Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG DEBlog - diskusný ekonomický blog

Prvý verzus druhý pilier (aktualizované VII)

21.09.2007 | DEBlog

Súboj ekonómov na tému dôchodkový systém. Čo chýba dnešnej zúrivej debate o penziách?

  • Tlačiť
  • 24

Búrlivá debata o dôchodkovom systéme na Slovensku vstupuje do ešte dramatickejšej fázy. V parlamente leží poslancom na stole návrh novely zákona, ktorý otvára druhý pilier, presúva časť sporiteľov naspäť do Sociálnej poisťovne, predlžuje dobu sporenia na 15 rokov a zvyšuje odvodové zaťaženie najvyšších príjmových skupín.

V prekáračkách medzi koalíciou, opozíciou, dôchodkovými firmami a aktuálne aj medzi koaličnými partnermi chýba to podstatné. Hlbší a dlhodobejší pohľad. Naozaj stojí otázka prvý verzus druhý pilier? Existuje ideálny pomer medzi príspevkami do Sociálnej poisťovne a na povinné sporenie? Ak priebežné vyplácanie dôchodkov skolabuje pre demografickú krízu, zachráni kapitalizačný pilier štátny dôchodkový systém?

V diskusii si to rozdajú Martin Filko, Juraj Draxler a Martin Chren. Čítajte, komentujte. Príjemnú zábavu vám praje Rado Baťo.

Martin Filko: Diskusiu uvediem dvoma súvisiacimi tézami. Hoci ich Rado Baťo označil za kontroverzné, podľa mňa sú takmer triviálne. Kapitalizácia penzijného systému nie je - na rozdiel od parametrických zmien - liekom na problémy spôsobené starnutím obyvateľstva. Navyše, akákoľvek reforma dôchodkov je do značnej miery hrou s nulovým súčtom medzi generáciami. Konfliktné záujmy ľudí narodených v rôznych obdobiach sú legitímnym predmetom politického procesu - aj keď je súčasný cirkus motivovaný krátkodobým znížením fiškálnych tlakov.

Ivan Švejna a Martin Chren majú iný názor Parametrické úpravy nie sú žiadnymi reformami. Ide len o kozmetické zmeny v existujúcom nestabilnom dôchodkovom systéme. Tvorcovia hospodárskej politiky rozmýšľali v čase prijímania dôchodkovej reformy rovnako (štúdia IFP MF SR): Zavedenie druhého piliera dôchodkového sporenia malo za cieľ znížiť previazanosť potreby financovania dôchodkov na demografické zmeny.

Prečo kapitalizácia nevyrieši demografiu? Nicholas Barr v článku Myths my Grandpa taught me z roku 1979 upozornil na kľúčovú úlohu agregátneho outputu. Keďže je nemožné alebo nepraktické dlhodobo skladovať statky, ktoré chcú starší ľudia spotrebovávať, riešením je priznanie nárokov na budúcu produkciu - či už vládnym prísľubom, alebo akumuláciou majetkových práv. V štylizovanom prípade uzavretej ekonomiky trpia priebežný aj kapitalizovaný systém rovnakým problémom - ak je kvôli demografii nepriaznivý pomer produktívnych ľudí voči neproduktívnym, desaťročia priznávané nároky sa musia uspokojovať z obmedzeného koláča. V priebežnom systéme je financovanie komplikované úzkou daňovou základňou. V kapitalizovanom sú v podobne nepriaznivej situácii dôchodcovia, ktorí musia v súčasnosti „draho"nakupovať  aktíva  a v budúcnosti ich „lacno" predávať. Kde nič nie je, ani čert neberie.

Kapitalizovaný systém umožňuje teoreticky prekonať toto impassé dvoma - navzájom sa vylučujúcimi - spôsobmi. Jedným z nich je investovanie do aktív v krajinách s odlišnou demografiou. Súčasný slovenský regulačný režim a prax DSS to však nevyužíva. Druhou možnosťou, v prípade investícií v domácej ekonomike, je hypotetický príspevok kapitalizácie k hospodárskemu rastu (a následne vyššej úrovni outputu v budúcnosti). Medzinárodné štúdie ponúkajú zmiešané výsledky (zaproti).

