Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Detlev S. Schlichter

Byrokrati a ty

16.09.2011 | PalinkoS

Pod humbugom okolo moderných technológií chradne spoločnosť, ktorej vysali jej kapitalistické „mojo“

  • Tlačiť
  • 11

Svetoví finanční byrokrati sú bezradní. Ich opatrenia zlyhávajú. Ale nevzdávajú sa. S bezcitnou vytrvalosťou omieľajú stále tie isté obohrané a stupídne vysvetlenia, čo je s ekonomikou zle a čo potrebuje. Chýba jej viac – chvíľka napätia … „dopytu“. Nemyslí sa tým nevyhnutne váš dopyt alebo môj dopyt. Prosto hocaký dopyt.

Heslo dňa: stimulácia

Keďže vy a ja nevytvárame dopytu dosť, musí pomôcť štát. A to vyššími verejnými výdavkami, najlepšie financovanými z dlhu, či tlačením nových bankoviek, ktoré centrálna banka nafedruje do komerčných bánk. A potom bude verejnosť – tie ľahko manipulovateľné opice, ako o nej byrokrati zvyknú zmýšľať – ochotná viac míňať, požičiavať si, a spotrebúvať, a investovať, a spotrebúvať...

Berie ešte niekto tento otravný nezmysel vážne? Naozaj niekto verí, že ekonomika je ako starý, unavený somár, ktorého treba nakopať do zadku, aby pohol kostrou? Alebo, keď sa zobudíte v pondelok ráno, a s polozalepenými očami šmátrate po šálke silnej kávy – tak takto to cíti aj ekonomika? Stačí jej trocha tej … stimulácie?

Ja vám poviem, v čom je problém svetovej ekonomiky: svetová byrokracia. To je ten prúser! Najväčšie ekonomiky sveta podkopali desaťročia zvyšovania daní, regulácie a redistribúcie. Pod trblietajúcim sa humbugom okolo moderných technológií chradne spoločnosť, z ktorej vysali jej kapitalistické „mojo“. Desaťročia sme prejedali náš kapitál.

Čo je ešte horšie, toto permanentné štrukturálne zbedačovanie maskovalo a podporovalo ďalšie zlo, ktoré na nás uvalili byrokrati – neustále rastúca ponuka nekrytých peňazí, prefíkane rozširovaná cez finančný sektor. Desaťročia to pomáhalo vytvárať ilúziu, že je úspor dostatok, a zároveň oslabovať sklon domácností k úsporám a tvorbe dlhodobého kapitálu.

Permanentne narastajúca ponuka peňazí a umelo nízke úroky stimulovali úverovanie, posilňovali takzvané leverage (zvyšovanie bilančnej sumy bánk cez multiplikáciu peňazí, pozn. prekladateľa) a akumuláciu dlhov do gigantických rozmerov. A nakŕmili i niekoľko finančných bublín, ktoré na revanš podporili ilúziu rastúceho bohatstva, presmerovaním vzácnych zdrojov z oblastí, kde mohli vytvárať reálne hodnoty a skutočnú prosperitu. V tomto období sme zároveň vychovali generáciu, ktorá verí, že bohatstvo pochádza zo spotreby, a nie zo sporenia a výroby, a že za to stačí hlasovať vo voľbách.

Ludwig von Mises a Friedrich August von Hayek už dávno upozorňovali, že KAŽDÝ boom, za ktorým stoja peniaze, skolabuje. Svoju teóriu rozvíjali v období, keď aj štátne papierové peniaze boli nadviazané na zlato. Nazývala sa teóriou hospodárskych cyklov, čo moderným ušiam znie celkom nevinne. Za starých čias vysvetľovala príčiny nárastov a prepadov ekonomiky.

Čo úplne nezahŕňa, ale implicitne vysvetľuje, je podstatne silnejšia dynamika, ktorá vo svetovom hospodárstve nastala po roku 1971, keď došlo k definitívnemu zrušeniu väzby medzi papierovými peniazmi a zlatom a celý svet zaviedol systém tvorby pružných, neustále narastajúcich peňazí pod kontrolou centrálnych bánk.

