnu. Mnohí učitelia navyše dostávajú osobný príplatok, ten môže byť až do 100 percent tarifného platu. No a potom sú tu odmeny, vyplatené z extra mzdových prostriedkov, ktoré škole pošle zriaďovateľ.

Mimochodom, takáto platová diferenciácia bola pred rokmi priamo úmyslom. V čase, keď sa školstvo decentralizovalo, a mnohé funkcie prešli na zriaďovateľov, sa explicitne počítalo s tým, že tarifný plat učiteľa bude iba akýsi základ. Ak bude zriaďovateľ so školou spokojný, bude školám podľa úvahy mzdové prostriedky zvyšovať. Toto sa ale z verejných diskusií akosi vytratilo a aj keď platy do určitej miery takto diferencované sú, veľa učiteľov si to predstavuje tak, že všetci majú dostávať z verejných zdrojov rovnaký tabuľkový plat. Peniaze nechcú od zriaďovateľa, ale od vlády.

Nechcem sa teraz vyjadrovať k tomu, aký platový systém je ideálny. Len jednoducho, ešte raz, platí, že zďaleka nie všetci učitelia žijú zo základného tabuľkového platu. Samozrejme, tí učitelia, ktorí sa k žiadnym príplatkom nedostanú, sú ohľadom príjmov najmenej spokojní. To je prirodzené. Ale nie je v poriadku, keď sa namiesto toho, aby sme sa všetci dohodli, aké požiadavky voči politickým reprezentáciám máme, aj platové, zrazu začne míňať energia na dohadovanie a niekedy klamanie.

Zrazu sa začalo hovoriť o platoch učiteľov, akoby boli štyristoeurové. Alebo sa vynorili nezmyselné medzinárodné porovnania. Branislav Kočan, učiteľ dejepisu z gymnázia Ladislava Sáru, si na portáli Eurydice našiel informáciu, že českým učiteľom za posledných päť rokov narástli reálne platy o 36 percent a slovenským vôbec. Informácia bola chybná, ľahko sa dá overiť z oficiálnych českých zdrojov. Kočan má však vlastnosť mnohých naivných ľudí, že hocijakej hlúposti uverí s plnou vervou a toto číslo neustále opakoval, hoci je to naozaj absolútna sprostosť. Ale žiadneho novinára ani nenapadlo informáciu overiť.

Naopak, médiá začali robili neplatenú reklamu portálu platy.sk a materskej firme Profesia. Tá vydala hlúpu, ale marketingovo šikovnú správu, kde hovorila, že priemerný učiteľský plat je 730 eur. Nikto sa neopýtal, z akej veľkej vzorky toto číslo pochádza, a či naozaj chodí na portál reprezentatívna vrstva učiteľov. Alebo vôbec, do akej miery sa dá niečo veriť webu, ktorý proste vyzve používateľa, aby zadal údaje a poprosí ho, aby boli pravdivé.

Ministerstvo poukázalo na to, že reálne čísla sú trochu iné. Pritom do tejto diskusie sme sa nechceli nechať zatiahnuť a dlho sme dokonca nereagovali. Zdalo sa nám to zbytočné. To, že platy musia rásť, sme sami presadzovali. Ale nakoniec sme museli neutrálne a fakticky poukázať na to, že sa v médiách intenzívne spomínajú nesprávne čísla.

Keď sme ukázali platové údaje zo škôl, aktivisti nás okamžite začali napádať a médiá s nimi. Pritom to, čo sme ukázali my, sú platové výkazy, ktoré vypĺňajú samotné školy! Ministerstvo nerobí nič iné, len ich zhromažďuje. Dokonca som Vladimíra Crmomana pred kamerami vyzval, aby si od nás zobrali dataset (dávame ho aj iným, napríklad odborom) a čísla si overili. Ani on ani nikto iný na túto výzvu nereagoval.

