Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Centrum pre otvorenú politiku

Čo nás čaká

20.01.2014 | COP

Nový rok je príležitosťou bilancovať a triezvo zhodnotiť rok minulý a výzvy toho nastávajúceho. Z uplynulých udalostí možno určiť isté trendy, a tiež identifikovať posuny stavu spoločnosti. Pokúsime sa preto vystihnúť charakteristiky roka 2013.

  • Tlačiť
  • 0

"Don`t worry, be happy alebo Vyjdi do ulíc?”

Spoločenskú náladu veľmi dobre ilustruje obrázok, ktorým začína znovuvydaná kniha filozofa Václava Bělohradského „Mezi světy & mezisvěty.“-  Reloaded 2013. Na obrázku sa nachádza človek putujúci po ceste. S batôžkom cez plece, prišiel na rázcestie, pred značku, ktorá ukazuje dva možné smery. Jeden smer s nápismi: „Keep smiling a Don't worry, be happy” s piktogramom “smajlík”. Druhý smer s označením “Rozhořčete se, Vyjdi do ulic a Occupy!”
Tak a teraz si vyberte! Zdá, že naša spoločnosť sa v roku 2013 rozhoduje práve medzi týmito dvoma voľbami.
 

Rok 2013 bol totiž rokom, v ktorom sa prehlbovala kríza dôvery v politiku a politikov. Rok, v ktorom sa naďalej od seba oddeľovali dva svety - svet tzv. štandardných strán a svet odmietania spoločenského poriadku a volania po radikálnej zmene. Jeden svet, ktorý  viac zo zvyku, ako zo skutočnosti dúfa, že bude lepšie. Ten druhý svet je hlas ulice, ktorý je stále silnejší a v pasívnej spoločnosti je možnosť jeho presadenia čoraz vyššia. Ten druhý svet doteraz politici podceňovali a ignorovali. Hrali sa s verejnou mienkou a zabudli, že je vlastne ich zrkadlom. Obrazom ich práce a výsledkom ich snaženia. Je zákonité, že sa musí vypomstiť, ak politici dlhodobo „vyrábali“ problémy, aby ich následne mohli „vyriešiť,“ no súčasne tie skutočné  problémy, na ktoré dlhodobo upozorňovala verejnosť, trvalo prehliadali (napr. rómska minorita). Práve na tejto ignorácii vyrástla tzv. „mlčiaca väčšina“ a len vedľa nej úspešná, radikálna ale disciplinovaná, menšina Mariána Kotlebu, ktorý sa v 2. kole volieb do VÚC, pre mnohých nečakane, stal županom Banskobystrického kraja.

Rok nenaplnených túžob a očakávaní

Ignorovanie problémov ľudí však nie je prvotná príčina priepasti vytvorenej medzi politickou triedou a občanmi,  to už je často len dôsledok. Dôsledok odtrhnutosti politikov od bežného života a jeho problémov. Ale je to najmä dôsledok neustáleho nadbiehania voličom, a tak sme od dvojnásobných platov prešli k sľubovaným istotám. Týmito nereálnymi sľubmi vyvolávajú politici u občanov veľké očakávania, ktoré zákonite nemôžu naplniť, a tak si “kopú vlastný hrob.” Načúvať občanom politici samozrejme musia , ale ak je to už za istou hranicou, tak to škodí celej politike.

Rok pokračujúcej nespravodlivosti a nedotknuteľnosti mocných

Ďalším podstatným faktorom je faktická nedotknuteľnosť mocných, ktorá sa aj minulý rok ostentatívne prejavovala, a ktorá je jednou z hlavných príčin prehlbujúcej sa frustrácie. V pokračujúcej nespravodlivosti bol tento rok naozaj plodný: voľba nového generálneho prokurátora - bývalého spolužiaka premiéra Fica - J. Čižnára; nedošetrené kauzy či zastavené trestné stíhania (Gorila či emisie); tunelovanie vojenských tajných služieb; pokus o diskreditáciu novinára T.Nicholsona; prípad Hedvigy Malinovej, ktorý sa ukončil tým, že Hedviga požiadala o maďarské občianstvo a odišla z krajiny; Dobroslav Trnka, ktorého nový GP J.Čižnár láskavo ponechá vo funkcií radového prokurátora (napriek jasným pochybeniam v kauze Glance House). Samozrejme takáto arogancia moci sa proste musí našej politickej elite vypomstiť.