30-ročná bublina

A teraz sa rozlúčte s aktuálnym úverovým megacyklom! Uvedomte si, že naposledy – keď politika vysokých úrokov umožnila americkej ekonomike očistiť sa od škôd spôsobených administratívne zlacnenými úvermi – to bolo na prelome 70. a 80. rokov, keď vtedajší šéf Fedu Paul Volcker (do februára 2011 šéf tímu ekonomických poradcov amerického prezidenta Baracka Obamu, pozn. prekladateľa) nakrátko vypol peňažné rotačky. No odvtedy až do roku 2007 sme boli v neustálej úverovej expanzii. Úverový boom dosiahol také rozmery, ktoré si Mises, Hayek či ktokoľvek z ich generácie ani nevedel predstaviť.

Dôsledky nesprávnej alokácie (slabé banky, nadmerné dlhy, zmätené finančné trhy) badať všade. Úverový boom skončil. Bublina spľasla. V dôsledku dekád intervencionizmu, reálna ekonomika nevyzerá dobre. Vysoká nezamestnanosť, stagnácia... Koho to prekvapuje, keď polovicu väčšiny hospodárstiev sveta živí verejná spotreba a zvyšok je pod neustálou paľbou čoraz silnejších štátnych zásahov.

Hospodárska pohroma, ktorá sa na nás valí, je výsledok zvrátenej politiky a nesprávnej teórie. Za to je zodpovedná politická trieda a jej ekonomickí poradcovia, ktorí by mali rezignovať, hoci nečudo, že sa zúfalo držia svojich stoličiek. A samozrejme aj ich roztlieskavači, ako Paul Krugman z New York Times (nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 2008, pozn. prekladateľa), či Martin Wolf alebo Clive Cook z Financial Times.

Tí vidia riešenie problémov, ktoré vytvorili politici, v ďalších politických opatreniach, paradoxne takých, ktoré nás do tejto šlamastiky dostali: keby len byrokrati vytlačili ďalšie bilióny papierových peňazí a monetizovali viac rizikových bankových aktív, alebo kiežby vynaložili o pár biliónov na rôzne vládne programy viac, starú šarádu by sme postavili znova na nohy! Prd makový.

Keby len verejnosť uverila...

Ale viete, čo je skutočný problém podľa týchto byrokratov? Ste to vy. Verejnosť. Pretože niektorí z vás, vy neposlušní sopliaci, ste si dovolili nahliadnuť za oponu, a zistili, že Ježiško neexistuje. Že cisár je nahý! Že sú to vaše peniaze, vaše dane, vaše úspory, vaše budúce príjmy, ktoré byrokrati vyhodili von oknom. A ich šou bude pokračovať, kým budete akceptovať papierové peniaze, ktoré treba tlačiť v čoraz väčšom objeme. Stavili na to, že tie papieriky budete brať donekonečna. Koniec koncov, je to ich jediný nástroj, posledný šíp v ich kuši.

Problém byrokratov ste vy, verejnosť, ktorá odmieta hrať ich hru. Predávate, respektíve nekupujete za ťažko usporené peniaze štátne dlhopisy Talianska, Grécka či Portugalska, lebo ste si uvedomili, že to nikdy nesplatia. Takže byrokrati z Európskej centrálnej banky (ECB) nemajú inú možnosť ako korigovať vaše chybné správanie. Nuž, a keďže ste vystihli aj problémy bankového sektora a začali ste predávať dlhopisy a akcie bánk, byrokrati musia o to neoblomnejšie podporiť banky. A americký trh nehnuteľností. A amerických hypoték.

Zapamätajte si, že byrokrati vedia, čo je najlepšie. Osobitne, čo je najlepšie pre vás, verejnosť, preto vás musia ochrániť pred vašimi vlastnými chybami, ako je napríklad vaša prílišná obozretnosť pri míňaní vašich úspor a vyhýbaní sa spotrebe. Takže byrokrati ich spotrebujú za vás.

Pochopiteľne, byrokrati nemôžu povedať, že sa mýli verejnosť. Keď chcú verejnosť kritizovať, hovoria o „trhu“. To zlyhal trh, povedia. A s pomocou pochlebovačov v médiách zosnovajú novú bájku, v ktorej je tým darebákom trh, a byrokrati robia všetko preto, aby vás, verejnosť, uchránili pred zlými silami trhu.

Všade musia centrálni bankári korigovať nesprávne trhové ceny. Fed musí vytlačiť bilióny dolárov, aby podporil ceny hypotekárnych záložných listov a bezostyšne manipuloval trh štátnych dlhopisov. ECB tlačí každý deň nové eurá, aby znížila náklady refinancovania vybraných vlád, pretože ich trh nedokáže financovať pri „vhodnom“ úroku.

