Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Jozef Tvardzík

Čo stojí za našimi lacnými handrami v skrini?

17.05.2017 | Jozef Tvardzík

Fenomén fast fashion sa objavil ako súčasť modernej konzumnej spoločnosti. Naučili sme sa chcieť veci lacno, bez ohľadu na ich náklady. Nepýtame sa, odkiaľ oblečenie pochádza, nezaujíma nás ich naozajstná cena. To je chyba.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 15

Až do 21. apríla 2013 si režisér Andrew Morgan žil pokojný život a o módu sa príliš nestaral. Chodieval do obchodných reťazcov a nikdy sa nezamýšľal nad tým, kde a za akú cenu sa vyrába oblečenie, ktoré si kupuje.

V to ráno si popíjal kávu a čítal noviny. Z jedného článku v nich sa náhodou dozvedel o zrútení osemposchodovej budovy Rana Plaza v Bangladéši, v ktorej neskôr zahynulo celkovo 1100 žien a detí (ďalších 3 000 ľudí sa zranilo). Šlo o nevinných ľudí, ktorí šili lacné oblečenie pre obrovské módne značky.

„Vyrastal som Amerike v rodine zo strednej triede, a nikdy som neprestal premýšľať nad skutočnosťou, že niektoré z mojich jednoduchých rozhodnutí by mohli mať skutočný dopad na svet,“ povedal pred časom pre denník.

Výsledkom jeho precitnutia je investigatívny 1,5-hodinový dokument The True Cost, ktorý bol financovaný fanúšikmi cez Kickstarter. Síce ho vydal už pred dvoma rokmi, ja som si tento film pozrel až teraz, keď som sa minulý týždeň venoval ekologickým firmám. A vrele odporúčam.

Dokument sa pokúša odpovedať na základnú otázku, aká je skutočná cena lacného oblečenia, ktoré kupujeme z reťazcov ako je H&M, Zara, Gap a desiatky iných. The True Cost je dokumentom o realite módneho priemyslu, ktorého základom je zisk. Je to príbeh o našom oblečení, ktoré nakupujeme v reťazcoch a hlavne je to príbeh o ľuďoch, ktorí ho šijú.

Ekonomická realita

Poviem najprv môj osobný postreh. Aj keď sa zdá, že dokument a fotografie sú pre Európana drsné, v skutočnosti život vo sweatshopoch (továrniach) nie je až takou samovraždou. Samozrejme ľahko sa mi to vraví, ale sweatshopy sú dobre organizované firmy síce s biednou hygienou, ale na druhej strane dávajú možnosť deťom a ženám z chudobných dedín plniť si sny o lepšom živote - v ich prípade aspoň majú šancu sa najesť a vyspať, ísť na toaletu a osprchovať sa.

Iné pracovné alternatívy na ulici sú objektívne oveľa horšie. S týmto argumentom operujú neoficiálne módne domy a súhlasím s nimi čiastočne. Módne reťazce majú pri súčasnom nastavení systému výroby mizernú šancu kontrolovať čiernu prácu, bezpečnostné štandardy alebo detskú prácu u svojich dodávateľov v rozvojových krajinách. Taký je odkaz rozsiahleho článku, ktorý vlani zverejnil portál Huffington Post.

Módne reťazce jednoducho nie sú schopné kontrolovať celý aparát dodávateľov. Síce spolupracujú s hlavným dodávateľom, ktorého v zmluvách zaväzujú k istým štandardom, ale ten spolupracuje s desiatkami iných subdodávateľov a tí si najímajú ďalších podnikavcov, ktorí zamestnávajú najchudobnejších ľudí z vidieka.

Zamestnancov by mal chrániť audit, no ten je povrchný a viac-menej formálny: Inšpekcia síce pripomína na prvý pohľad detektívnu prácu, ale v skutočnosti ide o kontrolovanie výkazov v back office - sleduje sa kontrola dochádzky, rodné listy a vyplácanie nadčasov. Návštevy sú často vopred dohodnuté, preto majiteľ dokáže fabriku upratať, dať na steny hasiace prístroje a audit sa končí.

