Radičová alebo Mikloš? Život je otázka priorít

Nejde o premiéru. Hoci v slovenských pomeroch o výnimočný úkaz: v priebehu ôsmich rokov si po druhýkrát politická strana vyberá volebného lídra z dvoch kandidátov hlasovaním všetkých členov. Hneď prvé primárky, pred voľbami 2002, neboli len formálnym zápasom o lídrovstvo medzi vyzývateľom Ivanom Šimkom a predsedom strany Mikulášom Dzurindom. Tento raz však členovia SDKÚ oslávia demokraciu oveľa ťažším rozhodnutím.

Ak by sa členovia SDKÚ riadili podľa odporúčaní politológov a mainstreamovej tlače, nemali by mať problém. Hlas zvonku strany bol dlhodobo takmer jednotný, silný a neprekričateľný: Iveta Radičová. Prečo? Najpopulárnejší politik z SDKÚ. Tri mesiace pred voľbami, kedy budú primárky, neexistuje silnejší argument. Členovia SDKÚ to urobia, no v očiach médií a expertov sa už nestanú prezieravými ľuďmi alebo odvážnymi hrdinami (ktorí zosadili M. Dzurindu), iba púhymi vykonávateľmi zdanlivo najlogickejšieho riešenia.

Možno je dobré pripomenúť, že takýto „poradný“ názor zvonku začal klíčiť po voľbách 2006 na základe toho, že Iveta Radičová dostala najviac preferenčných hlasov z kandidátky SDKÚ. Pri dnešnej príležitosti je vhodné spresniť, že ich získala len o 1% viac ako Ivan Mikloš (necelých 6 tisíc hlasov z celkového počtu 423 tisíc), a že tých preferenčných hlasov v oboch prípadoch nebola ani polovica zo všetkých hlasov pre SDKÚ.

Na rozdiel od politických odborníkov, ktorí na tému lídrovstva v SDKÚ donedávna väčšinovo húdli na jednu nôtu, za stranu sú zodpovední členovia. Poznajú svojich lepšie ako ktorýkoľvek expert či novinár. Na rozdiel od neho majú zodpovednosť za smerovanie, jasný politický aj programový drive strany, za stabilitu dnes aj za budúcnosť, za strelku.

A faktom je, že Ivan Mikloš a Iveta Radičová sú veľmi odlišní.

Iveta Radičová je z radov SDKÚ najpopulárnejší politik v prieskumoch (na vzorke celej populácie), takže do volieb lákavé riešenie. Lenže ako politik sa niekedy správa skôr ako jazdec F 1, než ako významná súčasť výkonného motora konkrétneho monopostu. Nie raz v minulosti pani Radičová o svojej budúcnosti v SDKÚ (a pre SDKÚ) vysielala verejné signály v podmieňujúcich súvetiach. Niekto možno povie, že aj preto si udržiavala vysokú akceptáciu vo verejnosti pre svoju osobu, a bude mať pravdu. Ibaže tým potvrdí, že na vysokého funkcionára politickej strany v parlamentnej demokracii sa nespráva vždy a celkom štandardne.

Pre funkcionára/ku na poste podpredsedu strany napríklad nie je štandardné, ak päť mesiacov pred voľbami verejne pochybuje, či vôbec bude kandidovať, ako to robila okolo Nového roku pani Radičová – a kandidatúru podmieňovala nevšednou „podmienkou“: uvidí, ako strana príjme „jej program“. Ako keby ona, podpredsedníčka strany, jedna zo štyroch už ohlásených top-lídrov do volieb, nebola neoddeliteľnou súčasťou aj strany, aj programu. Ako keby obdobie päť mesiacov pred voľbami bol pre politika čas na úvahy, a nie už len na zapálený zápas za svoj team.

