Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Ján Košturiak

Radšej sedieť v base ako v škole

25.05.2012 | Ján Košturiak


„Vždy keď idem okolo väzenia alebo školy, tak ľutujem ľudí, ktorí tam sedia.“ Tom Peters.

  • Tlačiť
  • 23

Pripájam sa k Tomovi Petersovi. Viac však ľutujem študentov ako ich profesorov a  ľutujem aj zamestnávateľov mnohých absolventov, ktorí ani nevedia čo nevedia. Profesori si budujú svoje kráľovstvá – sekretariáty, potemkinovské laboratóriá, dvory so služobníctvom, ktoré sa zo služby vykupuje obhájením doktorátu. Plačú, že nemajú peniaze, ale precestujú milióny v “cestovných kanceláriach z fondov Európskej únie,” namiesto skutočného výskumu vypisujú tabuľky pre grantové agentúry, namiesto kvalitných publikácii zbierajú čiaročky v časopisoch, ktoré nikto nečíta, namiesto učenia študentov sa venujú svojim firmám. Česť výnimkám.

Pred vyše 12 rokmi som v Hospodárskych novinách uverejnil článok, ktorý vtedy vzbudil pozornosť. Ten článok je tu. Dnes by som ho mohol uverejniť takmer bez zmeny. Neviem, či sa mám tešiť, že som bol “nadčasový”, alebo mám byť smutný z toho, že sa veci na univerzitách nikam nepohli.

Svet sa však za 12 rokov zmenil výrazne. Prišli nové technológie a biznis modely, globalizácia narazila na svoje hranice a naplno odhalila svoju zraniteľnosť – nekvalitné výrobky v globálnych sieťach, ktoré ohrozujú zákazníkov, ľahká zraniteľnosť celosvetových prepojení. Príkladom môže byť katastrofa v Japonsku, ktorá ohrozila chod mnohých podnikov na opačnej strane sveta, ekologické havárie, globálne devastovanie životného prostredia nezmyselným prevážaním tovaru a skracovaním životných cyklov nekvalitných výrobkov. Ukazuje sa, že globálne siete sú nepružné, neekologické, prúdia v nich ťažko identifikovateľné potraviny, ktoré ohrozujú zdravie ľudí, je v nich nerovnomerné rozdelenie hodnoty medzi výrobcami, distribútormi a zákazníkmi. Systém sa bráni a začína sa rozvíjať lokálna výroba a spotreba, odstraňovanie parazitujúcich medzičlánkov (distribučné systémy, supermarkety) a vznikajú aj ďalšie nové trendy. Kamarát, majiteľ významnej českej firmy, mi rozprával o obchodnom rokovaní so šéfom nemeckého obchodného reťazca. Je to slušný človek, ale nenašiel pre neho iné označenie ako výpalník.

Úspešné firmy z top rebríčkov a bestsellerov najlepších praktík, sa za niekoľko rokov rýchlo potápajú a nahrádzajú ich iné. Kde je dnes firma, ktorá dominovala pri rozbehu mobilných telefónov? Pamätáte si na ňu? Volala sa Motorola. A kde je dnes líder mobilov spred pár rokov? Volá sa Nokia. A čo poviete na Kodak? Vraj ho zabila digitálna fotografia. Tá však nespadla z neba. A koho zničí fotografia svetelných lúčov (light field pohotography), ktorú vymysleli na Stanforde pred 15 rokmi? Kedy budeme mať na Slovensku Stanford, MIT, Harvard alebo ETH?

Svet sa zmenil, ale náš systém vzdelávania odoláva.

Memorovanie poznatkov a dokonalé encyklopedické znalosti sú ešte stále považované za dôležité atribúty vzdelávania na mnohých školách. Študent má svojho vedúceho práce, ktorý ho vedie vo svojich šľapajách, doktorand má svojho školiteľa, ktorý ho školí svoju „školu“, docent je docentom, pretože dobre citoval svojich profesorov, profesor je profesorom, lebo ho citovali mnohí docenti. Je to samozrejme prehnané, ale otázka znie: Ako môže vzniknúť niečo nové a prevratné v systéme, ktorý je postavený na hre na istotu, kde je riziko trestané a experimenty sa vykonávajú iba vo vopred definovanom priestore. Ani prax v podnikoch však nepodporuje rozvoj nového – svet štandardov, disciplíny, neomylnosti, produktivity a drobného zlepšovania nie je príliš kompatibilný so svetom inovácii a podnikania.

