Blues v EÚ-mol

Možno je to dažďom, čo zavítal do Londýna. Ale dnes mi je z Európy smutno. V čase, keď moc Západu postupne klesá, sa Únia práve rozhodla strčiť hlavu do piesku.

Tak nejak interpretujem udalosti posledných 24 hodín. Začal som v ich Štokholme, na skvele obsadenom americko-európskom seminári k zahraničnej politike. Medzi účastníkmi bolo niekoľko veľvyslancov, minister zahraničných vecí, viacerí poradcovia premiérov a diplomati z Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie a USA. Preberali sme najmä akútne svetové výzvy: iránsky jadrový program, rast Číny, islamizáciu Turecka a destabilizáciu Afganistanu.

Vo všetkych tých konverzáciách ma zarazil pocit bezmocnosti: bavili sa medzi sebou krajiny, ktoré predstavujú 38% globálneho HDP a 65% svetových výdavkov na obranu. Napriek tomu nemali odpoveď ani na jeden z problémov. Úspech v Afganistane závisí od dobrej vôle miestnej vlády, ktorú naše predstavy nezaujímajú a ktorá hrabe hlavne na seba. Irán práve odmietol x-tý návrh na jadrový kompromis; Západ by rád reagoval sankciami, ale tie Rusko a Čína zrejme odmietnu. Turecko bolo donedávna verným spojencom; dnes sa bratríkuje s Iránom (premiér Erdogan bol medzi prvými, čo gratuloval Ahmadinedžábovi k víťazstvu v sfalšovaných voľbách). Čína dlhodobo veselo ignoruje prosby USA a Európy o devalváciu meny.

Po dni a pol takýchto debát som položartovne poznamenal  americkému kolegovi, že v priamom prenose sledujeme úpadok Amerikou-dominovaného globálneho systému. “Nie”, opravil ma – “my sa pozeráme na  úpadok celého Západu, nielen Ameriky”.

Asi ani sám nevedel, akú mal pravdu. Po ceste späť do Londýna ma totiž zastihla správa, že tá druhá časť Západu – Európa – vybrala za prezidenta a ‘ministra’ zahraničných vecí dve neznáme osoby bez akejkoľvek reputácie či vplyvu. Možno sa z nich vykľujú lídri, človek nikdy nevie. Ale šéfovia európskych vlád si ich vybrali najmä kvôli ich predchádzajúcej neviditeľnosti – a teda nekonfliktnosti. Bolo to ako zlý vtip. Šesť rokov pracovala Európa na Lisabonskej zmluve, ktorej hlavným prínosom je práve vytvorenie  diplomatickej služby a kvázi ministra zahraničných vecí s ozajstným rozpočtom a právomocami. A v momente úspechu sa vyľakáme a ponúknutú šancu zakopneme do autu. Ako napísali v piatok Financial Times “Európa prehovorila a rozhodla sa, že chce, aby zahraničnej politike dominovala nie EÚ, ale členské štáty”. A to napriek tomu, že ich relatívna moc je oproti dnešným obrom typu Čína smiešne malá a napriek tomu, že ich Rusko bežne a úspešne rozdeľuje a manipuluje.

Američania sa aspoň ku svojej klesajúcej moci postavili kreatívne – snažia sa nahradiť bývalý systém, ktorému USA dominovali, novým svetovym poriadkom, v ktorom bude Amerika skôr inšpirovať ako diktovať (napísal som o tom nedávno pre SME). Európa zareagovala čisto defenzívne. Odmietnutie zveriť zahranično-politické posty ozajstným štátnikom ako napr. švédsky minister zahraničných vecí Carl Bildt, je viac ako chybou. Je diplomatickou verziou strčenia hlavy do piesku.

Ešteže v mojej obľúbenej londýnskej krčme čapujú skvelý Budvar. Dnes ho budem potrebovať. A nielen kvôli tomuto mizernému počasiu.