Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Ivan Mikloš

Aká bude eurozóna, ak bude?

25.10.2011 | Ivan Mikloš

Rozpad eura a Spojené štáty európske nie sú jediné alternatívy

  • Tlačiť
  • 19

Situácia je vážna, to je asi jediné, na čom sa zhodnú takmer všetci ekonómovia a politici v súvislosti

s dlhovou krízou a krízou eura. A ešte snáď na tom, že ak chce eurozóna prežiť a fungovať, tak

potrebuje nielen prekonať dnešné turbulencie, ale potrebuje aj nové pravidlá, novú architektúru.

Názory na to, aká by mala byť, sa rôznia, kľúčová je však odpoveď na jednu otázku - môže menová

únia dlhodobo úspešne existovať bez fiškálnej únie a politickej únie? Väčšina odborníkov si myslí,

že nie, a zaujímavé je, že si to myslia ako prívrženci, tak odporcovia takéhoto smerovania Európy

a eurozóny. Teda ako eurooptimisti, ak aj euroskeptici.

Eurooptimisti tvrdia, že terajšie problémy sú dôsledkom nedostatočnej fiškálnej a politickej integrácie

a navrhujú európsku vládu, eurobondy, fiškálnu a transferovú úniu a v konečnom dôsledku politickú

úniu, teda niečo ako Spojené štáty európske. V zásade tvrdia, že euro bol od začiatku skvelý projekt,

ale za najväčšiu chybu považujú oneskorovanie fiškálnej a politickej únie za úniou menovou.

Euroskeptici tvrdia, že od začiatku to bol nereálny a pomýlený projekt, a líšia sa len v názore, ako to

skončí. Niektorí, ako Milton Friedman, už od začiatku tvrdili, že euro neprežije prvú vážnu ekonomickú

krízu a odhadoval to na približne 10 rokov. Iný známy odporca eura, český prezident Václav Klaus

zase tvrdí, že napriek nákladom a problémom euro prežije, pretože je to projekt, do ktorého bolo

investovaného príliš veľa kapitálu (aj politického), avšak cenou bude práve fiškálna a politická únia,

ktorú však na rozdiel od eurooptimistov nepovažuje ani za vhodnú, ani za užitočnú.

Neexistuje iná možnosť? Naozaj máme na výber len rozpad eurozóny, alebo Spojené štáty európske?

Mali by sme sa nad touto otázkou veľmi vážne zamyslieť a hľadať riešenie, pretože inak máme vážny

problém. Ten totiž spočíva v tom, že umelo urýchľované budovanie fiškálnej a politickej únie je podľa

môjho názoru slepou uličkou a nakoniec by viedlo k rozpadu eurozóny. A to nechce nikto, pretože

rozpad eura by naozaj hrozil obrovskými nákladmi nielen pre členské krajiny eurozóny, ale zrejme aj

rozpadom Európskej únie a jednotného trhu.

Z krátkodobého hľadiska potrebujeme uhasiť požiar a teda schváliť rozšírený EFSF a potom aj ESM

a zabrániť rozšíreniu požiaru z Grécka do Talianska, Španielska, prípadne aj ďalej. V tom je dnes už

v zásade zhoda, aj keď je to napriek tomu veľmi náročné a zdĺhavé. Naše, slovenské problémy so

schvaľovaním EFSF sú toho výstižným príkladom.

Zásadnou otázkou je však nielen potreba okamžitých opatrení na zabránenie novej globálnej finančnej

kríze a globálnej recesie, ale aj odpoveď na otázku ako môže a ako by mala eurozóna fungovať

v budúcnosti. Názory sú rôzne, zhoda panuje asi len v jedinom – tak ako doteraz to možné nebude

a celkom určite potrebujeme nové pravidlá, novú architektúru eurozóny.

To, čo potrebujeme, určite nie je európska vláda s obrovskými aparátmi, európske ministerstvo financií

a mohutný európsky rozpočet. Nie sú to ani eurobondy, ani mohutné transfery od zodpovedných

k nezodpovedným, ktoré vyriešia situáciu a zabránia opakovaniu dnešných problémov.

Potrebujeme vytvoriť také pravidlá a mechanizmy ich kontroly a vynucovania, ktoré zásadným

spôsobom znížia riziko morálneho hazardu. Tak, aby sa zmenilo správanie najmä dvoch skupín ľudí

– bankárov a politikov. Obidve tieto, dnes viac ako kedykoľvek predtým sprofanované profesie totiž

spája najmä to, že narábajú s peniazmi cudzích ľudí a že nesú hlavnú vinu na tom, v akom marazme sa

nachádzame.