-----

Juraj Draxler: Poďme ešte k základnej otázke: prečo vlastne ľudí nútiť odkladať si na dôchodok? Nemôžeme to nechať na nich? Profesionálni libertariáni, ktorí sa na Slovensku v dôchodkovej otázke hlasne angažujú, by tvrdili: určite áno. Považujem za dosť bizarné, že sa teda namiesto za zrušenie dôchodkového systému ako takého zasadzujú za nútenie ľudí dávať peniaze do štátom určených spoločností.

V skutočnosti, ak ľudí nikto nenúti, jednoducho si na dôchodok nesporia. Vieme to empiricky doložiť, čím nižšie pod príjmovým mediánom, tým je snaha sporiť nižšia. Akonáhle dáte ľuďom možnosť odvádzať nízke odvody alebo sa z dôchodkového systému nejako vyviazať, urobia to.  Nízkopríjmový britský pracovník skončí ako jeden z najchudobnejších dôchodcov v Európe, Čiľan, ktorý nie je povinný sa dôchodkovo poistiť, tak ani neurobí, podobne, ako sa z deravého systému pololegálne či nelegálne stratili napríklad maďarskí drobní živnostníci a na staré kolená to majú ťažké.

A je to úplne logické. Pri nízkom dispozičnom príjme ste v kolektívnej dileme: aj by ste niečo možno chceli sporiť, ale súťažíte s ostatnými o priblíženie sa k určitému životnému štandardu. Tak sa radšej, pri veľkej neistote prameniacej z dlhodobého časového horizontu, spoľahnete, že „nejako už bude". Je to triviálne a funguje to.

-----

Martin Chren: Začnem od Jurajovho príspevku. V skutočnosti na Slovensku nikdy nezaznel návrh na zrušenie povinného dôchodkového systému, a to ani z úst „profesionálnych libertariánov". Rovnaký názor asi nebudeme mať na to, z čoho „krátkozrakosť" obyvateľstva pri zabezpečovaní si vlastného dôchodku vyplýva. Zjavne k nej prispieva fakt, že dlho existujúce spoločenské väzby boli nahradené „pokrokovým" systémom štátu blahobytu - veď „štát sa o mňa musí postarať".

Azda najlepšie túto skutočnosť vyjadril Sir Roger Douglas, „pravicový" reformátor z Nového Zélandu, keď povedal: „V civilizovanej spoločnosti je nepredstaviteľné, že by štát nechal nejakého človeka zomrieť na ulici len preto, že nebol dosť zodpovedný, aby si sporil na svoj dôchodok".

Širšiu tému otvoril Martin. Štátny priebežný (PAYGO) systém je udržateľný večne - za predpokladu, že sa suma prisľúbených (a vyplácaných) dôchodkov odvíja od sumy vybratých príspevkov. Takýto systém však u nás, a azda nikde vo svete, neexistuje. Vzorce na výpočet dávok spravidla sľubujú viac, než si systém môže dovoliť. Z toho vyplýva nestabilita PAYGO systémov, akumulácia implicitných dlhov v nich, a postavenie občana ako rukojemníka sľubov štátu.

Empirický príklad z Čile, ktorý uviedol aj Martin, poukazuje na stav, keď kapitalizácia nielen zvýšila úroveň úspor, ale prispela i k vyššiemu rastu. Môže sa teda kapitalizácia stať „medzigeneračnou hrou s nenulovým súčtom"? Rozhodne v nej rozhadzovačnosť politikov nemôže spôsobiť uvedenú nestabilitu a vnútorné dlhy. Model obchodovania dvoch generácií, ktorý Martin uvádza, je pomerne zjednodušený. Veď kapitál nie je homogénny.  Aj pri nezmenenej úrovni úspor je rozdiel, či sú peniaze investované do rozvoja podnikania, alebo do výstavby Turkmenbašiho monumentov. A aj keby sme od toho abstrahovali, neklesala by predsa cena všetkých aktív rovnako - našli by sa také, ktorých cena by sa relatívne voči ostatným zvyšovala. Preto je namieste nielen otázka o zmene stavu celkových úspor po zavedení kapitalizácie, ale aj o zmene ich štruktúry.

Pravda však je, že všetko závisí od nastavenia podmienok. Ďalším zo zdrojov vyššej efektivity, ktorý sa v štúdiách uvádza ako výsledok zavedenia povinnej kapitalizácie, je napríklad skvalitnenie regulačného rámca finančných trhov a zníženie nákladov na kapitál.

