Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG František Muránsky

Kedy sa z nás stanú kyborgovia?

11.07.2017 | František Muránsky

V blízkej budúcnosti nás čaká široké spektrum možností, ako budeme môcť nielen rozširovať schopnosti existujúcich zmyslov, ale dokonca aj obohacovať našu myseľ o nové zmysly.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 3

Väčšina článkov o budúcnosti technológií sa v súčasnosti zameriava na rozvoj umelej inteligencie a nástupu robotov. O niečo menej sa však hovorí o rovnako vzrušujúcich možnostiach, napríklad o tom, akým spôsobom budú nové technológie transformovať naše telá.

Keď dnes hovoríme o tom, že v budúcnosti z nás budú kyborgovia, zväčša si predstavujeme, že jednotlivé časti tela budeme nahrádzať technologickými alternatívami. Bionické ruky, nohy, rôzne vnútorne orgány, alebo nejaká podoba s Robocopom.

Neurovedec D. Eagleman však vidí obrovský potenciál v neurovede, a to vo zväčšovaní vnímania okolitej reality nielen rozšírením existujúcich, evolúciou vytvorených zmyslov, ale dokonca aj pridaním nových zmyslov.

Zoberme si napríklad britského umelca Neila Harbissona. Ten sa stal prvým, oficiálne anglickou vládou uznaným kyborgom. Neil od narodenia trpel farbosleposťou. V spolupráci s vedcom Adamom Montandonom vytvorili novú technológiu, akési špeciálne elektronické oko, pomocou ktorého dokáže rozoznávať farby. Zariadenie totiž konvertuje vizuálny svet zachytený videoakmerou umiestnenou v anténke do zvukových signálov. Po vložení implantátu do jeho tela mu trvalo asi 5 mesiacov, kým dokázal spojiť určitú frekvenciu s nejakou farbou. Dnes dokáže rozoznať červenú, zelenú a modrú farbu. Napriek tomu, že Neilovo oko je stále „farboslepé“, jeho mozog nie je. Ako je to možné?

Univerzálny mozog

V roku 1978 neurovedec Vernon B. Mountcastle si pri skúmaní neokortexu uvedomil, že je až nápadne jednotvárny v jeho štruktúre a podobe. Časť mozgu, ktorý má na starosti sluchový vstup, je takmer identický s vizuálnym, motorickým či pohybovým vstupom. Rovnaké vrstvy, typy buniek a prepojenia. V hlave mu tak skrsla myšlienka, ktorá je krásna vo svojej jednoduchosti. Ak všetky tieto oblasti vyzerajú identicky, potom aj spôsob, akým mozog resp. kortex spracováva signály z rôznych zmyslov, môže byť rovnaký. To popísal vo svojom článku An Organizing Principle for Cerebral Function. Podľa vedca a inovátora Jeffa Hawkinsa Mountcastle bol zrejme prvý, komu napadlo, že mozog používa rovnaký univerzálny algoritmus pri rôznych zmysloch.

Ak by bola Mountasctleho hypotéza pravdivá, tak to podľa J. Hawkinsa znamená, že ak sa jeden vstupný zmysel pokazí, môžeme ho nahradiť iným zmyslom.

Nahradenie zmyslov

Erik Weihenmayer je extrémny horolezec, zdolávajúci nebezpečné skalné plochy. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby nebol nevidomý. Narodil sa so zvláštnou poruchou videnia a v trinástich rokoch prestal vidieť úplne. V roku 2001 však vystúpil na Mount Everest. Ako sa mu to podarilo?

zdroj:Youtube

Erik má na čele nainštalovanú videokameru, ktorá prenáša obraz okolitého sveta do zariadenia BrainPort, umiestneného na jeho jazyku. Jazyk je so svojou vlhkosťou, chemickým prostredím a citlivosťou skvelým rozhraním. BrainPort je elektródová mriežka, ktorá na základe vizuálnych podnetov vzorov brní a chveje sa. Mriežka prevádza vizuálne vstupy do podoby elektrických pulzov a umožňuje jazyku rozlišovať vlastnosti ako vzdialenosť, tvar, smer pohybu, veľkosť, ktoré inak pripisujeme zraku. Erik zo začiatku vnímal vibrácie v jazyku ako neidentifikované okraje a tvary, ale po niekoľkomesačnom cvičení dokázal zdvihnúť šálku s kávou či si zahrať so svojimi deťmi futbal.