Ak by sme totiž chceli jedným slovným spojením pomenovať hlavnú príčinu dnešných problémov, tak to

nie ja ani nedostatok harmonizácie, ani nedostatok centralizácie, ani nedostatok peňazí, ale nedostatok

morálky. Morálny hazard je také správanie, keď niekto ide do vysokého rizika s vedomím, že v prípade

úspechu bude poberať vysoké zisky, ale v prípade neúspechu bude jeho straty niesť niekto iný. Takže

napríklad bankári berú zisky a daňoví poplatníci hradia straty. Politici získajú mandát za nereálne sľuby,

ktoré realizujú životom na dlh a z podstaty, za čo zaplatia najmä budúce generácie.

Nemôže existovať biznis, ktorý je ziskový a pritom nie je spojený so žiadnym rizikom. Presne tak to totiž

fungovalo a žiaľ, doteraz do značnej miery funguje v prípade požičiavania krajinám eurozóny. Dnes

je najmä na príklade Grécka jasné, že rizikový biznis to bol, platiť však nebudú tí, ktorí profitovali, ale

daňoví poplatníci. Toto sa musí zmeniť a zmení sa to len vtedy, ak nezodpovedná krajina skrachuje

a veritelia prídu o časť svojich peňazí. Len tak naozaj zabránime tomu, aby nezodpovední bankári

požičiavali nezodpovedným politikom.

Teda, inými slovami, potrebujeme jasný mechanizmus defaultu krajín a účasti privátneho sektora.

V ESM už istý posun nastal, musíme však ísť ešte omnoho ďalej. Hrozba defaultu krajiny a strát

veriteľov je tým základným a zásadným nástrojom na to, aby banky zvažovali komu, za koľko a za

akých podmienok požičajú.

Toto je aj hlavný dôvod, prečo považujem eurobondy za vyslovene škodlivý nápad. Eurobondy by boli

nástrojom morálneho hazardu, pretože by znižovali tlak na zodpovednú politiku a rozkladali by náklady

nezodpovednej politiky na všetkých. Trestali by zodpovedných a odmeňovali nezodpovedných.

Musia existovať jasné pravidlá, ktoré budú podľa možnosti automaticky brániť tomu, aby sa situácia

dostala tak ďaleko, ako sa dostala.

Potrebujeme jasné a vynútiteľné nástroje, ktoré zabránia neúmernému rastu deficitov, dlhov

a nerovnováh. Revidovaný Pakt stability a rastu, schválený pred pár dňami Európskym parlamentom,

je krok správnym smerom, avšak bude potrebné ísť omnoho ďalej. Na národnej úrovni by mali všetky

krajiny eurozóny povinne prijať ústavné zákony o rozpočtovej zodpovednosti, ktoré stanovia tvrdé

obmedzenia proti neúmernému rastu deficitov a dlhov. Dohliadať na dodržiavanie týchto zákonov by

mala na vláde nezávislá fiškálna rada na národnej úrovni a na európskej úrovni Európska komisia

a komisár so silnými právomocami (holandský návrh). Pakt stability a rastu by mal byť posilnený

o automatické sankcie, vrátane obmedzenia rozpočtovej zvrchovanosti krajiny pri nedodržiavaní

stanovených pravidiel. Na presadenie a vynucovanie takýchto pravidiel nie sú potrebné žiadne

obrovské aparáty, žiadne harmonizované dane a žiadne európske ministerstvo financií.

Fiškálna a politická únia je podľa môjho názoru slepou uličkou z politických, ale aj z ekonomických

dôvodov. Spolu pritom veľmi úzko súvisia. Politický problém je najmä v nedostatku legitimity takéhoto

riešenia, v tom, že eurozóna je a ešte dlho bude klubom relatívne nezávislých národných štátov.

Inými slovami, národná identita je obyvateľmi týchto krajín vnímaná omnoho silnejšie, ako európska

identita. S tým súvisí aj obmedzená ochota politickej podpory pre rýchly a masívny presun kompetencií

z národnej na európsku úroveň.

S tým je spojený aj ďalší problém. Fiškálna a politická únia by musela znamenať aj transferovú úniu,

teda významné finančné transfery od bohatších, vyspelejších a konkurencieschopnejších, k tým

chudobnejším a menej výkonným. Keďže učebnicovým príkladom transferovej únie je zjednotenie

Nemecka, nemeckým čitateľom asi netreba zoširoka vysvetľovať, o aký náročný, drahý a aj politicky

citlivý problém ide. Zvlášť v podmienkach vyššie uvedenej absencie politickej legitimity na európskej

úrovni.

