Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Jozef Hlaváč

Makadamové oriešky

19.02.2019 | Jozef Hlaváč.

Alebo nevyhadzujte letušky z lietadla, prosím.

  • Tlačiť
  • 0

Na začiatku si to takmer nikto nevšimol. Veď aj prečo? V celku bežná vec. Majestátny Airbus 380 najväčšej kórejskej leteckej spoločnosti Korean Air prerušil svoju pomalú štartovaciu prípravu na letisku JFK v New Yorku a vrátil sa späť. Po krátkej prestávke pri termináli opäť pokračoval v prerušenom manévri a so 16 minútovým meškaním odletel späť do Kórey. Pre 250 cestujúcich na palube sa to nezdalo byť až tak zvláštne. Malé zaváhanie, relatívne krátka strata času, všetko ostatné však bolo normálne.

Nebolo to celkom tak.

V decentných priestoroch prvej triedy sa odohrávala dosť bizarná dráma. Jej akčným hrdinom sa stala mladá biznis lady, ktorú do nepríčetnosti rozčúlilo, že jej makadamové oriešky boli servírované vo vrecúšku a nie na porcelánovom tanieri. Dávajte pozor v tomto bode, prosím. Nebola to hocijaká dáma. Heather Cho bola šéfkou Korean air a dcérou ich majiteľa.

A rozčúlila sa poriadne. Nepomohli ospravedlnenia mladej, začínajúcej letušky, ani keď padla na kolená a prosila o odpustenie. Jej hnev („nut rage“, ako bol celý incident neskôr nazvaný) vôbec nepoľavil. Naopak. Rýchlo sa rozpínal na všetky strany. Na rad prišiel šéf personálu zodpovedného za obsluhu lietadla.

Snažil sa. Bránil seba i svoj štáb. Nepomohlo mu však nič. Ani to, keď jej ukázal stať hovoriacu o tom, že oriešky boli servírované správne, presne podľa manuálu. Dosiahol tým presný opak. Heather Cho nariadila kapitánovi lietadlo otočiť, vrátiť sa späť k terminálu a vzdorovitého šéfa obsluhy z neho vysadiť. Až potom smel kapitán s lietadlom odletieť.

Stáva sa to. Nikto z nás nie je neomylný. Máme zodpovednosť, padá na nás stres. Máme strach o výsledok, ktorý sme sľúbili dosiahnuť. Aj keď to nedávame najavo, skryto, hlboko v duši sa chvejeme, že očakávania najbližších, ktorí nám tak veria a obdivujú, nedokážeme naplniť. Je nám krásne, keď sme hore, no náš kariérny roller coaster sa neraz ženie príliš blízko nad priepasťou alebo dokonca aj ťahá do nej. Padáme s ním. Strmo, bez záruky, že nás odtiaľ vytiahne späť na vrchol. Naše telo i duša tým obyčajne trpí. Či už jedno alebo druhé sa môžu začať správať nečakane. V neformálnej reči to nazývame prosto: „skrat“.

 Evidentne to bol aj prípad Heather Cho.

Čokoľvek však naštartovalo jej výbuch zúrivosti, nebolo to už teraz podstatné. Manuál každého manažéra vraví jasnou rečou; okamžitá reflexia, rýchle porozumenie toho, čo spôsobil a úprimné ospravedlnenie všetkým dotknutým. Až to všetko zvládne správne, možno získa šancu svoju chybu napraviť.

Ťažko povedať, koľko z nás by to takto urobilo. V každom prípade Heather nebola jednou z tých. Miesto toho nasledovala nepriateľa všetkých lídrov – svoje veľké EGO, ktoré jej neochvejne šepotalo (oprava: revalo na ňu z každej strany); ty si tu tá podstatná a všetci ostatní sú poddaní. Využila svoju silu vládcu a rozhodla sa svojim dvom obetiam vytvoriť peklo na zemi.