Pre člena strany bude dosť kuriózne voliť za svojho volebného lídra niekoho, kto (podľa nedementovaných informácií .týždňa) ešte nedávno vstúpil do debaty o možnosti byť lídrom na čele iného teamu (dream-teamu SaS-Most-Hid). Je celkom možné, že také čosi pani Radičová odmietla sprakruky, naozajstná debata o tom sa ani nekonala – a obskúrna epizódka v zákulisí sa nikdy nemala dostať na verejnosť. Lenže je symptomatické, že to niekomu vôbec napadlo a že sa jej na také dokonca opýtal. Takéto návrhy sa v politike nestávajú z naivity, neskúsenosti, alebo náhodou. Dokonca ani len drby takto nevznikajú.

Dá sa predstaviť, že po nečakanom vývoji udalostí v SDKÚ politička Radičová ľutuje takéto signály z dávnej i nedávnej minulosti. Jemný dištanc od SDKÚ jej môže teraz skomplikovať vnútrostranícku súťaž s Ivanom Miklošom, ktorý je pre členov strany predsa len jasnejší verný „modrý“, vždy doteraz pripravený zabojovať v straníckom tričku, aj vo všetkých nepríjemných bitkách.

História zaváži; pán Mikloš určite viac ako jeho konkurentka predstavuje pre SDKÚ istotu aj čitateľnosť v mnohom, v čom sa doteraz pani Radičová nemala príležitosť či nechcela prejaviť. Iveta Radičová ako volebný líder bude zrazu exponovanejšia, bude musieť jasnejšie formulovať politiku SDKÚ, a za celú SDKÚ. Čo doteraz robila málo. Z tohto hľadiska je Iveta Radičová, povedzme, väčšou neznámou ako Ivan Mikloš. Má za sebou exponovanú pozíciu prezidentskej kandidátky, lenže v prezidentskej kampani sa viedol (a ona viedla) súboj úplne inak, o inom. Nie je to hneď hendikep: veď aj Mikuláš Dzurinda bol v roku 1998 pre mnohých veľkou neznámou – ako volebný líder.

V parlamentnej volebnej kampani (na rozdiel od prezidentskej) sa hrá na väčšom počte šachovníc, je veľa súperov a konkurentov, všetci hučia a nastavujú pasce (J. Satinský). Ťažko sa koriguje najmenší omyl, prerieknutie. Jedno zbrklé šliapnutie vedľa môže mať fatálne dôsledky, najmä ak vám na chrbát šliape konkurencia z rovnakého brehu. Tajomstvo úspechu volebných kampaní je v tom, aby ste mali úplne jasno, čo idete robiť, a potom urobili čo najmenej chýb. Dokiaľ nie je jasné to prvé, nemáte šancu – ale ak sa dopustíte toho druhého, je vám to prvé doslova nanič, je koniec. Kto z nich – Radičová alebo Mikloš – dokáže týmto všetkým preplávať predvídateľným spôsobom? V takejto pozícii ešte neboli ani jeden.

Pri voľbe pána Mikloša si členovia strany budú dobre vedomí, že plusy v ich očiach budú v kampani aj zaťažujúcimi mínusmi. Vedrá špiny a obvinení zo strany Smeru sa naňho, dlhoročného exponovaného politika a člena Dzurindovho teamu, budú liať ľahšie ako na Ivetu Radičovú, ktorej akceptácii vo verejnosti, mimo teritória verných voličov SDKÚ, sa on rovnať naozaj nemôže. (Aj bez tých vedier špiny.) Nespornou výhodou Ivety Radičovej je aj to, že absolvovala kampaň ako osoba za seba (prezidentské voľby), takže sa vie, čo na ňu osobne v negatívnej kampani súperi vytiahnu. [Predpokladajme, že do prezidentskej kampane išli naplno, takže si už nič nechali do zásoby.] Ivan Mikloš je síce dlhoročným obľúbeným terčom útokov Smeru, ale nikdy nebol v pozícii jednotky – a to je naozaj veľmi odlišná pozícia ako doteraz. Aj ako terč negatívnej kampane.

