Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG František Muránsky

Ekonomický rast nie je len prázdny konzum

20.02.2018 | František Muránsky

  • Tlačiť
  • 9

Jedným z hlavných indikátorov úspechu štátu je rast HDP. Rast hrubého domáceho produktu zvyčajne spájame so vznikom nových pracovných pozícií, s nárastom platov, ale aj s tým, že štátne inštitúcie majú k dispozícii viac prostriedkov na zdravotníctvo a sociálny systém.

Rôzni kritici „rastového kapitalizmu“ sa pýtajú, načo vlastne potrebujeme produkovať viac áut, mobilov, čistiacich prostriedkov, atď? Nie je dôsledkom nášho prílišného zamerania sa na ekonomický rast to, že sa stávame viac a viac „materialistickí“? Neznamená prílišné zameranie sa na ekonomický rast zanedbávanie vzdelávania? Naviac, nie je ekonomický rast hlavnou prekážkou vyriešenia rôznych ekologických problémov?

Vyššie spomenuté výčitky voči ekonomickému rastu pramenia z neporozumenia toho, čo všetko ekonomický rast ovplyvňuje a čo všetko ním získavame.

 

Ako vzniká ekonomický rast?

Hrubý domáci produkt sa vypočítava ako suma všetkých finálnych výrobkov a služieb, ktoré boli počas jedného roku vyrobené na území daného štátu. Rast HDP jednoducho znamená, že v aktuálnom roku vyprodukujeme viac tovarov a služieb, než v predchádzajúcom roku.

Akým spôsobom dosahujeme rast HDP, ak to práve nerobíme ekonomickými intervenciami, ako napríklad tlačením peňazí, znižovaním kurzu vlastnej meny voči iným krajinám, či zadlžovaním sa?

Ekonomický rast znamená tvorbu. Napríklad výrobca áut vyrobil 100 000 áut za minulý rok, ale zavedením novej metodiky práce ich v tomto roku vyrobí 103 000. Podobne kníhtlačiari vďaka novšej technológii vytlačia o 3% viac kníh. Odevná firma vďaka inovácii od svojho zamestnanca vyrobí o 3% viac oblečenia a železničná spoločnosť, ktorá práve získala peniaze od nového investora rozšírila prepravné kapacity o 3%. Ak teda všetci producenti a výrobcovia za jeden rok vyrobia a poskytnú o 3 % viac produktov a služieb, hovoríme, že v danej krajine došlo k 3% nárastu HDP.

Možno si práve kladiete otázku, prečo vlastne potrebujeme viac čistiacich prostriedkov, väčšie autá, viac oblečenia?

Samozrejme táto otázka nie je nová a mnohí intelektuáli po celé 20. storočie kritizovali ekonomický rast, pretože ten údajne produkuje len zbytočné a neužitočné technologické hračky. Naviac zameranie sa na „rast pre samotný rast“ podľa nich pomáha vytvárať „umelé potreby“, aby sa tak mohli vyrábať produkty, bez ktorých sme si doteraz vystačili.

Tento pohľad je však elitársky a krátkozraký. Ekonomický rast znamená, že neustále nachádzame lepšie a efektívnejšie riešenia pre napĺňanie potrieb čoraz väčšej skupiny ľudí.

 

Ekonomický rast zvyšuje našu prosperitu

Popularizátor vedy Matt Ridley v knihe Racionálny optimista konštatuje, že pred priemyselnou revolúciou prístup k dobrému jedlu, teplému a bezpečnému bývaniu, vhodnému oblečeniu mala len úzka elita tých najbohatších. Dnešná hojnosť výberu potravín v hypermarketoch, pestrý výber oblečenia či kvalita príbytkov, v ktorých bývame presahuje čokoľvek, čo zažívali králi pred 200 rokmi. Bežný Európan má dnes k dispozícii pohodlné dopravné prostriedky, umelé svetlo, zdravotnícku starostlivosť, informácie o udalostiach vo svete v rozsahu, o ktorom sa ľuďom pred 100-150 rokmi ani nesnívalo.