Dusná atmosféra v spoločnosti

Ku kritickej diskusií a reálnemu poznaniu neprispieva budovanie hradieb a opevnení medzi ľuďmi navzájom. Prispieva k tomu najmä ideologizácia života, ktorú vnášajú do spoločnosti najčastejšie práve politici.  V spoločnosti vládne neskutočná polarita,  nezmyselná nenávisť medzi ľuďmi navzájom, ktorá neberie do úvahy činy ale idey. Dôkazom sú napríklad rôzne pochody, ktoré sa prirovnávajú k novembrovým námestiam s tým, že podobnosť môže byť akurát iba v účasti, alebo pastierske listy, ktoré rozdeľujú spoločnosť a vytvárajú dva nezmieriteľné tábory. Je smutné, že kvôli vlastnej myšlienke dokáže jeden človek toho druhého zhodiť, znemožniť či nebodaj nenávidieť. Opäť tu máme myšlienkové schémy, vieru či ideológiu, do ktorej si jednoducho navlečieme svet a čo do neho nesedí či nezapadá, chceme okamžite vypudiť. Okrem straty ľudskosti sa tým spoločnosť vychyľuje do priestoru, ktorý je ideálnym pre hľadanie mesiášov. Nových "osvietených" vodcov, ktorý dokážu ponúknuť ilúziu života v raji. Veď k tomu treba tak málo - napr. zmeniť ústavu. Mnohí politici týmto skupinám budú samozrejme radi nadbiehať.

Informácie či virtuálna realita? Veľa obrázkov a skutočnosti málo.

Jedným z podstatných aspektov, ktorý významne vplýva na pasivitu spoločnosti, či môže významne prehlbovať priepasť medzi politikou a verejnosťou, je sila a moc médií. To, kto ich vlastní, kvalita spravodajských a diskusných relácií, či selektívny výber hostí -  to všetko má vplyv na verejnú mienku. Áno, môže nás akurát rozčúliť, ak spravodajská televízia vysiela niektoré tlačové besedy naživo, no iné nie. Rovnako to, že v jej večernom diskusnom formáte moderátor, na záver ako poslednú vetu rozhovoru s jedným z predsedov opozičnej politickej strany, povie: „pán predseda, to bola reč ako víno,“, alebo to, že moderátor diskusnej politickej relácie vo verejnoprávnej televízií, sa zabudne opýtať predsedu vlády na Hedvigu Malinovú a vo vysvetlení k tomu dodá: „Neprišlo mi to také podstatné, aby sme reláciu začínali s kauzou Malinová. Teraz už je to v podstate jedno.“

Čo je však v širšom kontexte ešte dôležitejšie, je tlak na zábavnosť informácií a ich nadmerné množstvo. Ak v už spomínanej knihe Václava Bělohradského, v rozhovore hovorí Viktor Bezdíček: „nemáme toho tolik „co říci“, kolik toho týto sítě potřebují sdělovat. Proto je znaků hodně a významu málo, hodně obrazů a málo skutečnosti.“  A dodáva, že moc je paralyzovaná, ak je nenapraviteľne spochybnená jej legitimita. Legitimita demokratickej moci je založená na tom, že strany získavajú mandát v slobodných voľbách, aby zastupovali záujmy väčšiny a vládli v jej prospech, samozrejme vždy s rešpektovaním práv menšín.  Dnes však všetci nejasne cítime, že legitimita moci pochádza z médií, že legitímna moc je konštruovaná masovou komunikáciou, a že to demokraciu vyprázdňuje - tuneluje. Politická moc je legitímna, pretože politici sa nechali zomlieť na reprezentatívny „karbanátek„  v mediálnom mlynčeku a vďaka tomu majú právo nám vládnuť. Je to tragické (V. Bezdíček).  Mediálnemu obrazu ako legitimite moci najviac zodpovedá politika strany SMER-SD, ktorá konštruuje obraz, ktorý vydáva za realitu.  Ako príklad môže najnovšie poslúžiť jedno z predvolebných videí premiéra a kandidáta na prezidenta SR Róberta Fica. Urputne sa v ňom snaží vykresliť obraz vzorného kresťana, ktorý má hlboké pochopenie pre záujmy cirkvi, a keďže sám pochádza z prostredia vzornej kresťanskej rodiny, jeho profil je z tohto pohľadu, podľa jeho vlastných slov, lepší než má ktorýkoľvek poslanec za KDH.  Ide mu samozrejme predovšetkým o hlasy kresťanských voličov a s realitou to má veľmi málo spoločné. Premiér Fico často používa i opačnú taktiku, že z reality sa snaží vykonštruovať obraz, v ktorom sám vyzerá čo najlepšie. Napríklad keď slovenská diplomacia dosiahne úspech v úsilí o prepustenie slovákov zadržaných v Iráne a všetci sledujeme v TV ako s nimi premiér vystupuje z lietadla a hovorí o ich záchrane ako o osobnej zásluhe.

