Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Detlev S. Schlichter

Čo s Grékmi?

27.05.2012 | PalinkoS

O gréckej kríze a úbohej úrovni verejnej debaty na túto tému

  • Tlačiť
  • 57

Mali by Gréci zorganizovať referendum o tom, či chcú zostať v eurozóne? Možno nadchádzajúce voľby za také referendum považovať? Nebolo by pre Grékov lepšie, keby sa eura zbavili? Ste tak ako ja naštvaní a unavení z takýchto otázok a potom z odpovedí založených na rovnako povrchnej logike?

Väčšina komentátorov sa domnieva, že bolo chybou, že Gréci vstúpili do Európskej menovej únie. Že by sa im darilo viac mimo nej. Chcem upozorniť na neadekvátne zovšeobecnenia za takýmito názormi. O kom títo pozorovatelia hovoria, keď vravia "Gréci"? Je azda nad slnko jasné, že pokiaľ ide o gréckych sporiteľov, tak tí neveria, že by opustenie eurozóny a prijatie upadajúcej domácej meny bolo v ich záujme. Naopak, vedia, že takýto krok by ich poškodil.

Títo sporitelia – na ktorých sa v tejto kríze akosi zabúda – už organizujú svoje vlastné referendum. Presúvajú úspory do Nemecka, Holandska či Fínska v snahe ochrániť ich pred konfiškáciou cez devalváciu a infláciu. Oni chcú, aby ich úspory ostali v eurozóne. Takéto "hlasovanie" by sa dalo označiť za "germánske", hoci tento príklad ukazuje, že záujmy tých, čo sporia, sú veľmi podobné, nezávisle od krajiny, ktorej sú občanmi.

Sporitelia hrajú v trhovom hospodárstve dôležitú úlohu. Kapitalizmus je založený na kapitáli, a kapitál je tvorený sporením, nie tlačením nových peňazí, na rozdiel od toho, čo sa nám mnohí ekonómovia a centrálni bankári snažia nahovoriť. Prosperujúce spoločnosti vždy stáli na silných peniazoch, ktoré podporovali sporenie a rast kapitálu, a vďaka tomu vzostup produktivity práce.

Grécki sporitelia sa ničím nelíšia od amerických alebo nemeckých, a úloha peňazí, úspor a kapitálu v Grécku sa ničím nelíši od ostatných krajín. Ekonomické zákony sa líšia miesto od miesta asi tak ako tie fyzikálne. Obetovanie záujmov sporiteľov kvôli krátkodobej vzpruhe pre rast bude mať rovnako nepriaznivý dlhodobý efekt v Grécku ako kdekoľvek inde na svete.

Často sa vraví, že Nemecko si môže dovoliť fungovať so silnejšou menou než jeho európski "partneri", pretože má silnú priemyselnú základňu a vysokú mieru úspor. Tu sa ale príčina zamieňa s dôsledkom. Nemecko má silnú priemyselnú základňu a vysokú mieru úspor, pretože dlho malo relatívne pevnú menu.

Absencia (aspoň v relatívnom vyjadrení) inflácie a znehodnocovania meny podporovala sporenie, akumuláciu kapitálu a efektívne a konkurencieschopné riadenia podnikov. Kým dezindustrializácia vo Veľkej Británii mohla byť aj dôsledkom militantného unionizmu v 50. až 70. rokoch a posadnutosti znárodňovaním priemyslu, politika Bank of England vedúca k permanentnému znehodnocovaniu meny v tom zohrala tiež významnú úlohu.

Preto by sme mali byť veľmi obozretní, keď nám niekto hovorí, že je v záujme Grékov, aby prijali slabšiu menu. Nikdy v histórii nebolo v záujme žiadnej krajiny prijať slabú menu.

Politika verzus ekonómia

Politický tlak uvaliť akési zjednocujúce "národné záujmy" na všetkých občanov protirečí všetkému, na čom stojí decentralizovaný, spontánny trhový poriadok. Celá pointa trhovej ekonomiky spočíva v tom, že je založená na súkromnom vlastníctve a dobrovoľnej výmene statkov. A táto dobrovoľná zmluvná výmena funguje preto tak dobre, pretože dve strany transakcie majú rôzne záujmy alebo chute alebo preferencie. Ak vám predám jednu z mojich LP platní za dva doláre, to neznamená, že sme sa dohodli na tom, že tá platňa má hodnotu dva doláre. Naopak, my sme sa na to nezhodli. Vy si ceníte tú platňu na viac ako dva doláre, ja si cením dva doláre viac ako tú platňu; inak by obchod neprebehol. Obchodovaním sme si obaja vylepšili svoju pozíciu.

