Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Detlev S. Schlichter

Môj tučný grécky bailout

28.02.2012 | PalinkoS

Vystúpenie z eurozóny by pre Grécko znamenalo úplnú katastrofu

  • Tlačiť
  • 62

Grékov sme za posledné štyri mesiace zachránili už druhýkrát. Alebo predsa zbankrotovali? Platí tak trochu oboje, myslím.

Príliš zlí na Grékov?

Všetci veritelia sú si rovní. Ale niektorí sú rovnejší. Európska centrálna banka (ECB) si vymenila svoje grécke dlhopisy za nové v pomere jedna ku jednej a môže ďalej predstierať, že majú nejakú nominálnu hodnotu. Nemusí zaknihovať stratu. Iný prípad sú súkromní veritelia (hoci je to veľmi široký pojem, keďže zahŕňa aj banky, ktoré buď čiastočne vlastní štát alebo sú do značnej miery závislé od momentálnej podpory veriteľa poslednej inštancie), ktorým sa vyparila viac ako polovica gréckej investície. Takže Grécko zbankrotovalo. Ale keďže s týmto "haircutom" súhlasili, bola to v skutočnosti "dobrovoľná reštrukturalizácia", hoci na výber nemali.

Bankrot nie je príjemný. Stráca každý. Zasiahne veriteľov, ktorí musia odpísať veľkú časť toho, čo požičali. Zasiahne aj dlžníka, pretože ten bude odrezaný od nových pôžičiek a bude musieť žiť iba z príjmov, na ktoré nemajú veritelia dosah. Je možné, že po určitú dobu nedostane ani cent na úver. Z tohto pohľadu si Grécko nevedie vôbec zle. Hoci vymazalo súkromné úvery za 107 miliárd eur, vzápätí dostane ďalších 130 miliárd eur od daňovníkov zo susedných krajín. A navyše, všetky úvery bude mať zaťažené nižším úrokom – iba dvojpercentným namiesto 3,5 % pred reštrukturalizáciou.

Takže z určitého uhla pohľadu môžu byť Gréci v pohode. Vybavili svojich súkromných veriteľov, dostali viac peňazí s lepším úrokom od oficiálnych veriteľov. Jediný problém je, že oficiálni veritelia jasne deklarovali, že oni na žiadny haircut nepristúpia. Trvajú na tom, aby si Gréci upratali vo verejných financiách a všetky dlhy pekne splatili.

Zdá sa, že toto je ten moment, ktorý všetkých vzrušuje, ba dokonca rozčuľuje, vrátane mnohých komentátorov v médiách. Vytočený Ambrose Evans-Pritchard z britského Daily Telegraph hovorí o "neustále sa stupňujúcich požiadavkách EÚ", ktoré uvrhnú Grécko na desaťročia do hospodárskej depresie a útlaku. Nezachádzajú všetky tie úsporné opatrenia, ktoré sa Grékom vnucujú, priďaleko? Nezatláčajú všetky tie výdavkové škrty grécku ekonomiku hlbšie do recesie a nezhoršujú jej dlhový problém? Nebolo by pre Grécko lepšie, keby vystúpilo z eurozóny? A čo bude s gréckou demokraciou?

Párty sa jednoducho skončila

Nemali by sme zabúdať na skutočnosť, že grécky ekonomický model je zo svojej podstaty neudržateľný, akokoľvek by sme ho okresali. Gréci si veľmi dlho žili nad pomery, a darilo sa im to aj pod rúškom členstva v eurozóne, ktoré im doprialo lacné úvery. Výdavky gréckych verejných financií prevyšujú polovicu výkonu domácej ekonomiky. Tretina pracovnej sily je zamestnaná vo verejnom sektore.

"Aktivity" štátu, za ktoré nik dobrovoľne nezaplatil, síce zvyšujú grécky HDP, no do značnej miery sú neefektívne a udržateľné iba pri bizarne štedrých úverových podmienkach, akým sa Grécko tešilo medzi rokmi 2001 až 2008. Lacné peniaze sa využívali na zakrývanie obrovských ekonomických nerovnováh. Časť z toho, čo sa veľkodušne označuje ako HDP, by sa mala vymazať – a rýchlo.

Vrcholom ekonomickej negramotnosti sú návrhy, že takýto hospodársky model by Grécko – krajina s počtom obyvateľov na úrovni troch štvrtín populácie metropolitnej oblasti Los Angeles, no s menej ako polovičným HDP, ako má L.A. – zvládlo, keby malo vlastnú papierovú menu, ktorú by mohlo vyrábať a znehodnocovať. Žiadna krajina pritom nikdy neprosperovala vďaka fiškálnym schodkom financovaným menovými rotačkami respektíve roztočením domácej inflácie.