Ekonomický rast umožnil skrátenie pracovnej doby od roku 1870 z takmer 3000 hodín na okolo 1600 hodín ročne. Vďaka ekonomickému rastu sa masy ľudí namiesto namáhavej práci na poli a v továrňach mohli vzdelávať, a tak vymyslieť lieky na rôzne choroby, ktoré nás trápili po stáročia. A netreba zabúdať, že ekonomický rast umožnil ženám zbaviť sa množstva zdĺhavých ťažkých prác, a dnes tak majú oveľa viac času rozprávať sa so svojimi partnermi a manželmi o svojich pocitoch.

 

Ekonomický rast nespôsobuje, že sa stávame „materialistickí“

Po takmer celý môj život počúvam náreky pesimistických intelektuálov o tom, ako ruka v ruke spolu s ekonomickým rastom narastá konzumný spôsob života. Ten nás robí „materialistickými“ a uvrhuje nás do nekonečnej špirály naháňania sa za materiálnymi statkami.

Naozaj? Na rozdiel od našich predkov z roku 1870, ktorí pracovali 60 hodín v týždni, my máme o minimálne 20 hodín týždenne viac voľného času a k tomu viac peňazí, ktoré môžeme použiť na rôzne voľnočasové aktivity. Zoberte si, aké možnosti kultúrneho vyžitia a trávenia voľného času mali naši starí a prastarí rodičia. Mňa napadajú len dve, a to kostol a miestne pohostinstvo.

Spolu s ekonomickým rastom v 20. storočí mala čoraz väčšia skupina ľudí prístup k možnostiam, ktoré mala v minulosti len úzka skupina najbohatších. Návšteva divadla, opery, baletu, múzea, koncertov, čítanie kníh, láska k literatúre, prestala byť niečim, k čomu majú prístup len elity a stala sa prirodzenou súčasťou života širokých vrstiev obyvateľstva, tak ako nikdy predtým. Netreba zabúdať, že aj postavenie umelcov je v súčasnosti oveľa „slobodnejšie“, než v minulosti. Čo by dal Leonardo da Vinci za to, aby sa mohol viac venovať bádaniu a iným tvorivým činnostiam, než zabíjať svoj drahocenný čas maľovaním manželiek nejakých zbohatlíkov.

Dnes má ktokoľvek z nás prístup prakticky k neprebernému množstvo filmov, kníh, rozhlasových a televíznych staníc, sociálnych sietí, atď. A pre ľudí, ktorí nie sú fanúšikovia umenia, alebo ich nebaví vysedávať pred televíznymi obrazovkami, ekonomický rast priniesol nepreberné možnosti ako vyplniť svoj voľný čas napr. rôznymi športovými aktivitami, turistikou, cestovaním, atď.

Naviac výskumy z bohatých západných krajin prevádzané sociológom Ronaldom Inglehartom poukazujú, že v západných krajinách v druhej polovici 20. storočia s nárastom prosperity rástol aj záujem o „postmaterialistické“ hodnoty. Je prirodzené, že ľudia trpiaci chudobou sa snažia najskôr naplniť základné „materiálne“ potreby. Akonáhle ich majú naplnené, zaujímajú sa aj o iné potreby, ako je lepšia práca, vzdelanie, osobný rast, demokracia, životne prostredie, umenie, cestovanie, atď.

 

Bráni zameranie sa na ekonomický rast vzdelávaniu?

Marián Balázs vo svojom komentári tvrdí, že ekonomický rast sa stáva mantrou a zabúdame na vzdelávací systém. Dôsledkom toho je, že vzdelávacie procesy zlyhávajú a u mladých ľudí slabne kritické a tvorivé myslenie. K podobným záverom prichádza aj český ekonóm Tomáš Sedláček, podľa ktorého môžme byť vzdelanejší a múdrejší bez toho, aby rástlo HDP.

Môžeme však oddeliť vzdelanie od ekonomického rastu? Samozrejme, že nie.

Pred priemyselnou revolúciou v 18. a 19. storočí bol prístup k vzdelaniu podobným luxusom asi ako korenie, cukor, voľný čas, káva alebo mäso na každý deň. Netreba zabúdať, že ešte začiatkom 19. storočia dokázalo čítať a písať len okolo 12% svetovej populácie. A prečo?

