Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

BLOG Alexandra Macúchová

Priemerná väčšina, podpriemerná elita?

09.06.2016 |

„Hlúposť mnohých mužov a žien je tak veľká, až je to neuveriteľné. Iba vtedy, keď je moc a kontrola v rukách niekoľkých málo vybraných a geneticky výnimočných osobností, zostane spoločnosť zdravá a silná.“

  • Tlačiť
  • 11

Autorom tohto citátu je Francis Galton a teraz ho vo svojej eseji pre český týždenník Reflex použil Petr Robejšek. Jeho text je natoľko inšpirujúci, že pre niektoré slovenské média by bol zrejme priveľkým sústom. Petr Robejšek totiž píše o tom, ako nám samozvané elity (medzi ktoré radí aj novinárov) nútia pocit, že v demokracii nejde o väčšinové rozhodnutia, ale o správne rozhodnutia a že čo je správne rozhodnutie, väčšina vôbec nevie posúdiť.

Každý deň je nám naznačované, že väčšina je hlúpa, že väčšina si zle zvolila. Dokonca je tu promovaný názor, že čo je „nesprávne“ je automaticky nedemokratické.

Robejšek pripomína skúsenosť samotného Galtona, ktorý sa v roku 1906 zúčastnil jarmoku. Medzi atrakcie patrila aj súťaž, v ktorej ľudia mali hádať, koľko váži vystavený býk. Hádali muži aj ženy, farmári aj laici, uvážliví aj unáhlene konajúci ľudia, vzdelanci aj jednoduchší. Galton bol presvedčený, že priemer odhadov bude úplne scestný a dokáže na tom svoju vyššie spomínanú teóriu. Hlasovalo 800 ľudí. Z priemeru ich odhadov vyplývalo, že býk by mal vážiť 1197 libier. Skutočná váha býka bola 1198 libier.

Pointou je, že v mase sa automaticky vybalansuje egoizmus s idealizmom, pragmatizmus s vizionárstvom, naivita s cynizmom a hlúposť s múdrosťou.

Demokracia nie je nástroj na produkciu „správnych“ riešení. Ani elity sa nerozhodujú vždy správne, hlavné dôvody chybných rozhodnutí elít opísal už dávnejšie Robert Michels. Naopak príklady múdrosti väčšiny nájdete v knihe The Wisdom of Crowds Jamesa Surowieckého.

Vzostup protestných strán v Európe je dôsledkom odopierania práva ľuďom, aby sa viac podieľali na riadení štátu. Pamätáte si na referendum v Holandsku, kde v referende ľudia vláde odporučili neuzavrieť s Ukrajinou asociačnú dohodu? Ohlasy po referende sa niesli v duchu, že ľudia nerozumeli otázke a vôbec celej problematike a teda by im vôbec nemalo byť umožnené hlasovať o témach, ktorým nerozumejú. Toto vyhlásenie je jedným z klincov do rakvy demokracie.

Teda logicky: Dopredu nikdy nevieme, ktoré riešenie sa osvedčí, preto musíme dbať na rozumnú metódu volenia riešenia. Podľa mnohých výskumov je to voľba väčšiny. Tá sa síce môže pomýliť, ale je to oveľa menej pravdepodobné, ako to, že sa pomýli úzka elita.

A teraz k slovenskému podnebiu...

Slováci, samozrejme, tak ako každý národ, potrebujú svoje elity, ktoré budú plodiť inšpiratívne myšlienky. Slovensko však nepotrebuje elity, ktoré budú jeho občanom neustále hovoriť, že sme zlý a sprostý národ, lebo týmto spôsobom sa poslucháči nezískavajú. Pri tejto rétorike ide o vlastnú sebaprezentáciu a ctižiadosť byť potľapkaný po ramene od členov tej istej elity. Nemá to nič spoločné s kultiváciou národa.

Po skutočných elitách ostávajú výsledky, po pseudoelitách ostáva len zlá pachuť.

Pri odvolávaní ministra Kaliňáka sa úplne v elitných médiách zabudlo, že jeden slovenský diplomat obhajoval na pôde OSN svoju kandidatúru na generálneho sekretára najväčšej svetovej organizácie. Nenašiel sa jeden jediný novinár, komentátor, osobnosť, ktorá by o tejto udalosti napísala inšpiratívny text. Väčšinou samé prebraté agentúrne správy zo SITA a TASR. Pred voľbou v SME odznel jeden zlomyseľný a realitu skresľujúci komentár (vraj stredoeurópskeho experta) Palatu. A tým bola vec vybavená. Lebo Matovičové červené igelitky sú pre slovenské médiá dôležitejšie ako udalosť globálneho významu, pri ktorej slovenský diplomat bojuje o funkciu generálneho tajomníka OSN. To je tá malosť slovenskej elity, ktorá potrebuje len show v parlamente, a nevie napísať kvalitný text o tom, čo sa deje za humnami. Výsledkom toho je ospevovanie Daniela Lipšica, ktorý sa pozastavuje nad tým, že istý podnikateľ má kontakty v polícii, pričom on sám ich zneužíva rovnako, dôkazom čoho je (podľa všetkého sfalšovaný) úradný záznam, ktorým mával v pléne parlamentu.

Vráťme sa k teórii elít. V ostatných voľbách získal Daniel Lipšic 83 915 preferenčných hlasov. To znamená, že len 1,8 percenta zúčastnených voličov si myslí, že on je nejaká elita. Napriek tomu do nás bude novinár Eugen Korda tlačiť kaleráby, že môžeme byť všetci radi, že je stále v politike. Naozaj výborný zmysel pre realitu. Takto to vyzerá, keď „elita“ ospevuje „elitu“.

  • Tlačiť
  • 11

Alexandra Macúchová

Alexandra Macúchová
  • Počet článkov: 66
  • Priemerná čítanosť: 12207
  • Priemerná diskutovanosť: 16
  • RSS blogu

O blogu

 "It doesn´t get easier, you get stronger."

Alexandra Macúchová

Alexandra Macúchová
  • Počet článkov: 66
  • Priemerná čítanosť: 12207
  • Priemerná diskutovanosť: 16
  • RSS blogu

O blogu

 "It doesn´t get easier, you get stronger."

Kalendár sa načítava...