(Ne) štandardné politické strany

Tento nešikovný výraz, s ktorým prišiel tohto roku premiér Fico, po bitke a alkoholických excesoch v parlamente, sa ešte v budúcnosti ukáže ako zásadná deliaca čiara politiky. Aspoň tak by ju niektorí chceli zakresliť. Ako štandardné strany boli označené  strana SMER-SD a  strany tzv. Ľudovej platformy.

Otázka tzv. štandardnosti v našich zemepisných šírkach musí byť podrobená otázkam. Čo je štandardnosť a čím sa vyznačuje ? Naozaj môžeme hovoriť o politických stranách, tak ako ich poznáme v západnej Európe (napr. nemecká CDU )? Strany, v ktorých existuje iba oficiálny názor vedenia. Strany, ktoré majú tak málo početnú  členskú základňu.  Strany, ktoré nemajú dostatočné odborné zázemie. Strany, ktoré majú nejasné financovanie. Strany, ktoré nemajú silu, vôľu sa zmeniť či reformovať, nie sú štandardné politické strany. A z tohto pohľadu je jedno, voči komu sa budú vymedzovať - či už to bude SaS  voči EÚ, OĽaNO voči politickému systému alebo to bude Kotleba voči Rómom.

Rok 2014

Počas každého roka sa udeje mnoho udalostí. Niektoré sú vážnejšie iné menej. Niektoré majú úsmevnú, iné tragickú povahu. Lenže často je to, ako sa hovorí, iba tzv. pena dní. Dôležitejšie je sledovať dlhodobý vývoj a trendy.  Politici sľubujú dlhodobo nesplniteľné veci ,(podnecujú ľudí k vzájomnej neznášanlivosti prehnanými výrokmi a napätú atmosféru v spoločnosti radi zneužívajú, zabezpečili si tiež nedotknuteľnosť a ochranu pred stíhaním za korupčné správanie a média ich zomleli na nezrozumiteľnú súčasť zábavného vysielania, v ktorého nadmernom množstve  akékoľvek ich posolstvo zaniká. Politici nemajú žiadnu víziu a nikam túto krajinu nevedú, miesto toho sa zaoberajú sami sebou a svojim obrazom v médiách. To všetko predurčuje zásadné pohyby na politickej scéne, ktoré nás skôr či neskôr neminú. V roku 2013 takýto rok zásadných pohybov zažila susedná Česká republika.

Tak buďme pripravení a prajme si, aby sme to zvládli.

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)

Centrum pre otvorenú politiku

Centrum pre otvorenú politiku
  • Počet článkov: 13
  • Priemerná čítanosť: 2379
  • Priemerná diskutovanosť: 5
  • RSS blogu

O blogu

Centrum pre otvorenú politiku je nezávislý politický think – tank.

Centrum pre otvorenú politiku

Centrum pre otvorenú politiku
  • Počet článkov: 13
  • Priemerná čítanosť: 2379
  • Priemerná diskutovanosť: 5
  • RSS blogu

O blogu

Centrum pre otvorenú politiku je nezávislý politický think – tank.

Kalendár sa načítava...