Súhlasím s názorom, že nevyhnutnou podmienkou úspešného fungovania menovej únie je istá

miera ekonomickej konvergencie jej členov. Za zásadný omyl však považujem predstavu, že táto

konvergencia môže byť dosiahnutá prerozdeľovaním od bohatších a výkonnejších k chudobnejším

a menej výkonným. Popri politickej nepriechodnosti by to bola slepá ulička aj z ekonomických dôvodov.

Európa a v rámci nej eurozóna totiž musia čeliť čoraz tvrdšej globálnej konkurencii, a takýto spôsob

konvergencie cez transfery, harmonizáciu a centralizáciu, by znamenal s určitosťou čoraz väčšie

problémy a zaostávanie. To, čo dnes najviac krajiny eurozóny potrebujú, je ozdravenie verejných

financií a reformy, ktoré naštartujú rast a konkurencieschopnosť. Fiškálna a politická únia spojená

s veľkými finančnými transfermi by znižovala potrebnú motiváciu robiť takúto politiku ako na strane krajín, ktoré by transfery platili, tak aj na strane tých krajín, ktoré by ich prijímali.

Ak je teda nevyhnutná konvergencia členov eurozóny cez politickú, fiškálnu a transferovú úniu

neudržateľná, existuje aj iný spôsob? Myslím si, že áno, a príkladom môžu byť práve postkomunistické

krajiny a proces ich transformácie. Nie je náhoda, že práve tie krajiny, ktoré zvládli postkomunistický

transformačný proces najlepšie, sú dnes už aj členmi eurozóny. Aj na príklade týchto krajín je

evidentné, že najlepším liekom na dnešné problémy je zodpovedná ekonomická politika založená

na zdravých verejných financiách, nezadlžovaní budúcich generácií a na uskutočnení potrebných

štrukturálnych reforiem.

Menová únia potrebuje také pravidlá a takú architektúru, ktorá bude členské krajiny priamo aj nepriamo,

pozitívne aj negatívne, motivovať, aby takúto politiku robili. Politická a fiškálna únia by však aj v tomto

ohľade pôsobila opačne. Ilustrujme si to na harmonizácii daní. Harmonizácia priamych daní, najmä

dane zo zisku, je obľúbenou témou priaznivcov politickej a fiškálnej únie. Jednotný trh, ani menová únia

však vôbec nepotrebujú harmonizáciu priamych daní. Áno, potrebujeme harmonizáciu nepriamych daní,

kde by sme mali ísť ešte ďalej ako je dnešný stav, ale v oblasti priamych daní to tak nie je. Dokonca

je to naopak, daňová konkurencia v oblasti priamych daní je vyslovene prospešná, pretože núti krajiny

zlepšovať podnikateľské prostredie, zjednodušovať svoje daňové pravidlá, robiť potrebné reformy.

A to nie je teória, dá sa to ukázať a dokázať na konkrétnych prípadoch. Keď sme zavádzali na

Slovensku v roku 2004 rovnú daň z príjmu vo výške 19% (pre právnické aj fyzické osoby), bolo to

mnohými kritikmi označované ako daňový dumping alebo nekalá daňová konkurencia. Súhlasím

s tým, že naša reforma zvýšila mieru daňovej konkurencie v Európe, ale vôbec nie s tým, že by malo

ísť o nekalú konkurenciu. Vďaka tejto a ďalším reformám sme dosahovali vysoký ekonomický rast,

zvyšovali sa nám aj daňové príjmy, prilákali sme veľa nových investorov z krajín EÚ a eurozóny, ktorí

u nás robia vzájomne výhodný biznis, a pomohli sme zlepšiť konkurencieschopnosť aj iným krajinám.

V susednom Rakúsku, napríklad, aj vďaka konkurenčnému tlaku nášho nového daňového systému,

znížili daň zo zisku z 35% na 25%, aj keď pôvodne až také výrazné zníženie neplánovali. Výrazne to

pomohlo ich konkurencieschopnosti.

Eurozóna prežije a bude úspešná. Ale len vtedy, ak budeme rešpektovať, že riešením je zodpovedná

politika založená na reformách, nezadlžovaní budúcich generácií, tvrdých rozpočtových obmedzeniach,

jasných a vynucovaných pravidlách.

Komentár vyšiel v nemeckom ekonomickom mesačníku Capital.

 

  • Tlačiť
  • 19

Ivan Mikloš

Ivan Mikloš
  • Počet článkov: 12
  • Priemerná čítanosť: 10720
  • Priemerná diskutovanosť: 41
  • RSS blogu

O blogu

Poslanec NRSR za SDKÚ.

Ivan Mikloš

Ivan Mikloš
  • Počet článkov: 12
  • Priemerná čítanosť: 10720
  • Priemerná diskutovanosť: 41
  • RSS blogu

O blogu

Poslanec NRSR za SDKÚ.

Kalendár sa načítava...