-----

Martin Filko: Jurajova otázka je kľúčová: prečo nútiť ľudí sporiť si na dôchodok? Jeho argumentácii však nerozumiem. Ak sú nekonzistentnosti v rozhodovaní ľudí o neskoršej spotrebe také výrazné, ako mi napovedá literatúra, povinný - priebežný alebo kapitalizovaný - dôchodkový systém je zdôvodniteľný. A nie, neprijímam ideologický argument o tom, že ľudia sú krátkozrakí najmä či výlučne kvôli desaťročiam sociálneho štátu.

Martin by mal toto tvrdenie doložiť, a vysvetliť, prečo podobné nekonzistencie nájdeme aj v menej regulovaných oblastiach. Hoci nie je povinná penzia prijateľná  pre koženého libertariána, mala by byť pre mainstreamového pravičiara - ak uznáva istú obmedzenú úlohu verejnej politiky. Je táto myšlienka pre nás troch akceptovateľná?  A ponúkne Martin rozumný kauzálny mechanizmus podporený empíriou, prečo nie je rozdiel medzi priebežným a kapitalizovaným systémom z hľadiska demografie sekundárny? Lebo v týchto dvoch otázkach bol jeho príspevok zatiaľ vágny.  Ak by sme v nich našli konsenzus, môžeme sa posunúť k otázke optimálneho systému z hľadiska iných cieľov. Napríklad zabezpečenia minimálneho príjmu, udržateľnosti systému, poistenia proti neistote (nie riziku), či k medzigeneračnej politickej ekonómii.

K poslednému bodu - „boju generácií": staršie generácie dostali od štátu neprefinancovaný „darček". Ich minulé príspevky nezodpovedali aktuárne (poistno-matematicky) nákladom na ich dôchodky. Ak majú príspevky nasledujúcich generácií v rámci priebežného - ale aj kapitalizovaného alebo zmiešaného - systému zodpovedať budúcim dôchodkom, vzniká problém, kto túto pozornosť z minulosti „zatiahne".

Možností je niekoľko. Môže ho prefinancovať tranzitívna generácia z daní - ich starosti na naše hlavy. Môžu sa znížiť súčasné dôchodky, ich rast, alebo sa zvýši vek odchodu do dôchodku - starosti, vrátane chudoby, na ich hlavy. Na dôchodky sa dá aj požičať, a nechať zaplatiť budúce generácie. Tvorcovia reformy preferovali prvé dve riešenia, súčasná vláda azda tretie. Niekto nakoniec Čierneho Petra dostane. A politici musia rozhodnúť, ktorá generácia.

-----

Juraj Draxler: Som rád, že ani Martin Chren nenamieta proti štátom vynútenému odkladaniu si na dôchodok. Ešte by som privítal, keby to aj logicky zdôvodnil.  Ja som logické zdôvodnenie, načrtnuté jazykom teórie hier, ponúkol. K tejto téme pridám historickú kuriozitu. Dôchodkové systémy sa začali zavádzať preto- a teraz pozor, prekvapujúce zistenie - že ľudia nemali dosť prostriedkov na život v starobe. Stačí si prečítať napríklad Beveridgeovu správu a s ňou spojené dokumenty.

Takže máme dôchodkový systém. Ľudia však žijú stále dlhšie a majú málo detí. Kto bude zarábať na dôchodcov?

Vyrieši to  „kapitalizácia"? Vo verejnej diskusii, a nielen na Slovensku, sa už roky podsúva, že ak si budú ľudia odkladať na nejaké investičné účty, problém demografie sa stratí. Trochu v štýle „idú ma udrieť do nosa, tak zavriem oči, a keď už päsť nevidím, nemôže ma trafiť". V statickej analýze je tento predpoklad  určite chybný. V uzavretej ekonomike sú dopady priebežného a kapitalizačného systému rovnaké, niet sa o čom baviť.  „Ale budeme investovať do zahraničia". Fajn, ale predsa je jedno, či sa investuje cez dôchodkové fondy alebo iné kanály (priame zahraničné investície, rôzne formy portfóliového investovania, trh s dlhom).  A ide skôr o optimalizáciu portfólia. 