Podľa Davida Eaglemana tkvie jedno z najväčších tajomstiev evolúcie v tom, že nevidíme očami, ale naším mozgom. Mozog je v skutočnosti uzavretý systém sídliaci v hlbokej tme lebky. Všetko, čo „vidí“, sú elektrické a chemické signály, na základe ktorých si vytvára vlastnú subjektívnu realitu okolitého sveta. Mozog je v tme a napriek tomu naša myseľ vytvára svetlo. Naviac mozog sa v skutočnosti nestará, odkiaľ prichádzajú dáta (cez ktorý snímač), jednoducho spracuje signál a priradí mu určitý význam.

 

Rozšírenie našich zmyslov o nové?

David Eagleman verí, že substitúcia jedného zmyslu za iný je stále len začiatok. Podľa neho môžeme nielen rozšíriť schopnosti našich existujúcich zmyslov, ale dokonca môžeme obohatiť náš mozog o nové zmysly. Táto úžasná schopnosť je totiž spôsobená plasticitou mozgu.

Každý živočích je schopný vnímať len nepatrnú časť okolitej reality. Homo sapiens napríklad vďaka vizuálnemu snímaču, teda očiam, vidí určité, veľmi malé spektrum elektromagnetického žiarenia, presnejšie jeho jednu trilióntinu. Nedokážeme očami detegovať a vnímať infračervené žiarenie, ultrafialové vlny, nevidíme rádiové vlny, gama či röntgenové žiarenie a podobne.

Podobne tak iné živočíchy vnímajú iné časti okolitej reality. Včela vidí polarizované svetlo a ultrafialové farby, vtáky majú k dispozícii magnetický senzor, had má na hlave jamku, ktorou odhaľuje infračervené žiarenie, netopier používa snímače na echolokáciu a v tme „vidí“ sluchom.

Znamená to, že evolúcia každého živočícha napasovala mozog na ten ktorý senzor? Nie. Daniel Eagleman vidí pôvab evolúcie v tom, že jadro a princípy mozgu zostávajú presne nadefinované a univerzálne pre rôzne živočíšne druhy. To, čo evolúcia pretvára, je, že v závislosti od typu prostredia a „životného štýlu“ živočícha pridáva jednotlivým druhom externé snímače. Zmysly jednotlivých živočíšnych druhov sú jednoducho prídavné rozhrania, resp. plug-and-play zariadenia. Stačí ich len zapojiť do mozgu a začnú fungovať. Ako skonštatoval po desaťročiach výskumu neurovedec Paul Batch-y-Rita: „Dajme mozgu informácie a on si s nimi už nejako poradí.“

 To, že dokážeme rozširovať schopnosti zmyslov, nie je žiadne science fiction. Vedci G. Jacobs a J. Nathans vzali gén, resp. proteín zo sietnice človeka, ktorý vstrebáva svetlo určitej vlnovej dĺžky, a pridali ho do sietnice farboslepej myši. Mozog týchto myší odrazu dostal nový prúd informácií prúdiacich z oka. Chvíľu si s nimi myši nevedeli rady, ale po čase a za pomoci vedcov myši zistili, ako ich spracovávať a výsledkom bolo, že dokázali rozoznať modrú farbu od červenej. K ďalším novým schopnostiam Neila Harbirsonna patrí aj to, že dokáže „vidieť“ infračervené a ultrafialové farby.

David Eagleman ide vo svojej fantázii ešte ďalej a verí, že čoskoro budeme vedieť obohatiť naše telo o nové zmysly. Napríklad piloti dronov budú mať na tele vestu, do ktorej budú prichádzať dáta z dronu – o jeho stúpaní, klesaní, sklone otáčkach a smere. Tento prúd informácií bude vesta konvertovať do podoby vibrácií, a tak bude môcť byť prenášaný do mozgu. Pilotovi sa tak bude zdať, akoby bol priamo hore. Podobným spôsobom umožníme pilotom lietadiel, v ktorých sa nachádza veľké množstvo snímačov, vstupné dáta nielen čítať, ale ich aj pociťovať.

Inovátor Jeff Hawkins predpovedá, že ak privedieme informácie z lokálnych externých snímačov teploty, vzduchu, vetra či vlhkosti, naša myseľ dokáže predpovedať počasie. Nielen to, budeme cítiť stav nášho zdravia, mať 360-stupňové videnie, budeme cítiť stav mikroorganizmov v tele či budeme vnímať pocity našich domácich miláčikov.

Ako konštatuje David Eagleman v knihe Inkognito, rozbehneme to s naším mozgom na druhú. Už nebudeme musieť čakať na prírodu, kým nám daruje externé, prídavné zariadenie, ale budeme si ho môcť sami vytvoriť. To sú veci, čo sa dejú na tomto svete.