Vtedajší ekonomický model bol založený na poľnohospodárstve alebo práci v malých dieľňach. Väčšina ľudí sa živila manuálnou rutinnou prácou, ktorú sa naučili napodobňovaním svojho majstra alebo rodičov. V tomto prostredí neexistovala „spoločenská potreba“ po kvalifikovanejšej pracovnej sile. Druhým dôvodom chýbajúceho prístupu k vzdelaniu bolo, že tento ekonomický model nedokázal vyprodukovať toľko bohatstva, aby mohlo vzniknúť masové školstvo.

S príchodom industriálnej revolúcie a z vyplývajúceho ekonomického rastu prišla potreba po kvalifikovanejšej pracovnej sile. Marx a neskôr ďalší intelektuáli označovali továrenskú výrobu a vyššiu špecializáciu práce, ako cestu k zhlúpnutiu pracujúcej triedy. Opak bol pravdou. Prehlbujúca sa automatizácia a nové technológie viedli k tomu, že od 19. a hlavne v 20. storočí mizli manuálne rutinné typy prác a vznikali kognitívne náročnejšie typy prác. A k tomu pribudli nové pracovné odvetvia, ktoré si vyžadovali väčšie nároky na komunikačné abstraktné a analytické schopnosti. Úmerne tomu rástla potreba po dlhodobejšom vzdelávaní a v priemyselných spoločnostiach rástlo percento vysokoškolákov.

 

Ekonomický rast umožňuje viac možností a volieb

Z času na čas nejaká celebrita mudruje o tom, že človek môže byť „slobodný” aj bez peňazí. My sa však na problém „slobody a možnosti volieb” pozrime triezvejším pohľadom. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Amartya Sen v knihe Development as Freedom poukazuje, že chudoba nie je len materiálny problém čo jesť a kde bývať. Chudoba znamená bezmocnosť a nemožnosť využívať základné možnosti. Napríklad získať vzdelanie, využívať zdravotnú starostlivosť, vybrať si, akú prácu vykonávať, atď.

Podľa výskumov sociálneho psychológa Ruuta Veenhovena a sociológa Ronalda Ingleharta výrazný pocit šťastia a spokojnosti plynie zo života v spoločnosti, ktorá nám umožňuje zvoliť si svoj vlastný spôsob života kde žiť, koho si vziať, kde a čo študovať, atď.

Ekonomický rast nám jednoducho umožňuje mať viac príležitostí a možností volieb v našich každodenných životoch. Dnes si cez internet môžeme vybrať z rôznych úverov a nie sme závislí, ako v minulosti na svojvôli miestneho úžerníka. Nemusíme pracovať u miestneho podnikateľa, ale môžeme si vybrať u koho budeme pracovať. Ak nás dnes oklame predavač v obchode, zajtra pôjdeme nakupovať niekde inde. Ekonomický rast spôsobuje, že naše deti už nemusia ako v minulosti odmalička slúžiť u cudzích ľudí, ale môžu študovať, a tým sa im otvára šanca na lepší život.

Kým názory a znalosti našich starých a prastarých rodičov boli formované len na základe informácií od miestenho učiteľa alebo farára, dnes máme prístup k myšlienkam a vedomostiam ľudí, ktorí žijú na druhej strane sveta. Miestne elity majú menšiu moc vnucovať nám koho voliť, a žena, ktorú týra jej muž, sa vďaka menšej ekonomickej závislosti môže odsťahovať. Ako to celé zhŕňa historik Johan Norberg ekonomický rast znamená, že môžeme uspokojiť viac našich záujmov a viac ľudí naraz sa môže mať lepšie. 

 

Ekonomický rast a životné prostredie

Najrozšírenejší argument proti snahám o ekonomický rast je, že úmerne s ekonomickým rastom sa zhoršuje životné prostredie, ako to tvrdia mnohí ekopesimisti, napr. Lester Brown, Paul Ehrlich, Naomi Klein či George Monbiot.

Tento lineárny pohľad je však mylný. Znečistenie a zhoršujúce sa životné prostredie nerastie lineárne, ale má krivku prevráteného U. V chudobných krajinách, v ktorých dochádza k spriemysľovaniu vznikajú továrne, ktoré produkujú znečistenie, a tým sa zhoršuje životné prostredie. S nárastom prosperity však dochádza k trom zásadným posunom.

Kým prvé továrne sú málo efektívne a náročné na suroviny, ekonomický rast umožňuje, že viac ľudí môže vymýšľať nové technológie, ktoré menej znečistujú životné prostredie. Ekonómovia spočítali, že pri dosiahnutí HDP 8000-10 000 USD na obyvateľa sa kvalita životného prostredia v danej krajine začína zlepšovať.