Jednoducho, podstatné je, aké veľké sú príjmy v ekonomike, a tým pomáha celková otvorenosť, dôchodkový systém je vždy iba systém prerozdeľovania. Mimochodom, na túto absolútnu trivialitu má niekedy problém upozorňovať aj môj známy, Martin Weale, jeden z najznámejších britských ekonometrov. Ako hovorieva on, podstatné je, či sa v krajine mení miera úspor, to je ten základný údaj, ktorý vám ukazuje, ako sa budú vyvíjať príjmy generácií. (Je, mimochodom, priaznivcom kapitalizácie, ale z úplne iných dôvodov, než aké sú uvádzané v populistických diskusiách.  Normatívne a aj z hľadiska globálnych efektov pre hospodárstvo sa mu páči väčšia vyjasnenosť majetkových vzťahov. )

Dôležitejšie sú  dynamické efekty, ale dám najprv možnosť reagovať.

-----

Martin Chren: Martin, pozor na správny význam slov: ak niečo prispieva ku krátkozrakosti, neimplikuje to predsa, že je to jej výlučným zdrojom. Krátkozrakosť zjavne naozaj je súčasťou ľudského života, ale aj politického rozhodovania - mainstreamový ekonóm by možno povedal, že je zdrojom zlyhaní tak trhu, ako aj štátu.

Avšak Robinson žijúci na opustenom ostrove má rozhodne silnejšie podnety robiť si zásoby jedla na zimu, aby nezomrel od hladu, než občan štátu Welfareland, kde má vláda povinnosť nakŕmiť ho vždy, keď bude pociťovať hlad. Keďže nežijeme v skúmavke, a zmena paradigmy v oblasti vnímania funkcií štátu je veľmi nepravdepodobná, je pre mňa ospravedlniteľné znížiť budúce výdavky vlády na dôchodky krátkozrakých občanov tým, že ich napríklad donútime odkladať si „zásoby" na jeseň života.

Vráťme sa však k téme diskusie. Tu sú moje (hlavné neideologické) tézy o výhodnosti kapitalizácie:

1.) Rozloženie rizika. „Vnútorná výnosová miera" PAYGO systému závisí od rastu agregátnych miezd v ekonomike, zatiaľ čo výnosnosť sporivého systému závisí od výnosnosti kapitálu. Tieto dve veličiny sú však nedokonale, či dokonca negatívne, korelované, takže rozložením dôchodkového zabezpečenia medzi priebežný a sporivý pilier sa rozkladá i budúce príjmové riziko.

2.) Individualizácia. Dôvodom dôchodkovej krízy je spravidla finančná nestabilita priebežných systémov. Ich problémy je možné riešiť parametrickými úpravami, čo však spravidla vedie k razantnému poklesu dávok, a je preto politicky nepriechodné. Zavedenie piliera osobných účtov vytvára politický priestor pre vyriešenie tohto problému, splatenie časti naakumulovaných implicitných dlhov. Politická ekonómia individualizácie bez kapitalizácie je výrazne náročnejšia.

3.) Dynamické efekty. Kapitalizácia môže prispieť k vyššiemu ekonomickému rastu, čo nezohľadňuje statický model, prezentovaný Martinom a Jurajom. Kanálmi preň sú lepšie fungovanie kapitálového trhu, zníženie nákladov na kapitál, zvýšenie úspor a investícií (znova, kapitál nie je homogénny, a je rozdiel medzi „investíciami" vlády a investíciami „trhovými").

Azda najrozsiahlejší prehľad literatúry na tému výhodnosti a efektov viacpilierových dôchodkových systémov bol svojho času zverejnený tu.

-----

Juraj Draxler: No, štát riadený Martinom Filkom je pomerne intervenčne naladený. Ja osobne potrebujem na zdôvodnenie štátneho zásahu najmä riešenie kolektívnej dilemy alebo problému negatívnych externalít.  Iba krátkozrakosť pre mňa môže byť dôvodom na menší zásah, ale rozsiahlu reguláciu tohto typu by som iba ňou nezdôvodňoval.

Vrátim sa k tým dynamickým efektom, máme dva okruhy, v každom sa dá nájsť argument pre kapitalizáciu, ktorý minimálne nemožno prehliadať.