Rozširujúca sa spolupráca ľudí založená na súkromnom vlastníctve a dobrovoľnej výmene zlepšuje pozíciu každému, kto sa do takej spoločnosti zapojí. V trhovej ekonomike nebude každý bohatý a nie každý bude nevyhnutne šťastný. Ale pre tých, ktorí uprednostňujú širšiu ponuku statkov pred užšou, neexistuje lepší spôsob, ako to docieliť, ako zapojením sa do ekonomiky založenej na súkromnom vlastníctve.

Trhová ekonomika je taká mocná preto, že je to vysokoefektívny spôsob ľudskej kooperácie, ktorý nevyžaduje "spoločné záujmy" alebo "spoločné ciele". Naopak, rozkvitá na rozdielnosti, a napriek tomu stále vedie k mierovej spolupráci. To je jej sila, čím sa zároveň líši od politiky. Rôznorodosť ľudských talentov, záujmov a preferencií – čo je jednoducho súčasť života – nesmie byť potlačená či obmedzená tak, aby sa vtesnala do stupídneho tribalizmu politiky, ktorý je vždy o tom, že "Gréci" potrebujú to, ale "Nemci" chcú zasa iné.

Jediné, čo treba preto, aby táto spolupráca na trhu fungovala, je vláda zákona a silné peniaze ako prostriedok výmeny a uchovávateľ hodnôt. Mimo týchto dvoch oblastí neexistuje žiadny legitímny priestor pre politiku v ekonomike (a mimochodom, sú názory, že i vládu zákona či výrobu peňazí možno zabezpečovať bez štátu, ale to je už iná téma). V tomto zmysle, predsa len existuje spoločný záujem, ktorý sa týka každého, a nielen "Grékov", ale rovnako i "Japoncov" či "Konžanov": a to je spoločný záujem mať systém, ktorý umožňuje spoluprácu ľudí na trhu, ktorý ochraňuje súkromné vlastníctvo (vláda zákona) a zabezpečuje pevnú, apolitickú menu. Zvyšok možno nechať na ľudí.

Makroekonómia ako spolitizovaná ekonómia

Nanešťastie, existuje časť ekonómie, ktorá na svet vždy nazerala cez prizmu politiky. Hovoríme o modernej makroekonómii s jej zameraním na národné účty. Makroekonóm, ktorý verí, že štatistické agregáty, ktoré môže merať a pozorovať, sú hybnou silou ekonomiky, sa veselo hlási k politickej fikcii "národného hospodárstva". Také hospodárstvo sa zhoduje s geografickou oblasťou, v ktorej platí jedna jurisdikcia. Takže makroekonóm môže politikovi rozprávať o "gréckej ekonomike", čo je – ako by sme tomu mali veriť, jednoznačne odlíšiteľná ekonomická entita, ktorá končí tam, kde začína susedná krajina. A ten potom môže analyzovať, aké špeciálne potreby by táto špecifická "národná ekonomika" mala mať; aké sú jej jedinečné požiadavky; a čo by bolo prospešné pre každého, kto žije v rámci tejto ekonomiky.

S týmto pochybným intelektuálnym kúzelníctvom sa spontánna interakcia všetkých ľudí s ich rozmanitými, divergentnými a často konfliktnými ideami, preferenciami a chuťami, ktorá tvorí neohraničenú a rozrastajúcu sa globálnu ekonomiku, vytráca a je – na radosť politickej mysle – nahrádzaná národnými záujmami a cieľmi. "Gréci" potrebujú slabšiu menu. "Gréci" potrebujú nižšie úroky. "Gréci" potrebujú vyššiu infláciu. Všetci?

Tribalizmus ako politické platidlo opäť ožíva. A bingo! Ekonóm v ňom má svoju rolu ako politický poradca.

Zázrak riadeného kapitalizmu

Ak si chcete urobiť predstavu o tom, ako byrokratická elita vníma svet, stačí, keď sa začítate do Financial Times (FT). Zoberme si napríklad ich vydanie z 23. mája. Byrokrati z Medzinárodného menového fondu (MMF) tam britským byrokratom radia, že "Briti" potrebujú nižšie úroky a vyššie verejné výdavky. Komentátor FT Martin Wolf nám zasa hovorí, že "Grékom" sa dá pomôcť tak, že "Nemci" budú akceptovať vyššiu infláciu.