Devalvácia domácej meny by exportérov naštartovala, tak na päť minút. Ale odradila by domácich sporiteľov a riadne skresala schopnosť ekonomiky udržať si či pritiahnuť kapitál – základný pilier udržateľného ekonomického modelu.

Už len pokus "vyrásť" z dlhu na úrovni 160 percent "veľkodušne" vypočítaného HDP cez infláciu by spôsobil gigantické ekonomické škody. Sadli by ste na lep keynesiánskej mytológii o stimulovaní ekonomiky fiškálnymi deficitmi, keby ste uverili, že krajina sa môže z tohto prúseru vyhrabať tlačením nových peňazí. Skutočný default na celý existujúci dlh a znovuvybudovanie ekonomiky od podstaty s pevnou menou – to je správny scenár.

Nechcú sa nechať okradnúť

Ekonómovia a médiá vnímajú povrchne iba krátkodobé výhody devalvácie. Zabúdajú, že nikto nechce držať menu špecificky vytvorenú na to, aby sa znehodnocovala. A to sa týka aj miestnych občanov. Grécki sporitelia tlačia peniaze do zlata, do londýnskych nehnuteľností či nemeckých bánk nielen pre pochopiteľné obavy o zdravie gréckych bánk ale aj pre strach z devalvácie, ktorou štát vždy okradne sporiteľov.

Vystúpenie z eurozóny by podľa mojej mienky znamenalo pre Grécko úplnú katastrofu. A aj keby táto krajina nikdy nevstúpila do eurozóny a mala vlastnú menu, jej ekonomický model by bol dnes rovnako neudržateľný. V každom prípade, zavedenie inflačnej meny nezmenšuje škody, ktoré spôsobujú fiškálne deficity a prebujnený byrokratický aparát.

Taká krajina by len k nerovnováham, ktoré spôsobuje obézny verejný sektor a prerozdeľovanie, pridala nerovnováhy spôsobené znehodnocovaním peňazí. (Tým nechcem povedať, že euro je alebo bude tvrdá mena. Euro je v skutočnosti mäkká mena a čaká ho údel všetkých papierových mien. Ale časté návrhy, aby Grécko opustilo euro, stoja na predpoklade, že Gréci potrebujú ešte mäkšiu menu. A to je nesprávny smer uvažovania.)

Že tlač vlastných peňazí poskytuje domácej hospodárskej politike viac voľnosti, väčší manévrovací priestor, je nebezpečný omyl. A práve tento omyl je podstatou celého globálneho úpadku. Zdalo sa na chvíľu, že to tak funguje, ale to bola iba ilúzia. V ekonomike nie je žiadny obed zadarmo, a účet za desaťročia menového znehodnocovania sa nám práve predkladá. Všade, nielen v Grécku. Akonáhle celkový dlh dosiahne určitú kritickú hranicu a trhy stratia vieru, že sa ho podarí splatiť, hra skončí. Teraz skončila v Grécku, čoskoro aj v ostatných krajinách.

Prvá kocka domina

Neexistuje alternatíva k drastickému zmenšeniu gréckeho štátu. Asi nie je Grékom príjemné počuť to od európskych byrokratov – ktorí riadia rovnako neudržateľné modely vo svojich domovských krajinách, hoci si to trhy v ich prípade ešte neuvedomili – ale to sa môže zmeniť rýchlo. Myslím, že by pre Grékov bolo lepšie vyhlásiť default na všetky svoje záväzky, nielen na 53,5 percenta nominálu dlhopisov, ktoré vlastnili súkromní investori.

To by znamenalo podstatne menšiu záťaž do budúcna, ale zároveň odrezanie prístupu k novým úverom. Myslím, že by to bola politicky menej riziková cesta k zmenšovaniu gréckeho štátu než zavádzanie úsporných opatrení, ktoré gréckym voličom vnucujú zahraniční politici. Ale možnože nie. Každopádne, je pravdepodobné, že dohodnuté opatrenia aj tak stačiť nebudú.

Že zmenšovanie gréckeho štátu – a k tomu dôjde tak či onak – spôsobí núdzu mnohým Grékom, to nik nepoprie. Ale aké sú reálne alternatívy a koho za to viniť? Ja nevidím žiadnu alternatívu a viniť za to treba moderný štát blahobytu, model, ktorý kolabuje všade okolo nás pod ťarchou vlastnej ekonomickej absurdity.