Po prvé, pri kapitalizácii sa tvrdí, že zvyšuje motiváciu pracovať. Človek vie, že dostane späť zo systému, čo tam dal (násobené úrokom). Z hľadiska špecifickej, štylizovanej ekonomickej racionality to dáva zmysel.  Ale individuálnu účtovnú vyrovnanosť (v angličtine actuarial neutrality) možno pokojne nastaviť aj v priebežnom systéme:  človek dostane presne to, čo vložil, vynásobené napr. o ekonomický rast alebo rast miezd. To je podstata švédskeho systému virtuálnej kapitalizácie.  Naviac majú vo Švédsku zabudovaný mechanizmus ošetrenia podľa demografických pohybov. Systém je nastavený tak, aby donekonečna fungoval ako vyrovnaný. Ale financovaný je „priebežne". To je odpoveď na domnienkovú reakciu  Martina Chrena, že takýto systém asi neexistuje: takýto systém existuje.

Po druhé, argumentuje sa, že rozvoj kapitálového trhu prispieva k efektívnejšej alokácii zdrojov v ekonomike. A teda je dobré penzijné prostriedky investovať do kapitálového trhu. Tu je ťažké dospieť k  jednoznačnému všeobecnému záveru, dosť to závisí od ďalších podmienok. Osobne mi rozhodne neprekáža investovanie časti prostriedkov cez kapitálový trh, ale zmysel veľmi rozsiahleho kapitalizačného piliera mi uniká. Zvlášť, ak dostaneme kapitálový trh kontrolovaný šiestimi spoločnosťami.

Potom tu máme ešte argument, ktorý sa týka kontextu. Kapitalizácia vraj prispieva k lepšej izolovanosti systému od politickej sféry. Toto sa mi náramne páči. Systém je vraj od politiky izolovaný a zároveň ho treba chrániť petíciami, návrhmi na ústavný zákon.

-----

Martin Filko: K Jurajovi a krátkozrakosti. Z dvoch najčastejších nadávok, ktoré dostávam na internete - boľševik a etatista - nemusí byť druhá úplne nepodložená. Som v pohode s relatívne aktívnou úlohou verejnej politiky. Prečo som ale uviedol toto zdôvodnenie povinných dôchodkov?

Na vysvetlenie, krátkozrakosťou myslím časovo nekonzistentné preferencie, modelované napríklad hyperbolickým či subaditívnym diskontovaním, nie (čo ako extrémne) nízky diskontný faktor. Ak sú ľudia racionálni, len veľmi netrpezliví, ja ich nútiť sporiť nechcem. Ak ale vďaka obmedzeným kognitívnym schopnostiam robia významné, systematické chyby v rozhodovaní o financovaní svojej spotreby v rôznych obdobiach života, môže nastúpiť verejná politika. Naviac, ako som spomenul vyššie, tvoje vysvetlenie potreby povinného sporenia na základe kolektívnej dilemy/koordinačného problému som nepochopil. Neskúsiš ešte raz? Som v poslednej dobe nejaký pomalší.

Podobne k Martinovi. Ak dostávam v povinnom systéme 5 000 korún mesačne, a chcem mať spotrebu za 15 000, je z individuálneho hľadiska optimálne sporiť si len na dodatočných 10 000. Takto skutočne penzijný systém ľudí ovplyvní, ale nevidím, v čom je problém. No nemyslím si - argumentujte opak - že sa vďaka jeho dlhej existencii stali ľudia „krátkozrakejšími"  časovo nekonzistnentným spôsobom.

Rád by som ešte Martina opätovne poprosil, aby zaujal jednoznačný postoj k téze, že kapitalizácia nevyrieši demografiu, a vysvetlil, prečo je podľa neho rozumné mať povinný dôchodkový systém. Len pre vyjasnenie názorov v budúcej verejnej diskusii. Následne sa môžeme venovať dôvodom v prospech kapitalizovaného systému, ktoré uviedol v poslednom príspevku.

-----

Juraj Draxler: Martin Ch.: správa Svetovej banky z roku 1994 bola svojho času silne kritizovaná - Stiglitz a Orszag, dobré zhrnutie mýtov ponúkol Barr. SB začala teraz propagovať spomínaný švédsky systém, vydala o ňom hrubú knihu. Robert Holzmann, šéf oddelenia sociálnej politiky, ju pre Európu predstavil v inštitúte, kde pracujem. Banka zdôrazňuje, že rôzne mechanizmy môžu mať rôzne výhody. To uznali aj Švédi, necelé tri percentá mzdy idú do kapitalizačného piliera. Aby sa podporil kapitálový trh.