A potom je tu Jeremy Siegel, profesor Wharton School z Pennsylvánskej univerzity, ktorý nám tvrdí, že čo všetci v eurozóne potrebujú, je primeraná devalvácia eura. Nie je to samozrejme žiadna náhoda, že všetky tieto rady od Lagardeovej MMF až po Siegla mieria rovnakým smerom: k nižším úrokom, intenzívnejšiemu tlačeniu peňazí a znehodnoteniu meny. Podľa našej politickej elity je totiž liekom na všetko inflácia peňazí.

Logika Lagardeovej, Wolfa a Siegla je ekvivalent predpokladu, že vy a ja získame v našej malej výmene LP za doláre, ak byrokrati udržia znehodnocovanie peňazí alebo budú inak intervenovať, aby umelo podporili ceny vinylových nahrávok. Samozrejme, ich intervencie môžu na krátky čas zvýhodniť jednu stranu transakcie na úkor druhej. Ale nedokážu zlepšiť vzájomný benefit, ktorý nám prináša náš obchod, čo je náš skutočný konečný cieľ.

Najdôležitejšie však je, že samotný fakt, že vôbec zasahujú respektíve pokračujú v intervenciách, zvyšuje našu neistotu týkajúcu sa hodnoty dolára a cien LP platní v budúcnosti. Celá ich myšlienka, že menová manipulácia zlepší našu vzájomnú spoluprácu, je úplne pomýlená.

Pomoc Grécku znehodnotením peňazí?

Samozrejme, nepopieram, že Grécko ako politická entita môže mať určité špecifické problémy. Vo svojom článku o devalvácii eura popisuje profesor Siegel jeho tri kľúčové problémy takto:

"Po prvé, odlev vkladov pre obavy z odchodu z eurozóny. Po druhé, neudržateľný fiškálny schodok. Po tretie, vysoká cena práce spôsobuje, že Grécko je nekonkurencieschopné, osobitne v porovnaní s Nemeckom."

Myslím, že odpovede na tieto otázky sú v trhovej ekonomike jasné. Svojich sporiteľov si môžete udržať iba vtedy, ak budete mať silnú menu. V prípade Grécka to znamená, zo všetkého najviac, neopustiť eurozónu. Ak je fiškálny schodok priveľký, čo naozaj je, musíte skresať výdavky.

Ako som už niekoľkokrát povedal, Grécko by malo zdefaultovať nielen na záväzky k súkromným, ale aj suverénnym veriteľom. Potom by už nemalo prijímať žiadne oficiálne pôžičky a malo by drasticky zoškrtať verejné výdavky. Je to ťažké, nepochybne, ale je to jediný spôsob, ako vyriešiť ich problém s fiškálnym deficitom a verejným dlhom. Nemôžete liečiť dlh novými dlhmi. A ak je drahá pracovná sila, musíte zredukovať mzdy. Aby sa to stalo, musíte liberalizovať trh práce.

Zotrvanie v eurozóne, škrtanie výdavkov a implementácia štruktúrnych reforiem zameraných na spružnenie trhu práce – to znie ako recepty z tábora zástancov úsporných opatrení. Tí majú určite viac ekonomickej logiky na svojej strane než tábor zástancov stimulácie rastu. Výhodou týchto odporúčaní je aj to, že priamo liečia, čo je choré, namiesto toho, aby presúvali bolesť na iných, napríklad na daňovníkov alebo sporiteľov v ostatných krajinách eurozóny.

Ale profesor Siegel neodporúča úspory. On odporúča devalváciu pre celú eurozónu, zrejme cez agresívne tlačenie nových peňazí Európskou centrálnou bankou (ECB) a cez devízové intervencie. Nazdáva sa, že to vylieči najmä problém konkurencieschopnosti. Ale nekonkurencieschopné mzdy v Grécku sú problém relatívnych cien, a ďalej ide o lokálnu záležitosť, nie o všeobecný problém s kúpnou silou. Mnohé grécke mzdy sú privysoké vo vzťahu k tomu, čo sú spotrebitelia – či doma alebo v zahraničí – ochotní za grécke tovary zaplatiť.