Veľké časti západnej spoločnosti boli uchlácholené k viere, že súčasťou moderného života je, že sa štát o nich vždy postará, že im politici dokážu poskytnúť zamestnanie, vysoký a rastúci životný štandard, slušné penzie a dostupnú zdravotnú starostlivosť. Všetko v réžii neustále sa rozrastajúcej štátnej byrokracie financovanej zdaňovaním produktívnej činnosti, lacnými papierovými peniazmi od centrálnej banky a čoraz väčším dlhom. Zdalo sa, že konečný účet nikdy nikto nevystaví. Toto nezodpovedné politické divadlo však vstupuje do finále. Grécko je prvou kockou domina.

A čo to znamená pre demokraciu? To je správne položená otázka, ale predpokladajú tí, čo ju kladú, že by tvrdé opatrenia boli akceptovateľnejšie, keby ich presadzovali domáci politici, alebo predpokladajú, že Gréci si dokážu zvoliť inú, menej nepríjemnú realitu?

Grécko je všade okolo

Čokoľvek sa udialo minulý týždeň, je nepravdepodobné, že to ukončilo grécku krízu. Ale čo je dôležitejšie, aj globálna finančná kríza má ďaleko od konca. Grécko nie je jediná krajina s neudržateľným ekonomickým modelom, ktorý sa rozmohol počas Veľkej expanzie peňazí s núteným obehom (1971 – 2007). Zdá sa, že moderné riadenie vecí verejných sa zakladá na ilúzii, že štáty majú neohraničené úverové linky a nemôžu nikdy skrachovať. Fakt je, že dlhové trajektórie všetkých významných krajín ukazujú rovnakým smerom. Skôr či neskôr, všade bude Grécko.

Ak tlač veľkého množstva peňazí nie je riešenie pre Grécko, nie je to riešenie ani pre ostatných. Tento týždeň ECB pokračuje v ďalšom kole kvantitatívneho uvoľňovania, ktoré skrýva pod názov dlhodobé refinančné operácie. Frankfurt dá európskym bankám stovky miliárd nových peňazí. Keď opisujú tieto operácie, mnohí ekonómovia i novinári sa naivne (alebo prefíkane?) držia nálepiek ako "poskytovanie likvidity" alebo "stimul", ktoré znejú neškodne, no zavádzajú. "Vstrekovanie likvidity" naznačuje, akoby ECB iba premazávala súkolie ekonomického stroja. A stimul zasa evokuje, že sa centrálna banka iba snaží jemne nakopnúť Európskeho ekonomického somára.

Nič z toho nie je na mieste. V skutočnosti ECB poskytuje prebujneným bankám financovanie, ktoré by nikdy od súkromných sporiteľov nezískali. Namiesto toho, aby sa zmenšovali a konsolidovali, komerčné banky poskytujú viac lacných úverov európskym štátom rôzne závislým od dlhového financovania. Držia tak výnosy ich dlhopisov na umelo znížených úrovniach a umožňujú udržiavať zdanie ich solventnosti. Je to politika fixovania cien, manipulácie trhu a predstierania, že túto šarádu dobrovoľne financuje voľný trh.

Nejde o žiadny stimul alebo likviditu. Celé je to o udržiavaní systému, ktorému dochádzajú súkromné úspory, dôvera súkromného sektora a súkromné úvery, a ktorý je životne závislý od neustáleho dopovania likviditou prostredníctvom operácií centrálnej banky. Už neexistuje žiadna exit-stratégia. Toto bude musieť pokračovať – donekonečna.

Článok vyšiel na blogu PaperMoneyCollapse.com. Publikované so súhlasom autora. Preklad Pavol Suďa

 

  • Tlačiť
  • 62

Detlev S. Schlichter

Detlev S. Schlichter
  • Počet článkov: 6
  • Priemerná čítanosť: 3459
  • Priemerná diskutovanosť: 36
  • RSS blogu

O blogu

Britský finančník, ktorý sa venuje rakúskej ekonómii. Takmer 20 rokov pracoval vo finančníctve ako portfólio manažér, napríklad aj v Merrill Lynch a JP Morgan.

Detlev S. Schlichter

Detlev S. Schlichter
  • Počet článkov: 6
  • Priemerná čítanosť: 3459
  • Priemerná diskutovanosť: 36
  • RSS blogu

O blogu

Britský finančník, ktorý sa venuje rakúskej ekonómii. Takmer 20 rokov pracoval vo finančníctve ako portfólio manažér, napríklad aj v Merrill Lynch a JP Morgan.

Kalendár sa načítava...