Ale kapitalizácia ako taká nijaké zázraky neprinesie. V Poľsku bol zaznamenaný pomerne silný herd effect - fondy si kopírujú investičné stratégie. V Maďarsku tiež a je tam aj problém nízkych výnosov. Debatujú o zavedení nultého piliera - oficiálne prognózy sa ani zďaleka nenapĺňajú, veľa dôchodcov skončí s veľmi nízkou penziou.

Opakujem, ilúziou je oddelenosť od politiky. Systém vzniká nútením štátu, občan môže pomerne logicky požadovať rôzne zásahy. Navyše, zásahy nie sú také zložité, štát môže systém ovplyvňovať jednak hýbaním s výškou odvodov, ale aj menej viditeľne zmenami ostatných parametrov, napríklad nepokutovaných odchyliek od priemeru trhu. Ak vláda chce, aby fondy kupovali najmä jej dlhopisy, vie to docieliť, čím sa v podstate dostávame k priebežnému financovaniu pod maškarádou kapitalizácie.

Občania môžu chcieť zásahy, ak sú malé výnosy. Či sa niečo deje s aktívami. Priebežné financovanie má jednu veľkú výhodu. Ak sa niečo stratí v jednom kole vyzbierania a prerozdelenia, príde ďalšie. Kapitalizácia znamená, že na jednom účte sú zhromaždené odvody za celý pracovný život. Čím je pilier väčší, tým je väčšie pokušenie. Slovenský zákon stanovuje slušné bariéry na nakladanie s majetkom a kontrolné mechanizmy. Ale akonáhle niekto vašimi peniazmi disponuje ako investor, už tu to riziko je. Opakujem, systém môže výborne bežať aj desaťročie či dve. Stačí jediný moment. Kapitalizačná časť potrebuje audity manažérskych rizík, dolaďovanie regulácie.

-----

Martin Filko: Poďme k Martinovým neideologickým dôvodom. Prvý z nich nie je vlastne v prospech kapitalizovaného, ale zmiešaného systému. Hoci jeho konkrétnu podobu pokladám za zjednodušenú, nemám problém so všeobecnejšou: keďže v horizonte desaťročí čelia budúci dôchodcovia aj verejné financie výraznej neistote (nielen identifikovaným rizikám, ale aj, slovami Donalda Rumsfelda, "neznámym neznámym"), a známe riziká priebežného a kapitalizovaného systému sa dokonale neprekrývajú, zmiešaný systém predstavuje príležitosť zvýšiť robustnosť systému. Juraj bude azda súhlasiť, aj vzhľadom na to, čo doteraz napísal o čiastočnej kapitalizácii.

Druhému argumentu buď nerozumiem, alebo je zmätočný. Individualizácia (v slovenskom politickom speaku "zásluhovosť") skutočne môže napomôcť politickej ekonómii reformy; kapitalizácia s tým ale nesúvisí (ako naznačuje švédsky, a vlastne aj slovenský príklad). Ak má Martin na mysli to, že ľudia môžu intuitívne či ideologicky preferovať vlastnenie úspor pred vládnym prísľubom, azda je korektnejšie hovoriť o priaznivejšom politickom marketingu, než politickej ekonómii.

Dynamické efekty nie sú vylúčené, a prijateľné kauzálne kanály boli všetkými troma v diskusii načrtnuté. Problém je, že sa empiricky nezdajú byť jednoznačne potvrdené, a v každom prípade je ich pozitívny príspevok k rastu relatívne obmedzený. Demografiu nevyriešia.

Juraj prelinkoval dve eseje, ktoré do značnej miery formovali moje rozmýšľanie o dôchodkovej reforme v čase, keď som bol skromným stážistom na IFP MF SR. Nestojíme totiž pred dramatickou voľbou medzi priebežným a kapitalizovaným pilierom - existuje paleta alternatív, vrátane individuálnych účtov v priebežnom systéme, či štátneho kapitalizovaného fondu. Slovenskej verejnej diskusii zazlievam, že sa zúžila zo širokého rozsahu možností na dve - "pyramídovú hru", demograficky krachujúci priebežný systém proti automaticky vyrovnanému, zásluhovému, politicky robustnému a vyššie dôchodky prinášajúcemu individuálnemu kapitalizovanému systému.

-----

Martin Chren: Čo sa týka dvoch Martinových otázok, skúsim jasnejšie preformulovať svoje predchádzajúce myšlienky.