Študenti na mnohých univerzitách riešia problémy, ktoré boli aktuálne pred niekoľkými rokmi, ale sú veľmi málo pripravení na riešenie dnes ešte neznámych problémov, s ktorými budú konfrontovaní vo svojej praxi. Mnohé katastrofy z posledných rokov ukazujú, že spoločnosť má dokonale pripravených špecialistov na zvládnutie rozličných modelových situácii, problém však je v tom, že modelové situácie nastávajú stále menej a stále viac ľudí prekvapujú situácie, ktoré sú úplne nové a neočakávané. Výsledkom sú nielen tisíce mŕtvych ľudí pri teroristických útokoch a živelných katastrofách, ale aj mnohé nezvládnuté technické projekty a kolapsy firiem, ktoré boli roky považované za stabilných lídrov svojho odvetvia.

Dokonalé systémy bezpečnosti kapitulujú pred jednoduchými a „inovatívnymi“ útokmi šialencov, perfektne zorganizované organizácie podnikov s dlhoročnou tradíciou prehrávajú s dynamikou a rýchlosťou nových konkurentov, tí, ktorí rýchlo prinesú niečo nové, sú oveľa úspešnejší ako tí, ktorí dokonale ovládajú to staré. Svet sa dostal sa do stavu permanentnej nestability, kde staré metódy a riešenia prestávajú fungovať.

Neexistuje korelácia medzi úspechom v škole a úspechom v podnikaní a inováciách. Je to preto, lebo úspech v podnikaní je často viac výsledkom riskovania, experimentovania, hľadania nových ciest a objavovania neznámeho. Úspech na školách je väčšinou postavený na hre na istotu, na dokonalom zvládnutí vopred pripravených príkladov a cvičení, na opakovaní a zvládnutí známeho. Objavovanie nových ciest obhocuje náš svet, kopírovanie a vychodené cesty svet ochudobňujú. Ukazuje sa, že úspech podnikov nie je v optimalizácii existujúcich procesov (robme správne veci správne) ale v inováciách (hľadajme nové a neznáme).

Čo majú tieto úvahy spoločné so systémom a formami vzdelávania? Vzdelávací systém musí byť motorom týchto zmien. Úroveň vzdelávania projektuje budúcnosť celej krajiny.

Dnes pripravujeme študentov na povolania, ktoré ešte neexistujú, na technológie, ktoré sú v laboratóriách a na riešenie problémov, s ktorými sme sa ešte nestretli. A mladí ľudia chcú pracovať v slobodných firmách, už nechú byť iba ozubené kolesá a ľudské zdroje.

Nemá zmysel opakovať tézy o tom, že školy sú izolované od praxe, že študentom sa nechce študovať a profesorom učiť, že máme veľa škôl s mizernou kvalitou, polemizovať o tom, či ide do školstva málo peňazí, alebo sú nesprávne využívané.

Myslím si, že školstvo potrebuje riešiť aj takéto témy, o ktorých sa veľmi nediskutuje:

  1. Ako zbaviť profesorov a funkcionárov univerzít pocitu svojej neomylnosti, nadradenosti a pýchy, zorientovať ich vo svete vzdelávania a jeho prepojenia so spoločnosťou a biznisom (triangel spolupráce – región – podniky – školy)?
  2. Uvedomiť si, že úroveň škôl nie je daná budovami a množstvom peňazí, ktoré do školstva pritečú, ale úrovňou učiteľov a študentov, ktorí spoločne pracujú na projektoch.
  3. Školy musia prejsť od sprostredkovania informácii k výučbe znalostí. Informácie sú popis akcie a znalosť je akcia samotná, informácia je recept a znalosť je schopnosť uvariť jedlo. Väčšina profesorov univerzít má informácie ale chýbajú im znalosti, Vedia o manažmente rozprávať, ale nikdy ho nerobili, píšu knihy o inováciach, ale sami žiadnu nevytvorili.
  4. Treba prekonať úzku špecializáciu, ktorá začína ohrozovať životy pacientov v nemocniciach a bezpečnosť zákazníkov. Študenti sa musia naučiť pracovať v interdisciplinárnych tímoch a riešiť nové situácie a problémy, ktoré ešte nie sú popísané v knihách. Školy by sa mali úzko prepojiť s podnikmi.
  5. Systém hodnotenia škôl nie je dobrý. Kľúčovým kritériom by mala byť zamestnanosť absolventov a hodnota pre zákazníkov školy – výsledky projektov pre podniky a spoločnosť.
  6. Vzdelávanie orientované na profesiu sa bude musieť stále viac presúvať zo škôl priamo do podnikov – už dnes vznikajú učňovské strediská vo firmách a podnikové univerzity.
  7. Vzdelávací systém musí radikálne zvýšiť svoju produktivitu. Existujú nové technológie pre samoštúdium a získavanie informácii, študovať sa bude v medzinárodných sieťach univerzít a úloha kamenných škôl sa výrazne zmení.
  8. Do vzdelávania bude treba vrátiť výučbu logiky, systémového inžinierstva, chápania súvislostí, ktoré presahujú úzku špecializáciu oboru a krátku časovú periódu jednej generácie. Na školy treba vrátiť výučbu filozofie, histórie, umenia ale aj schopnosti filtrovania informácii, identifikácie trendov a porozumenia princípov fungovania sveta.
  9. Od unifikácie a globálnej štandardizácie vzdelávania sa treba vrátiť k odlišnosti a diferenciácii. Dnes inšpektori a akreditátori nútia učiť rovnaké veci, rovnakým spôsobom. Treba však učiť rôzne veci odlišným spôsobom, hľadať iné školy a iné spôsoby riešenia.
  10. Dať deťom slobodu a rozvíjať ich tvorivosť, nehovoriť im “daj pokoj a nevymýšľaj”, objavovať v nich jedinečný talent a zapaľovať túžbu po poznaní. Viac ich počúvať ako do nich tlačiť množstvo zbytočných informácií.
  11. Treba začať pripravovať študentov nielen na pozíciu zamestnaca vo firme, na úrade alebo v “profesorskej farme”, ale aj pre povolanie podnikateľ, slobodné povolania, nezávislosť, samostatnosť a slobodu.