Boli sme tak v úplne absurdnej situácii, že sme politicky na úrovni vlády bojovali za garanciu vyšších platov, na druhej sa mediálnymi článkami o mne a vedení ministerstva tvoril imidž ľudí, ktorí učiteľom nechcú dopriať. Iróniou je, že v snahe dokázať, že ministerstvo klame, jeden aktivista potom založil webstránku a vyzval učiteľov, aby mu posielali platové pásky na zverejnenie. Ale už prvé, ktoré prišli, obsahovali pomerne vysoké čísla, čo aktivistu samotného prekvapilo.

V diskusiách potom ešte zaznievali aspoň barličky ako „ale ministerstvo do toho zahŕňa aj platy riaditeľov“, alebo „oni hovoria v hrubom a my chceme čísla v čistom“. Pritom dáta, ktoré sme zverejnili, sme zvyčajne presne opísali – čo obsahujú, za aké časové obdobie. Nie ako denník SME, ktorý uverejnil dramatické portréty učiteľov s tým, koľko zarábajú, pričom nebolo jasné aspoň to, či je to v hrubom alebo čistom.

Naopak, absurdné je chcieť porovnávať plat pedagógov bez riadiacich pracovníkov s priemermi v hospodárstve, kde riadiaci pracovníci, samozrejme, zahrnutí sú. Mimochodom, riaditelia škôl nezarábajú nejako výrazne viac, ako radoví učitelia. Trošku bizarné je aj chcieť, aby ministerstvo zverejňovalo platy v čistom, hoci všetky bežné štatistiky o iných profesiách sú v hrubom.

Čo je už úplne absurdné, žiadne médium si nedalo ani približne námahu aspoň trochu rozobrať požiadavky Iniciatívy slovenských učiteľov. Mohli si nechať spraviť prieskum verejnej mienky a zistiť, čo si občania o 140 eurovom zvýšení platov alebo o celej aktivite myslia. Mohli sa trochu pozrieť na reálnosť požiadavky na 400 miliónové míňanie v jednom roku na didaktické vybavenie škôl. Nič z toho nikto neurobil.

Ešte raz, zvýšenie platov bolo pre mňa vždy prioritou, na jeseň sme kvôli tomu uverejnili aj komentár s náčrtom, akými spôsobmi sa to dá urobiť. Bohužiaľ, dialóg aktivistov nezaujímal a už vôbec nezaujímal médiá. Dychtivo sa zaujímali o to, kedy bude štrajk.

„Štrajk“

Kto mi ukáže niekde v Európe prípad, keď sa pod štrajkom rozumie to, že niektorí ľudia v niektoré dni neprídu na pracovisko? Takúto otázku som položil v parlamente, aktivistom osobne, v televíznych reláciách. Nikdy som na ňu nedostal odpoveď.

Mimochodom, čísla ukazovali, že plánovaný „štrajk“ verejnosť veľmi nezaujíma. Denníky dnes majú počítadla návštevnosti článkov, tie o danej téme sa spoľahlivo umiestňovali na spodných priečkach. Napriek tomu, že sa nedali podložiť argumentom dopytu a ponuky, sa takéto články ďalej intenzívne objavovali, a vo veľkých formátoch.

Samozrejme, keď nakoniec časť pedagógov naozaj v prvý deň akcie neprišla do školy, téma začala naberať čitateľskú a divácku príťažlivosť. Aj napriek tomu, že celý protest ostal veľmi obmedzený. Ak by sme aj akceptovali čísla aktivistov a povedali, že sa do „štrajku“ zapojilo 15 tisíc učiteľov, stále by to znamenalo, že vyše 50 tisíc učiteľov regionálneho školstva v žiadnom proteste nebolo. Takmer všade sa stále normálne učilo. Napriek tomu sa celej akcii venovala Markíza v troj a štvorminútových vstupoch, v SME boli troj a štvorstranové reportáže.