Povinný dôchodkový systém je pre mňa prijateľný preto, lebo penalizácia za individuálne nepostaranie sa o vlastný dôchodok je v demokratickej spoločnosti príliš slabá. V snahe zabrániť vysokým výdavkom v budúcnosti (ľudovo povedané, od ľudí, ktorí sa o svoj dôchodok celý život nestarali, a v starobe prídu k vláde a natrčia ruku) je pre mňa prijateľné nútiť ich povinne prispievať do dôchodkového systému (aspoň teda do takej miery, aby v starobe nemali morálne právo tú ruku natŕčať).

Priebežné systémy samozrejme nekolabujú kvôli demografii ako takej, ale preto, že sú takmer všade na svete zle nastavené - prísľuby budúcich dávok sú vyššie, než sú tieto systémy schopné poskytnúť. Preto aj to prirovnanie k pyramídovej hre - aj Ponziho schéma by fungovala, keby z nej vkladatelia vyberali len toľko, koľko do nej vložili, bez nároku na „úroky".

Zavedenie aspoň čiastočnej povinnej kapitalizácie je výhodnejšie i preto, že samotné parametrické úpravy, ktoré by zaviedli 100 %-nú odolnosť voči prevažujúcim negatívnym vplyvom demografického vývoja, sú politicky ťažko presaditeľné.

Individualizácia pritom neznamená zásluhovosť, ako tieto pojmy stotožnil Martin - aj slovenský prvý pilier je zásluhový, čiže výška dávky sa priamo odvíja od výšky mzdy - avšak nie je udržateľný, pretože výška dávky sa nerovná demograficky indexovanej výške vkladu, ale je počítaná komplexným vzorcom plným bulharských konštánt (hlavnou je tzv. aktuálna dôchodková hodnota, stanovená tak, aby priemerná miera náhrady dosahovala 50 %). Aj preto prvý slovenský pilier naďalej smeruje do červených čísiel.

Ešte poznámka k výnosnosti kapitalizácie. Ak by skutočne investovanie nemalo zmysel kvôli demografickému vývoju, načo potom investovať nielen v povinnom, ale i v bežnom živote? Načo sú všetky investičné fondy, kapitalizačné životné poistky? A ako spomínaný model dvoch generácií uvažuje s heterogénnym kapitálom? Investovanie predsa nie je o tom, že celý život držím jedno aktívum, ktoré na staré kolená predám mladšej generácií. Je to dynamický proces, v rámci ktorého sa portfólio neustále obmieňa, pozície sa nielen otvárajú, ale i uzatvárajú. V tomto je sila portfóliovej diverzifikácie.

Samozrejme, namieste je pripomienka, že všetko záleží od nastavení kapitalizačného piliera. V tzv. Magvašiho podobe, keď o investíciách mal rozhodovať vládny výbor, blízky členom skorumpovaných strán, by som sa ho nezastával. A ani takéhoto.

Posledná poznámka k Jurajovej téze o ohrození kapitalizácie exogénnym šokom: Neviem si veru teraz predstaviť taký šok, ktorý by znehodnotil úspory bez toho, aby neznehodnotil aj dávky z priebežného systému. Vhodne nastavená kapitalizácia však aspoň umožňuje „útek" do stabilnejších aktív v zahraničí.

-----

Juraj Draxler (záverečná reč): Zhrniem to.  Argumenty, ktoré sa v prospech reformy z roku 2004 na Slovensku bežne používajú sú akousi obdobou optických klamov. V tom sa zhodnem s Martinom Filkom. Už pred časom som sa mýtmi a vôbec problematikou reformy zaoberal na mojom blogu (1, 2, 3, 4, 5, 6).

(Martin, ešte ti dlžím vysvetlenie môjho nastolenia problému kolektívnej dilemy. Budeme to musieť kvôli nedostatku priestoru nechať na emailovú komunikáciu. Keďže v ostatných bodoch sme možno v až príliš dojemnej zhode,  aspoň niečo si nechávame pre budúcnosť.)

Na záver chcem zdôrazniť dva dôležité body. Po prvé, táto diskusia bola síce o dôchodkoch, ale pre vyrovnávanie sa s demografickými zmenami bude zrejme oveľa dôležitejšia vzdelávacia a zdravotná politika. Ak máte zdravé obyvateľstvo s flexibilným ľudským kapitálom, nie je z praktického hľadiska nijaký problém zvyšovať vek odchodu do dôchodku (a to je kľúčový problém).