Aj na Slovensku zaznievajú hlasy o tom, že treba viac študentov, ktorí študujú odbory, kde nájdu uplatnenie, že treba zvýšiť kvalitu univerzít. Kvalita univerzít sa však nezvýši tak, že sa zabráni vzniku konkurencie a zakonzervuje sa súčasný stav.

Školstvo je na tom zle a už roky sa nič neudialo a možno sa ďalšie roky zase neudeje nič. Vždy som mal pocit, že na ministerstvách robia tri skupiny ľudí. Tá prvá prežila všetky režimy, s úsmevom a so silnou schopnosťou ignorovať všetky zmeny.  Pekne rozprávajú a nič neurobia. Ich heslo je prežiť. Tá druhá sú kámoši dosadení po voľbách – dostanú trafiky, ničomu nerozumejú ale neprekážajú. Nerozprávajú a nič nerobia. A práve preto ich tam dali. Tí tretí sú najdôležitejší a najschopnejší. Prišli  vypisovať tendre a prelievať peniaze na nákupy, ktoré sa nedajú skontrolovať. Vymýšľajú dodávky programov, projektov a rôznych služieb, ktoré nikto nepotrebuje. Sú produktívni a pracujú veľmi rýchlo. Majú málo času. Striedajú sa po každých voľbách.

Hrôza. Kto má potom urobiť reformu školstva, o ktorej sa hovorí už vyše 20 rokov? Ktorý minister nájde odvahu a silu zrušiť aspoň polovicu vysokých škôl na Slovensku? Nuž čo, budeme o skutočnej reforme hovoriť aj ďalších 20 rokov, kým celá spoločnosť neskolabuje.

Aby sme sa trochu potešili, že aj susedovi “ochorela koza”, toto je názor môjho priateľa, profesora Milana Zeleného z Fordham University, na české školstvo: Již 22 let probíhají debaty o nasměrování českého vysokého školství, o tom základním ani nemluvě. Neschopní a nekvalifikovaní ministři, akreditační barikády konzervátorů status quo, nesprávně nastavená kriteria výkonu a kvality, rdoušení inovací a vůbec všeho nového v náplni i obsahu vzdělávání, nepochopení klíčových trendů 21. století, propad české konkurenceschopnosti, rostoucí nezaměstnanost absolventů, pokles zájmu o státní vysoké školství, atp. – to vše jsou důsledky hyperaktivního tápání v identifikaci příčin zuboženého stavu.

Čo k tomu dodať? Radšej sedieť v base ako v škole.

 

  • Tlačiť
  • 23

Ján Košturiak

Ján Košturiak
  • Počet článkov: 30
  • Priemerná čítanosť: 7487
  • Priemerná diskutovanosť: 21
  • RSS blogu

O blogu

Pracovník spoločnosti IPA s.r.o., www.ipaslovakia.sk, www.kosturiak.com

Ján Košturiak

Ján Košturiak
  • Počet článkov: 30
  • Priemerná čítanosť: 7487
  • Priemerná diskutovanosť: 21
  • RSS blogu

O blogu

Pracovník spoločnosti IPA s.r.o., www.ipaslovakia.sk, www.kosturiak.com

Kalendár sa načítava...