Ak sa inšpektor pracovníkov niečo opýta, často mu odpovedia ešte pred tým, ako položí otázku. Jasné, že pracujú len osem hodín, jasné, že majú vyplácané nadčasy. Ak by odpovedali inak, majiteľ fabriky ich vyhodí. A ak by inšpektor nariadil zavrieť továreň, zamestnanci by skončili na ulici. Práca inšpektora je často hra na mačku a myš.

Fabriky sú pod obrovským tlakom plniť zákazky. Napríklad v roku 2012 zaznel vo bangladéšskej fabrike Tazreen Fashions požiarny alarm. Šéfovia ale zamestnancov prinútili ostať na mieste, pretože mali objednávku na 220-tisíc svetrov. Vyše stovka ľudí vo fabrike uhorela. Za požiar bol vtedy kritizovaný aj americký Wal-Mart, ktorý bol zodpovedný za 60 percent výroby tejto fabriky. Americkej firme sa pritom nedá prisúdiť celá vina.

Wal-Mart už rok predtým zistil závažné pochybenia a jeho audítori zistili, že budova nie je bezpečná. V čase požiaru teda Wal-Mart zakázal výrobu akýchkoľvek produktov z tejto továrne. Wal-Mart si po audite najal nového dodávateľa namiesto Tazreenu.

Bola to firma Success Apparel, ktorá následne začala spolupracovať so spoločnosťou Simco, ktorá mala oblečenie vyrábať. Simco, už bez vedomia Wal-Martu a firmy Success Apparel, zadal sedem percent objednávky dcérskej spoločnosti Tazreen - Tuba Group. Objednávka nakoniec skončila v tej istej fabrike Tazreenu, od ktorej Wal-Mart tovar nechcel.

Inside pohľad

Devízou dokumentu je ale niečo iné: pohľad dovnútra. Režisér pracne obehal sweatshopy, rozprával sa s ich majiteľmi, pracovníkmi, rozprával sa s aktivistami a snažil sa zaujať subjektívne stanovisko, ktoré je ale v súlade s presvedčením, ktoré asi tušíte. Systém jednoducho nefunguje.

Sme pravidelnými konzumentmi trendov, ktoré zrýchľujú a zároveň zlacňujú. Nechávame sa módnym priemyslom presviedčať, že je v poriadku chcieť stále viac, chcieť stále nové a lepšie veci. Stávame sa dobrovoľnými otrokmi fenoménu „fast fashion“, teda rýchlej módy. Tú pre nás veľmi lacno šijú (ne)dobrovoľní otroci dohodnutého systému medzi vyspelými štátmi a krajinami tretieho sveta.

Môžeme sa oháňať, že im pomáhame, ale aj v ich prípade si šičky z tretieho sveta zaslúžia, aby sme sa k nim správali s rešpektom a s ohľadom na ich základné ľudské práva a dôstojnosť. To sa žiaľ nedeje.

Módny priemysel je gigantické odvetvie, v ktorom sa ročne otočia tri bilióny dolárov. Bangladéš je momentálne druhý najväčší exportér oblečenia po Číne. Ako? Na rozdiel od konkurentov ostáva výroba v krajine na minimálnych nákladoch. Pracovné odbory majú minimálnu moc. Rok po tragickej udalosti bol najziskovejším rokom pre celé odvetvie.

Základom biznisu je najnižšia cena. „Na Západe hovoria o najnižšej cene. Takže mi tým každý deň sťažujú život. A ja každý deň sťažujem život svojom pracovníkom,“ priznáva v dokumente Arif Jebtik, ktorý je majiteľom takejto továrne. Tvrdí, že továrne medzi sebou súperia, aby prežili. Z konkurencie ťažia nakoniec veľké módne značky, ktoré dajú zákazku tej firme, ktorá je najlacnejšia. Čo nie je iracionálne, ale absolútne im je fuk, v akých podmienkach sa ich produkty vyrábajú. V médiách sa oháňajú štandardmi a auditmi, tie ale nefungujú.