Po druhé, dôležitá je kvalitná diskusia.  V prípade dôchodkovej reformy sa našli ľudia, ktorí síce stáli na „svojej" strane barikády, ale pohli sa o hodný kus za omieľanie ideologických fráz. Martin Thomay po svojom „hayekovskom" období napísal prekvapujúco kritickú štúdiu o dôchodkovej reforme. Ivan Lesay na webstránke Priatelia Zeme publikoval napríklad zoznam kritickej (ale profesionálnej) literaratúry o dôchodkovom modeli Svetovej banky. Aj prehľad inštitútu INEKO občas vyhodí analytický článok o tomto probléme.  V globále bola ale celá debata zmesou poloprávd a naivných klišé.  Na strane oponentov sa činil týždenník SLOVO aktivistickými článkami o „krachujúcom čílskom systéme" a podobnými nezmyslami prebratými zo zúfalých huráľavičiarskych periodík na Západe. Na strane druhej zvyšok médií paušálne prebral tie mýty, ktoré som tu ja, aj Martin Filko, spomínal. Spôsob vedenia diskusií o takýchto dôležitých problémoch sa naozaj musí zmeniť.

-----

Martin Filko (záverečná reč): Dôchodky sú na Slovensku - a bojím sa, že aj všade inde - téma plná zmätkov, nedorozumení, a často aj úmyselného zavádzania. Neviem, či sa nám niektoré podarilo osvetliť. Chcel som preto zdôrazniť, že aj tu, ako kdekoľvek inde, existuje paleta možných riešení, z ktorých máloktoré je za akýchkoľvek podmienok lepšie ako ostatné. Dobrý penzijný systém by okrem zabezpečenia svojich cieľov (adekvátnej spotreby v starobe, ochrany proti chudobe, riziku a neistote, vnímanej spravodlivosti a iných) mal byť čo najrobustnejší. Priebežný a kapitalizovaný systém čelia rozdielnym druhom rizík, no ďalšie - napríklad demografické či politické - majú spoločné. Hoci je kapitalizácia ako izolácia od politiky ilúzia, rozumnou kombináciou obidvoch základných princípov financovania je azda možné vytvoriť desaťročia udržateľný systém.

Celý týždeň sme sa bavili dosť teoreticky. Záver preto venujem Slovensku. Priznám sa, mám obavy. Jedna vláda zanechala nestabilný prvý pilier, kým druhá ho kvôli riešeniu krátkodobých fiškálnych obmedzení (pri deväťpercentnom hospodárskom raste) nemá problém do budúcnosti ešte viac skomplikovať. Okrem toho sa zaviazala, že nepohne vekom nároku na dôchodok. Kapitalizovanú časť spravuje administratívny oligopol, ktorý vďaka opatreniam oboch vlád nečelí tlaku konkurentov potenciálne vstupujúcich na trh (aj kvôli obmedzeniu marketingu) ani sporiteľov (kvôli komplikovaným a drahým prestupom a informačnej asymetrii). Slovenský kapitalizovaný pilier je založený na naivnej viere v aktívny manažment aktív, investuje úplne iným spôsobom, ako sa starám o svoje peniaze, a berie za to privysoké poplatky.

Martin má predsa len v jednom pravdu. Politická ekonómia, a politika penzií všeobecne, je komplikovaná.  Napriek tomu som optimista. Až tak veľa v slovenských dôchodkoch meniť netreba. Len sa musíme začať baviť o naozajstných problémoch.

> Hlasuj na hlasuj na vybrali.sme.sk

 

  • Tlačiť
  • 24

DEBlog - diskusný ekonomický blog

DEBlog - diskusný ekonomický blog
  • Počet článkov: 1
  • Priemerná čítanosť: 14549
  • Priemerná diskutovanosť: 24
  • RSS blogu

O blogu

DEBlog - diskusný ekonomický blog

DEBlog - diskusný ekonomický blog

DEBlog - diskusný ekonomický blog
  • Počet článkov: 1
  • Priemerná čítanosť: 14549
  • Priemerná diskutovanosť: 24
  • RSS blogu

O blogu

DEBlog - diskusný ekonomický blog

Kalendár sa načítava...