V neskoršej výpovedi šéf letovej obsluhy prehlásil, že ho vedenie Korean air kontaktovalo viac ako desaťkrát. Nikdy sa však neospravedlnilo. Nútilo ho akceptovať ukončenie pracovného pomeru a potvrdiť, že k incidentu došlo vďaka jeho chybe. Jeho trpezlivosť vypršala, keď sa tlak začal stupňovať aj neformálne. Ktosi začal šíriť chýry o jeho neprofesionalite i intímnom vzťahu s letuškou. Odignoroval tradičnú firemnú lojálnosť a podal oficiálnu sťažnosť na prípad.

 A tu začal veľký tresk. Veľký tresk spôsobený maličkými orieškami, ktorý za pár týždňov dobyl celý svet. Ak túžite vedieť ako na to, tu je krátky manuál.

 Prvý krok; urobiť z komára somára a vyliať si zlosť na iných. Druhý krok; neuznať si vinu za prehnanú reakciu. Práve naopak, zhodiť všetko na slabších. Tretí krok; demonštrovať svoju moc a svojich vlastných zamestnancov pred zrakom firmy rozdláviť.

 Ministerstvo dopravy berie správu vážne a ustanovuje komisiu na vyšetrenie prípadu. Veci sa hýbu, nie však náležite rýchlo. Pod tlakom jedného z najväčších kórejských chaebolov sa vyšetrovanie politizuje. Existujú indície, že Korean air na komisiu tlačí a snaží sa ju ovplyvniť.

 Šéf obsluhy má obavu, že začína prehrávať. Reaguje rýchlo. Aby zabránil manipuláciám a ututlaniu, prezentuje svoj príbeh médiám. Tie si robia svoju prácu. Najprv tie domáce kórejské.

 Pred užasnutou Kóreou sa otvára príbeh ich vládcov. Namyslených, krutých a odtrhnutých od reality. Kórejčania vymýšľajú nové slovo a zaraďujú ho do slovníkov. „Katchil“, označuje vrstvu ľudí v spoločnosti, ktorá si môže robiť čo chce a pritom beztrestne. Pridávajú sa BBC i CNN. Média tresk je už globálny.

 Prestížna kórejská manažérka stráca na ligote. V priebehu niekoľkých hodín sa stáva hanbou krajiny.  Vzdáva sa všetkých funkcií v Korean air i pridružených firmách. Mocné a veľké EGO kvíli od bolesti. Nestačí to. Pod tlakom verejnej mienky i vyšetrovania vystupuje na verejnosti a za svoje konanie sa ospravedlňuje.

 Je to silná scéna. Obklopená body gardami a pred stovkou novinárov stoji malé žieňa. Vyzerá ustrašene. Roní slzy. Nikto jej však neverí. Média i národ vidia slzy krokodíla. Falošné a predstierané. Vo vnútri nie je žiadna ľútosť za svoje konanie.

 Rad prichádza na jej otca. Jeden z najsilnejších mužov krajiny, majiteľ globálnej logistickej spoločnosti Hanjin i Korean air sa ospravedlňuje za dcérino správanie. Rozpráva o nedostatočnej výchove i to, že za to môže sám. Márne, márne, márne. Ani to už nestačí.

Heather ide do väzenia. Čelí obžalobe za ohrozenie bezpečnosti leteckej dopravy i zneužitie svojho postavenia. Prokurátor podčiarkuje to, čo má byť všetkým jasné. Kapitán lietadla je jeho kapitánom za každých okolnosti, ona iba pasažier. Navrhuje Heather dva roky naostro.

 Kórejcom sa už aj to však vidí málo. Odpor je už národný. Podpisujú petíciu za odstránenie „Korean“ z názvu Korean air. Kórea patri všetkým, a oni nechcú, aby jej meno bolo aj označením hanby národa.