„Keď obchodníci prichádzajú k nám a vyjednávajú povedia nám: Pozrite, toto tričko sa predáva za päť dolárov. Potrebujeme ho od vás kúpiť za štyri doláre. Takže znížte cenu. Znížime ju. Potom príde iný obchodník a povie: Hej, oni to predávajú za štyri doláre. Takže cieľová cena je tri doláre. Pokiaľ to urobíte za tri doláre, potrasieme si rukou, inak zákazku nedostanete,“ vysvetľuje.

Keďže konkurencia je veľká a fabriky zákazky potrebujú, znížujú náklady na minimum a podliezajú trh. „V skutočnosti sa len stále pokúšame prežiť,“ dodal. Znižovanie cien a ignorovanie bezpečnostných opatrení sa tak stalo akceptovateľnou súčasťou celého systému.

Shima Akhter má 23 rokov (na fotografii) a pracuje v jednej z takýchto fabrík. Keď prišla do Dháky mala len 12 rokov. Je jednou zo 40 miliónov pracovníkov v textilnom priemysle po celom svete. Skoro štyri milióny týchto robotníkov pracuje v Bangladéši v takmer piatich tisíckach fabrík. Viac ako 85 percent z pracovníkov tvoria ženy. S minimálnou mzdou menej ako tri doláre na deň.

„Keď som prišla bývala som u svojej tety a zo začiatku som zarábala 10 dolárov mesačne,“ hovorí vo filme. Keďže nemá svoju dcéru Nadiu počas smeny nechať, bráva ju do továrne a to napriek tomu, že v nej pracuje s chemikáliami, ktoré jej dieťaťu môžu ublížiť.

Jej šéfom je majiteľ fabriky Mowla Chowdhury. Ten tvrdí, že pracovníci nesmú mať voči majiteľom nedôveru. Ak áno, vraj to podľa neho nevytvára dobrú atmosféru v práci. „Musia mať rešpekt. Majiteľ nám zaplatí, sú to jeho pravidlá. Pokiaľ nemáte túto istotu, nedostanete výsledky,“ povedal jej šéf. Shima preto vo fabrike vytvorila odbory a stala sa ich prezidentkou. Zamestnávateľovi predložila svoje požiadavky, ktoré sa týkali vyššej mzdy a bezpečnosti v práci. Čo sa stalo potom je pritom bežná súčasť vyjednávania. 

„Manažéri po našom rokovaní zamkli dvere. Spolu s nimi nás napadlo 30 až 40 zamestnancov a zmlátili nás. Použili stoličky, palice a veci ako nože, ktorými nás bili. Bili nás, kopali do nás a búchali nám hlavami do steny,“ hovorí so slzami.

Odhaduje sa, že jeden zo šiestich ľudí planéty pracuje dnes v nejakej časti reťazca módneho biznisu a je to priemysel najzávislejší od pracovnej sily. Nič s tým neurobila ani automatizácia práce. Väčšina z týchto ľudí sú bežnými smrteľníkmi, ako je Shima, ktorej hlas je v širokom dodávateľskom reťazci prepočutý.

Konzumné ovce

Kým v nákupných centrách plných produktov sériovej výroby si kupujeme nové outfity, zriedka nás napadne, že za ušitím tisícok svetrov stojí človek. Jeho práca je však hlboko finančne podhodnotená a jeho pracovné i životné podmienky hraničia s chudobou.

Čo je ale zaujímavé, tak ani u drahších značiek sa pracovné podmienky či výrobné náklady nijako nelíšia od výrobcov, ktorí cielene predávajú lacné oblečenie. V čom sa líšia je niekoľkonásobne vyššia marža, ktorú z predaja utŕžia.