Zaujímavý bol spôsob, akým Iniciatíva slovenských učiteľov o aktivite informovala. Ak niekto z nejakej školy poslal na ich webstránku email, že ich podporuje, okamžite sa škola ocitla v zozname „štrajkujúcich“. Ešte bizarnejšie to bolo v druhej vlne, keď akože stávkovali vysoké školy. Tu sa nejakou formou k protestu pripojilo pár stoviek pedagógov, prakticky všetci len tak, že deklarovali, že protest podporujú. V tom čase som mal na návšteve delegáciu z OECD. Na základe toho, čo si prečítali v monitoringu tlače, čakali, že máme polovicu univerzít zavretých. Keď som im vysvetlil situáciu, dosť nad tým krútili hlavami.

Tento postup pritom rozčuľoval aj riaditeľov škôl, ktorí museli čeliť znepokojeným rodičom a ubezpečovať ich, že ich konkrétna škola napriek nejakému zoznamu ostáva otvorená. A písali mi učitelia, ktorí s celou aktivitou nesúhlasili, považovali ju za scestnú a sťažovali sa na praktiky aktivistov. Mám dokonca jeden dlhý email, ktorý detailne opisuje praktiky učiteľov, ktorí podporovali ISU, voči tým, ktorí s celou akciou nesúhlasili. Podpísaný konkrétnym menom, s názvom konkrétnej školy. Naproti tomu aktivisti síce do médií hovorili o zastrašovaní, písali Junckerovi (!) aj školskému ombudsmanovi, akurát všetko v rovine „deje sa“.

Novinári v zime komunikačné oddelenie bombardovali otázkami, vždy s podtextom, že ak neodpovieme, článok napíšu alebo reportáž natočia úplne po svojom. Bežnému človeku sa môže zdať, že veľké ministerstvo by s tým nemalo mať problém, ale fakt je ten, že nebolo na niečo podobné prispôsobené. Má extrémne veľa úloh a jeho náplňou nie je PR. Médiám čelili 4-5 ľudia, vrátane, mňa, a prakticky každý z nás to robil popri inej práci.

Záver

Prečo tie útoky? Čiastočne tu zohrali rolu vydavatelia a ich záujmy. Aj to, že ministerstvo školstva napríklad nie je dôležitým inzerentom, aj eurofondy z nového programovacieho obdobia som sa na tento účel zdráhal použiť, niekto by povedal, že naivne. A niekde boli dôvody až triviálne. Jedna redaktorka o mne a ministerstve zvykla písať veľmi pekne a vždy mi spomenula, že už na ministerstve pracovala a vedela by mi dobre poradiť. Nereagoval som, po čase začala písať veľmi jedovito.

No a všetko korunovala snaha proste priniesť predvolebnú drámu. Takú, ktorá by sa predávala a ktorá by vyhovovala politickému temperamentu a zároveň zúfalej naivite novinárov.

Iste, veľkú mieru zodpovednosti na konečnom „výsledku“ pre slovenské školstvo majú aktivisti Vladimír Crmoman a Branislav Kočan. Ale bez médií by nedosiahli vôbec nič, nebol by žiaden „štrajk“.  Bez redaktoriek SME ako Zuzana Matkovská, Lucia Krbatová či Jarmila Horáková, redaktoriek Markízy ako Zuzana Tiňová, Martina Töröková či Barbora Demešová, či Veroniky Folentovej z Denníka N a, samozrejme, rôznych bezmenných autorov z bulváru...

Niekde len manipulovali faktami, niekde bohapusto klamali. Na tom, že reformný tím, ktorý to so školstvom a budúcnosťou tejto krajiny myslel úprimne a mal jasnú predstavu, čo treba urobiť, nakoniec skončil, majú kľúčový podiel. V nasledujúcich mesiacoch a, bohužiaľ, rokoch, si na to treba pravidelne spomenúť.

  • Tlačiť
  • 18

Juraj Draxler

Juraj Draxler
  • Počet článkov: 29
  • Priemerná čítanosť: 3644
  • Priemerná diskutovanosť: 18
  • RSS blogu

O blogu

Bývalý minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.

Juraj Draxler

Juraj Draxler
  • Počet článkov: 29
  • Priemerná čítanosť: 3644
  • Priemerná diskutovanosť: 18
  • RSS blogu

O blogu

Bývalý minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.

Kalendár sa načítava...