 Náš svet sa mení. Robotníci sa už nestrieľajú. Nečakajú pred bránami fabrík na to, že na nich niekto kývne a budú môcť v ten deň pracovať. Mnohí to vieme; získať talentovaného a skúseného profesionála je bezo sporu umením. Nechať ho neskôr vädnúť v našom tieni nemusí byť rozumné. Buď zostane a na svoj talent rezignuje, alebo jedného dňa sa zbalí a odíde preč. V oboch prípadoch však stráca tím.

 Sme ako rastliny na slnečnej lúke. Aj keď nás je strašne veľa, každý z nás chce byť aspoň chvíľu na výslní. Nie je to len o užití si svojich 5 minút slávy. Je to aj o tom, že svetlo nám dáva magickú biologickú silu. Vďaka nej rastieme, budujeme a užívame si svoj ľudský potenciál. V tieni nie. Čokoľvek v tom vidíte: progres ľudstva či jeho záhubu, je to najpodstatnejšia časť nášho human bytia. To je dôvod, že tu sme a že tu chceme zotrvať. Je to proste v našich génoch, už keď prichádzame na tento svet. Od prvého nadýchnutia chceme rásť.

 Lídri to vedia.

 Pozerajú sa na nás práve tak. Vidia v nás rastlinky, stromčeky, ktoré môžu silnieť každým dňom. Vidia v nás náš potenciál. Neboja sa ho. Nevidia v ňom hrozbu pre seba. Naopak. Inšpiruje ich to. Pomáhajú ako môžu. Postrčia, keď váhame, ťahajú, keď nevládzeme, usmejú sa, keď vidia, že máme strach. Vedia, že jedného dňa dorastieme, dozrejeme a budeme im i svetu prospešní. Z malých stromov budú veľké, statné tuje, ktoré ten svet ochránia.

 Starý otec mladej Heather to vedel tiež. V chudobnej, zaostalej a vojnou vyčerpanej Kórey vybudoval impérium, ktoré dnes patrí k najväčším nielen tam ale aj na svete. Chápal však, že to neurobil sám. Mal veľkú úctu k tým, čo boli okolo neho a pomáhal im rásť. Dodnes si na neho pamätajú ako sa vraciaval k nim. Nikdy nie v prestížnom obleku a luxusnom aute. Obliekal sa tak ako aj oni. Prosto. Aj keď bol nefajčiar, nikdy nezabudol na škatuľku cigariet, ktoré oni fajčili. Ponúkol ich cigaretou a potom sa bavili. O všeličom. Ako beží firma, ako sa im darí doma, ako chodia deti do školy.

Incidentu s orieškami sa už nedožil.

 Podľa budhistickej filozofie najvyšším stupňom šťastia je stav, keď človek žije pre ostatných. Je to vrchol stavu mysle a výsledok dlhoročných každodenných cvičení. Ten stav môže dosiahnuť každý. Vtedy sa aj on, obyčajný človek, stáva Budhom. Zbavený strachu o svoj vlastný osud, vidiac deň taký aký je. Zdrojom jeho pokoja i šťastia je ľuďom naokolo pomáhať. Podmienkou jeho pomoci nie je zvýšenie si svojho platu či obrázok na nástenke pre najlepších.

Ak vás príbehy mystických mníchov neoslovujú, nevadí. Pozrite si toto video. Je to správa o najdlhšom výskume, ktorý bol kedy na svete urobený. Volá sa Harward adult development a beží už od roku 1938. Z vyše 700 prvých respondentov je ešte 60 nažive. Ďalšie desaťtisíce sa do neho zapojili neskôr. Z obrovského množstva dát o životnom štýle, práci, snímkov mozgov i skrytých obavách je jasné, čo je najviac podstatné pre tých, ktorí chcú zdravo a dlho žiť. Nie je to bohatstvo, kariéra ani sláva. Nemusíte mať o ne strach. To, čo robí ľudí šťastnými tak, že chcú a môžu dlho žiť, je kvalita vzťahov s ľuďmi, ktorí sú okolo nich.

