Prispatí matičiari

Zanietených záchranárov rodného jazyka naozaj nemusím. Nemám na to žiadne dôkazy, ale mám také silné tušenie, že veľa matičiarov, národniarov a iných sympaťákov rozpráva nanajvýš ešte po rusky a už len s veľkou nechuťou priznáva, že rozumie aj tej češtine – moderne zmýšľajúci človek, ktorý chodí po svete, číta zahraničné knihy a médiá (pardon, masovo-dorozumievacie prostriedky), nemôže trpieť paranojou (pardon, stihomamom) z prílišného vplyvu cudzích rečí – žiadny jazyk sa nedokáže obohacovať v hermeticky (pardon, vzduchotesne) uzavretom prostredí.

Po tejto krajine však naďalej kráčajú indivíduá (= jedinci), niektoré z nich dokonca štátom platené, ktoré si kladú za cieľ šíriť obavu z teroru (v preklade hrôzovlády) cudzej reči. A v čase globalizácie („nie je v slovníku") dokonca nejde ani o strach z angličtiny, ale aj po vyše štrnástich rokoch od rozdelenia federácie (rozumej spoločného štátu) majú členovia rôznych exotických spolkov ako Matica slovenská, Spoločnosť Andreja Hlinku či Združenia slovenskej inteligencie Korene Slovakia plus (iná slovenčina!) strach z čechizácie slovenského jazyka. A tak vyzvali, aby Slovenská televízia smela večer vysielať len rodnom jazyku.

Keď už majú tieto združenia inteligentov pri moci aj tak národne cítiacu vládu (zoberme si napríklad poslanca-národniara Jozefa Rydla, ktorý má tak rád túto republiku, že s cieľom nezaťažovať slovenský dôchodkový systém poberá rentu radšej vo Švajčiarsku), tak sa rozhodli zalobovať (sakra, zas sa do slovníka votrel jeden kapitalistický imperialistický výraz bez slovenského ekvivalentu) za odstránenie češtiny v hlavnom vysielacom čase Slovenskej televízie.

Nechce sa mi rozdúchavať otrepanú a nudnú diskusiu (teda rozpravu) o prítomnosti češtiny v slovenských televíziách – okrem toho, že mi tam absolútne (t.j. vôbec) nevadí, netvorí ani desať percent (čiže sté časti celku) vo vysielaní TV staníc. Navyše, a to je podstata celej veci – už štvrťroka platí takzvaný audiovizuálny zákon, ktorý jasne hovorí, že od budúceho roka sa každé nové zahraničné dielo (s výnimkou českých) v televízii musí vybaviť slovenským dabingom (čo to môže byť???) či titulkami. Korene Slovakia plus zostali zrejme niekde zakorenené, kam chodia čerstvé správy s niekoľkomesačným oneskorením, ináč by nežiadali niečo, čo sa už dávno uzákonilo.

Spomínaný zákon navyše nebol nikdy o šľachtení slovenského jazyka. Najväčší záujem na príslušnom paragrafe mala herecká obec, ktorá si dabovaním, nech to je akokoľvek smutné či veselé, privyrába na živobytie. Od januára 2008 si tak môžu okrem rôznych Juanít, Márií a Divošiek Rosaúr vychutnať aj dabovanie početných lacných filmov (česť výnimkám), ktoré putovali aj s českým dabingom rovno do videopožičovní.

> Hlasuj za tento článok na