Alebo ešte inak. Ak by platilo, že s ekonomickým rastom rastie znečistenie, tak my tu na Slovensku by sme mali dnes oveľa horšie životné prostredie, než to bolo za komunistov, čo nezodpovedá skutočnosti. Socialistické krajiny produkovali nižšie HDP, ako západné kapitalistické krajiny, avšak životné prostredie v bývalom sovietskom bloku, bolo v oveľa horšom stave, než na západe. A na aktivistov, ktorí poukazovali na zhoršujúce sa životné prostredie pozerali komunisti ako na zahraničných agentov z imperialistických krajín.

Druhým dôležitým dôsledkom ekonomického rastu je, že s prosperitou rastie aj naša citlivosť k znečisteniu, a súčasťou lepšej kvality života sa stáva aj dôraz na lepšie životné prostredie. Ak trpíme chudobou a nedostatkom základných potrieb, našou prvoradou starosťou je mať dostatok jedla a vody a snažíme sa, aby naše deti mali lepšiu budúcnosť. Kvalita životného prostredia ide jednoducho bokom.

Ďalší fakt, čo žiaľ mnohí ekopesimisti prehliadajú je, že keď krajiny zbohatnú a životná úroveň jej obyvateľov sa zlepší, populačný nárast sa prudko spomalí a dokonca má klesajúci trend. Práve znižovanie ekonomického rastu by viedlo nielen k opätovnému populačnému nárastu, ale aj k výraznému zhoršeniu životného prostredia, pretože by sme stratili množstvo znalostí a znamenalo by to návrat do sveta neefektívnych technológií.

Jedinou možnosťou, ako zlepšiť životné prostredie bez ekonomického rastu, je prudké zníženie svetovej populácie, čo pre nás ľudí, by neveštilo nič dobré.

 

Nestačí nám to čo máme teraz?

Ekonóm Tomáš Sedláček je známy svojou kritikou ekonomického rastu či „rastového kapitalizmu“. Často sa pýta, prečo chceme stále viac a prečo nám nestačí to, čo už máme?

Keby sme jeho rady aplikovali už pred sto rokmi, tak by sme svoj deň dnes strávili prácou na poli alebo na montážnej linke. A na dnešný večer by sme si nenaplánovali návštevu divadla, ale by sme polomŕtvi od únavy padli do postele a zajtra by sme si to išli pekne zopakovať.

Ale teraz vážne.

Len pokračujúci ekonomický rast nám zabezpečí ďaľšie skrátenie pracovnej doby, viac tvorivých pracovných pozícií a umožní nám objaviť lieky na mnohé existujúce choroby. Bez ekonomického rastu nedokážeme získavať nové poznatky o svete, o ľuďoch či vesmíre a kvalitné vzdelanie bude dostupné pre menej ľudí. Vzdať sa predstavy ďalšieho progresu znamená, že nezískame ďalší voľný čas, ktorý by sme mohli využiť častejším športovaním, objavovaním, cestovaním, či kreatívnou a tvorivou činnosťou. A nakoniec bez ekonomického rastu sa zásadným spôsobom zmenšia naše možnosti znižovať negatívne dopady ľudského konania na okolité životné protredie.

  • Tlačiť
  • 9

Tagy Ekonomický rast

František Muránsky

František Muránsky
  • Počet článkov: 27
  • Priemerná čítanosť: 1851
  • Priemerná diskutovanosť: 9
  • RSS blogu

O blogu

Som technologický optimista. Chcem prinášať pozitívne správy o vplyve technológií na nás ľudí. Pracujem v oblasti automatizácie ako projektant riadiacich a bezpečnostných systémov pre jadrové a chemické spoločnosti.

František Muránsky

František Muránsky
  • Počet článkov: 27
  • Priemerná čítanosť: 1851
  • Priemerná diskutovanosť: 9
  • RSS blogu

O blogu

Som technologický optimista. Chcem prinášať pozitívne správy o vplyve technológií na nás ľudí. Pracujem v oblasti automatizácie ako projektant riadiacich a bezpečnostných systémov pre jadrové a chemické spoločnosti.

Kalendár sa načítava...