Výsledky nie sú prekvapujúce. Aspoň pre budhistov nie.

 A tak, ak vás toto rozprávanie zaujalo, urobte si malý experiment. Zajtra, keď prídete do práce, neleťte priamo k vášmu počítaču. Nepozrite si koľko nových likov ste za noc dostali. Netrpte aspoň na chvíľu tým, že niekto veľmi dôležitý neodpovedal na váš mail. Stačí si to vyskúšať, len tak experimentálne, nežite len pre seba v tento jeden deň.

Zastavte sa vo dverách a nenápadne tam chvíľu stojte. Pozorujte ľudí, ktorí tam už roky s vami sedia a rozmýšľajte o tom, čím vlastne sú. Poznáte ich? Prečo tam každý deň chodia, o čo im ide a aké majú sny? Pusťte uzdu fantázii. Rozmýšľajte, kým by MOHLI byť. Možno potom skryto túžia, možno o tom ani nevedia. Sadnite si s nimi na kávu alebo zájdite na obed. Počúvajte ich, pýtajte sa, nechajte ich rozprávať. Možno, že budete prekvapený tým, čo všetko sa skrýva v nich.

Nevyužité. Len tak pohodené. Prikryté prachom nezáujmu alebo vlastnej neúcty.

Rozmýšľajte ako to v nich naštartovať. Ako im dať vieru, že to s vami dokážu. Verte tomu, že za vami potom pôjdu. Veď každý z nás chce predsa rásť.

Just for one day.

 P.S.: Heather Cho príbeh dopadol relatívne dobre. Väzenie opustila po piatich mesiacoch a nemusela ísť už späť. Korean air svoju krízu prežili a stále sú jednotkou v Kórey. A najlepšie nakoniec; predaj makadamových orieškov v Kórey stúpol o 250%.

Linky:

Nut rage incident

Chaebol

What makes a good life? Lessons from the longest study on happiness | Robert Waldinger

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)

Jozef Hlaváč

Jozef Hlaváč
  • Počet článkov: 7
  • Priemerná čítanosť: 3025
  • Priemerná diskutovanosť: 9
  • RSS blogu

O blogu

Po 18 rokoch práce a života v zahraničí sa vraciam späť na Slovensko. V pozíciách General manager alebo Market specialist som pracoval v podstate na všetkých kontinentoch sveta; najdlhšie v Holandsku a Južnej Kórey. V rámci práce pre Heineken Export v Amsterdame som viedol lokálne tímy v Dubaji, Libanone, Izraeli, Nigérii, Južnej Afrike, Arube, Filipínach a Réunione. Neskôr som založil prvú pobočku Heinekenu v Južnej Kórey a bol jej prvým riaditeľom.
Slovensko je krásna krajina, kde nielen ja, ale aj mnohí iní, ktorí chvíľu vandrovali, chceme žiť.

Jozef Hlaváč

Jozef Hlaváč
  • Počet článkov: 7
  • Priemerná čítanosť: 3025
  • Priemerná diskutovanosť: 9
  • RSS blogu

O blogu

Po 18 rokoch práce a života v zahraničí sa vraciam späť na Slovensko. V pozíciách General manager alebo Market specialist som pracoval v podstate na všetkých kontinentoch sveta; najdlhšie v Holandsku a Južnej Kórey. V rámci práce pre Heineken Export v Amsterdame som viedol lokálne tímy v Dubaji, Libanone, Izraeli, Nigérii, Južnej Afrike, Arube, Filipínach a Réunione. Neskôr som založil prvú pobočku Heinekenu v Južnej Kórey a bol jej prvým riaditeľom.
Slovensko je krásna krajina, kde nielen ja, ale aj mnohí iní, ktorí chvíľu vandrovali, chceme žiť.

Kalendár sa načítava...
Jozef Hlaváč