Ale oslabením eura Siegel neovplyvní priamo tieto relatívne ceny, ktoré uleteli, ale nevyhnutne by spôsobil mnoho sekundárnych a nepredvídateľných vplyvov na relatívne ceny v celej eurozóne. Dobrý pán profesor je ochotný znehodnotiť euro medzinárodne a tak narušiť cenovú štruktúru v celej eurozóne, len aby udržal ilúziu u časti gréckej populácie, že ich mzdy sú udržateľné.

Ako mnohí zástancovia inflácie a znehodnocovania peňazí, aj profesor Siegel zvažuje iba okamžité inflačné dopady jeho návrhov, priamy vplyv na štatistický priemer cien v eurozóne, ktorý by bol, ako verí, nepodstatný. V tom by mohol, ale nemusel mať pravdu. Ale agresívne uvoľnenie menovej politiky ECB, ktoré by si vyžadovalo potrebné znehodnotenie eura, by malo mnoho ďalších dôsledkov, najmä na relatívne ceny a alokáciu kapitálu, a to v celej eurozóne.

Prinajmenšom by to demotivovalo sporiteľov a narušilo proces ozdravovania bánk. Profesor Siegel sa obáva odlevu kapitálu z periférie eurozóny (jeho prvý bod), ale pokojne ho riskuje v celej eurozóne, pretože jeho opatrenie by zasiahlo sporiteľov v celej menovej únii. A čo problém s deficitom? Naozaj si myslí, že agresívne menové uvoľnenie by mohlo niekde v eurozóne podporiť fiškálnu konsolidáciu?

Znehodnotenie peňazí vytvára ilúziu konkurencieschopnosti, no napokon by eurozónu zanechalo s väčším dlhovým bremenom, menšími úsporami a slabšou skutočnou tvorbou kapitálu, a tak aj horšie fungujúcou ekonomikou. Profesor Siegel píše:

"Historicky, trhy práce s prepálenými cenami sa vždy, hoci bolestivo, liečili devalváciou – cestou, ktorá je ekonomikám s eurom odopretá."

No práve pochopenie, že táto historická cesta mala priveľa bolestivých vedľajších efektov a že to nie je skutočný liek, s ktorým by sme si mali začínať, zlukratívnila menovú úniu, najmä krajinám s bohatou históriou menového znehodnocovania. Tým, že sa talianskym alebo gréckym politikom zobralo placebo znehodnocovania domácej meny, dúfalo sa, že sa napokon zamerajú na riešenie skutočných problémov vo svojich ekonomikách a prestanú okrádať sporiteľov a oslabovať domácu tvorbu kapitálu. Neurobili to za celých desať rokov existencie menovej únie, pre globálny úverový boom, ktorý im umožnil zadlžovať sa ešte viac. Čas na zmenu ale nakoniec nadišiel.

No zdá sa, že naši prominentní politickí poradcovia sa v ničom nepoučili. Po tom, čo sme stratili posledné prepojenie so zlatom, zažili sme štyridsať rokov vytrvalého znehodnocovania papierových peňazí a akumulácie dlhu, ktoré zakrývali rigidity štátu blahobytu. Centrálne banky po celom svete skresali úroky k nule a uchyľujú sa k menovej expanzii, aby zabránili kolapsu preexponovaného úverového systému. Napriek tomu si zástupy "odborníkov" myslia, že to, čo nás zachráni, je ďalšie znehodnocovanie peňazí, ďalšie kolo kvantitatívneho uvoľňovania a ďalšie skresávanie úrokov, ak je ešte vôbec možné. Ich ideológia spôsobila tento prúser. Je čas, aby sme ich prestali počúvať.

Článok vyšiel na blogu PaperMoneyCollapse.com. Publikované so súhlasom autora. Preklad Pavol Suďa

 

  • Tlačiť
  • 57

Detlev S. Schlichter

Detlev S. Schlichter
  • Počet článkov: 6
  • Priemerná čítanosť: 3459
  • Priemerná diskutovanosť: 36
  • RSS blogu

O blogu

Britský finančník, ktorý sa venuje rakúskej ekonómii. Takmer 20 rokov pracoval vo finančníctve ako portfólio manažér, napríklad aj v Merrill Lynch a JP Morgan.

Detlev S. Schlichter

Detlev S. Schlichter
  • Počet článkov: 6
  • Priemerná čítanosť: 3459
  • Priemerná diskutovanosť: 36
  • RSS blogu

O blogu

Britský finančník, ktorý sa venuje rakúskej ekonómii. Takmer 20 rokov pracoval vo finančníctve ako portfólio manažér, napríklad aj v Merrill Lynch a JP Morgan.

Kalendár sa načítava...