Je však toto správanie trhu nepochopiteľné? Nie je jednoducho výsledkom úplne racionálneho správania ľudí, ktorí spravujú hodnoty, a ktorí pochopili, o čo ide, a snažia sa svoje bohatstvo ochrániť? Podľa môjho názoru je rozumné, že ľudia redukujú svoju expozíciu voči obéznym bankám a beznádejne márnotratným vládam. Ochrana bohatstva si vyžaduje stratégiu kráčať čoraz razantnejšie proti snahe politickej triedy udržať neudržateľnú štruktúru, ktorá je výsledkom ich politiky. Ale pozor! Ak sa pokúšate ochrániť svoje bohatstvo, ste nepriateľom byrokratov.

Slovíčko o Švajčiaroch

Teraz sa pozrime na prípad Švajčiarska. Je to krajina, ktorá bola z hľadiska štandardov masovej demokracie riadená celkom obozretne. Bez potreby tlačiť nekryté peniaze, z ktorých by sa financovali fiškálne deficity. Preto bolo pre tých, čo hľadali bezpečný prístav pre svoje úspory, rozumné zaparkovať ich práve tu. Pochopiteľné, ale stále omyl!

Každé peniaze s núteným obehom (fiat money) sú produkt štátu a sú zneužívané na politické účely. Nezávislé centrálne banky sú logicky nezmysel. Švajčiarsko má exportný priemysel, ktorý závisí od slabšieho franku, a tento sektor má politický vplyv. Potom tu máme veľké švajčiarske banky, ktoré požičali fúru frankov ľuďom z okolitých krajín, napríklad úbohým Maďarom. Tých opantali nízke frankové úroky, a teraz ich kvári silný kurz švajčiarskej meny, čo spôsobuje významné straty práve švajčiarskym bankám. Bolo to v ich záujme, aby si Švajčiarska národná banka posvietila na silný frank.

Svojim spôsobom to bolo nevyhnutné. Ale aj ja som bol trocha prekvapený, ako hlboko švajčiarski byrokrati klesli, keď vyrukovali s úbohou rétorikou ich náprotivkov z ostatných centrálnych bánk a ministerstiev financií, aby zamaskovali svoje politicky motivované manévre. Samozrejme, na vine je trh. Pretože precenil švajčiarsky frank. A toto nadhodnotenie nemohli Švajčiari tolerovať. Trh by nemal podceňovať „naše odhodlanie“ o nápravu!

Takže, v globálnych pretekoch ku dnu, ktoré vedú svetové papierové meny, už nebude Švajčiarsko stáť bokom. Ťažko pracujúcim Švajčiarom, tak o tom aspoň rozhodlo vedenie Alpskej republiky, sa už viac nebude brániť v prístupe k výhodám plynúcim zo znehodnocovania peňazí, ktoré si bohato užívajú občania Spojených štátov, Spojeného kráľovstva a zatiaľ veľmi nespojenej eurozóny.

Švajčiarska epizóda odhalila omyl, že v systéme štátnych centrálnych bánk môže existovať nejaká konkurencia. Pre tých, čo majú nejaký majetok, voľba akýchkoľvek papierových peňazí znamená, že vás nejakí byrokrati skôr či neskôr ozbíjajú.

Švajčiari onedlho zožnú plody svojej stratégie v podobe vyššieho dlhu, skreslených cien aktív (napríklad na trhu nehnuteľností), a nesprávne nasmerovanej hospodárskej aktivity. A na konci tohto tunela je inflácia. Myslieť si, že tlačením peňazí je možné vytvoriť trvalú prosperitu a stabilnú zamestnanosť, je príklad rozšíreného šialenstva, ktoré – ako som si donedávna myslel – sa múdrym Švajčiarom vyhýbalo.

Hra na krátko

Tí, čo sa snažia ochrániť bohatstvo, robia ďalšiu chybu. Hovorím o tých, čo za bezpečný prístav považujú americké a nemecké štátne dlhopisy. Dopúšťajú sa gigantickej chyby v úsudku. Že sa USA nachádzajú v nezvratnej fiškálnej pasci smrti, si zrejme nevyžaduje väčšie vysvetľovanie: poldruha biliónové deficity kam len oko dohliadne.