Využívajú na to konzumné ovce, ktoré sa v telke pretriasajú ako nákupní maniaci či v relácii Smotánka, v ktorej sa vystavujú často gýčové šaty za tisíce eur. Takýto ľudia sa neustále naháňajú za novým štýlom a leskom najčerstvejšej módy, pre ktorú staviame ďalšie a ďalšie nákupné centrá.

flickr.com / Hamza Butt

Zdroj: flickr.com / Hamza Butt

„Čo vieme teraz, po 20 rokoch a stovkách prieskumov, je, že čím viac sa ľudia sústredia na materiálne hodnoty, čím viac hovoria, že peniaze a vzhľad, stav a majetok sú pre nich dôležité, tým menej sú v skutočnosti šťastní. Trpia častejšie depresiami, sú nervóznejší. Vieme, že všetky tieto typy duševných problémov rastú s rovnakou mierou ako sa zvyšujú hodnoty materializmu,“ tvrdí psychológ z Knox Collegy Tim Kassen.

Práve na tomto posolstve pritom stavajú všetky reklamy odevné spoločnosti (a nielen oni). Tvrdia, že vlastníctvo vecí nás urobí šťastnými. Mark Miller z New York University vo filme hovorí, že je dôležité si uvedomiť, že reklama je druh propagandy. Nie je to nič temné a totalitné ako z hitlerovských čias, ale oveľa viac sofistikované.

Dôvod, prečo reklama funguje je ten, že šikovní inzerenti sa pokúšajú reklamu svojho produktu prepojiť s posolstvom, ktorá naznačuje, že vaše potreby budú uspokojené kúpou ich vecí. Chcú, aby ste verili, že v kúpenej veci budete vyzerať skvele a keď po pár noseniach zistíte, že v tom vyzeráte ako idiot, kúpite si nové šaty.

Spomeňte si na všetky reklamy na autá, ktoré ukazujú: Jo, som frajer. Dokázal som to a ukážem týmto autom, že som úspešný, pretože jazdím na BMW alebo Audi. Spomeňte na všetky reklamy na šampóny, ktoré zobrazujú usmievavé dievčatá s krásnymi vlasmi, ktoré sú verejnosťou oceňované a milované. Áno, kvôli vlasom.

Idea týchto reklám je rovnaká: spôsob, ako si vyriešime problémy v našich životoch, je cez konzum … a zadlžovanie sa. Kým pred troma desaťročiami si človek mohol kúpiť jeden sveter do mesiaca, dnes si kúpi sveter na každý deň. Nepotrebuje ho, ale svoju zlú náladu zaháňa nákupmi.

Mám problémy doma? Idem si na seba niečo pekne kúpiť. Skutočné veci ako sú autá, domy, štúdium na vysokej škole či životné poistenie sú drahé. Na druhej strane je tu móda a oblečenie, ktoré ponúka istý druh útechy. Pocit, že si môžem dovoliť kúpiť tričko na každý deň vyvoláva pocit, že som bohatý. Ide pritom len o ilúziu, pretože to, čo naozaj potrebujeme je často nedostupné. Zamyslíte sa nad tým, keď budete zaháňať svoju depku ďalším zbytočným nákupom. 

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 15

Jozef Tvardzík

Jozef Tvardzík
  • Počet článkov: 7
  • Priemerná čítanosť: 11872
  • Priemerná diskutovanosť: 16
  • RSS blogu

O blogu

Redaktor TRENDU a editor TREND.sk

Jozef Tvardzík

Jozef Tvardzík
  • Počet článkov: 7
  • Priemerná čítanosť: 11872
  • Priemerná diskutovanosť: 16
  • RSS blogu

O blogu

Redaktor TRENDU a editor TREND.sk

Kalendár sa načítava...