V prípade Nemecka je pozoruhodné, ako mu európska dlhová kríza vytvorila imidž hospodárskej superveľmoci. Pravda je taká, že nemecká ekonomika je štrukturálne zraniteľná a fiškálne nezdravá. Nemá peniaze, ktoré treba na vykúpenie ostatných nedisciplinovaných krajín eurozóny. To, z čoho môže v súčasnosti ťažiť, je akurát jeho lepšia dlhová kapacita na medzinárodných trhoch. V rámci zamýšľanej fiškálnej a transferovej únie si budú ostatní požičiavať na nemecké dobré meno, alebo na to, čo z neho zostane.

Výnosy desaťročných amerických treasuries a nemeckých bundov pod dvoma percentami – no to je príležitosť storočia na super hru na krátko. Zapíšte si tieto slová!

Nie tak Silný

Dôvetok k odstúpeniu Jürgena Starka (Stark v nemčine znamená silný, pozn. prekladateľa), nemeckého byrokrata, ktorý v ECB zastával funkciu zodpovedajúcu postu hlavného ekonóma, a ktorý odstúpil minulý týždeň z funkcie, oficiálne pre osobné dôvody a neoficiálne pre výhrady voči politike banky nakupujúcej štátne dlhopisy Talianska a Španielska. Pán Silný bol kariérny byrokrat, ktorý celý život robil politické kompromisy.

Podpora novej úlohy EasyB (slovná hračka, ktorá zo skratky ECB vytvára "ľahkovážnu" menovú autoritu) ako veriteľa poslednej inštancie pre európske vlády – to bol na sklonku jeho kariéry kompromis, ktorý sa napokon rozhodol neurobiť. Akokoľvek chvályhodné to je, nič to neznamená. Rýchlo sa na neho zabudne. Nemecká politická elita už zaň našla náhradu, ďalšieho kariérneho byrokrata zo Sociálnej Demokracie pána Asmussena, ktorý sa zrejme nebude tak okúňať ako pán Stark.

Pamätá si niekto z vás napríklad Karla-Otta Poehla, prezidenta Bundesbanky, ktorý rezignoval na protest proti katastrofálnej politike kancelára Kohla, zjednocujúceho Západné a Východné Nemecko? Mal pravdu v ekonomickej argumentácii, napriek tomu ho politici odstavili. Dnes je z neho poznámka pod čiarou.

Pamätajte, keď by malo Španielsko alebo Taliansko skolabovať, tlak na nemeckú pokladňu alebo banky by bol dostatočne silný na to, aby nemeckí byrokrati podporili monetizáciu dlhu zo strany ECB.

Pokusy ochrániť svoje bohatstvo hľadaním tých správnych papierových peňazí či tých správnych štátnych dlhopisov tej správnej vlády mi prídu márne. Stále verím, že zlato (alebo striebro) je váš konečný prístav, ktorý vaše aktíva naozaj ochráni. Ale aj tu byrokrati nenechávajú nič na náhodu. Od 1. septembra majú obchodníci s cennými kovmi vo Francúzsku zakázané predávať zlato za hotovosť. Jedno preto treba k Švajčiarsku dodať, je to stále slušné miesto, kde sa dá uskladniť vaše zlato.

Článok vyšiel na blogu PaperMoneyCollapse.com. Publikované so súhlasom autora. Preklad Pavol Suďa.

 

  • Tlačiť
  • 11

Detlev S. Schlichter

Detlev S. Schlichter
  • Počet článkov: 6
  • Priemerná čítanosť: 3459
  • Priemerná diskutovanosť: 36
  • RSS blogu

O blogu

Britský finančník, ktorý sa venuje rakúskej ekonómii. Takmer 20 rokov pracoval vo finančníctve ako portfólio manažér, napríklad aj v Merrill Lynch a JP Morgan.

Detlev S. Schlichter

Detlev S. Schlichter
  • Počet článkov: 6
  • Priemerná čítanosť: 3459
  • Priemerná diskutovanosť: 36
  • RSS blogu

O blogu

Britský finančník, ktorý sa venuje rakúskej ekonómii. Takmer 20 rokov pracoval vo finančníctve ako portfólio manažér, napríklad aj v Merrill Lynch a JP Morgan.

Kalendár sa načítava...