Čo vyzerá pre člena pevné ako skala, môže zužovať voličský potenciál. Čo bude pre niektorých vyzerať ako nová tvár na samom čele kandidátky SDKÚ, budú iní nazývať kozmetickou zmenou. Tento hendikep Ivana Mikloša oproti Ivete Radičovej vyrovnáva horúca pochybnosť, či boj o život, ktorý v januári spustil Smer voči SDKÚ, nepresolili už teraz natoľko, že pre SDKÚ môže byť výhodnejšie, a pre verných aj vlažnejších potenciálnych voličov mobilizujúcejšie, mať na exponovanom prvom mieste kandidátky SDKÚ „bojovníka-skalu“. Čo je určite viac imidž/profil Ivana Mikloša než Ivety Radičovej. Alebo či bude proti politickej aj verbálnej brutalite efektívnejším líder SDKÚ s Radičovej mäkším imidžom konsenzu a hlavným osobným brandom „slušnosť“; v tom únavnom hlavnom prúde politikárčenia.

Nemusíme predpokladať, lebo je isté, že Iveta Radičová a Ivan Mikloš v pozícii volebného lídra budú vysielať odlišné signály o politickom profile SDKÚ. Volebná kampaň je významnou intelektuálnou a materiálnou investíciou do profilu strany, a ten pretrvá dlho za deň volieb. Definovaným cieľom je získať čo najviac hlasov v ten jediný deň; ale štandardnú politickú stranu a jej budúcnosť nadlho ovplyvňuje spôsob vedenia kampane a lídri viac, než zapísaný, kolektívne schválený, oficiálny volebný program. Takže volebný líder vtlačí pečať nielen kampani SDKÚ 2010 (na tých pár mesiacov), ale vtlačí pečať politickej strane SDKÚ; stále najsilnejšej stredopravej politickej strane na Slovensku.

Výberom medzi Radičovou a Miklošom členovia SDKÚ oslávia demokraciu, o akej v iných slovenských politických stranách ani nechyrujú. Formálne budú vyberať volebného lídra, takže na konkrétny účel a vymedzený čas; každý člen SDKÚ, chtiac alebo nechtiac, vyšle zároveň signál, kto má ich mandát, aby sa mohol (a celkom logicky) po voľbách zásadným spôsobom podieľať na obnove nedeliteľného líderstva politickej strany SDKÚ. Lebo líderstvo je už raz také, nedeliteľné – bez neho ambiciózne politické strany chradnú alebo zanikajú.

A to je ďalší faktor, aby to nemali členovia strany ľahké. Predseda Dzurinda a stále suverénne najsilnejšia figúra v strane dal jasne najavo, že nemieni odísť z politiky, iba sa v tých voľbách sťahuje z kandidátky. A vytýčil pre SDKÚ métu: dosiahnuť v júni 20%. Podstatný podiel tejto ťarchy teraz prenechá na volebného lídra. Po voľbách bude stranícky kongres voliť vedenie strany na ďalšie štyri roky.

Pokiaľ sa SDKÚ stane súčasťou vlády, bude mať iné radosti a starosti. Ak zostane v opozícii, bude veľa času na interpretáciu volebného zisku. A akýkoľvek iný výsledok ako extrém (oproti voľbám 2006) sa bude dať interpretovať rôzne. Napríklad že 15% bol úspech – s ohľadom na okolnosti. Alebo že 20% nebol zázrak – veď SDKÚ v roku 2006 išla do volieb s preferenciami o tretinu nižšími ako teraz, a dosiahla 18%. Všetko ostatné ako veľký prepad, teda potvrdenie pozície SDKÚ z roku 2006 alebo aj mierne zlepšenie, môže byť otvorená interpretačno-pozičná hra. Ako sa v nej budú po voľbách správať možné dvojice Dzurinda-Mikloš alebo Dzurinda-Radičová, môže byť pre ďalší osud SDKÚ zásadné. Zvlášť ak strana zostane v opozícii.

Toto je samozrejme zdanlivo ďaleká budúcnosť. Vo svetle bezprostredného cieľa, parlamentných volieb 2010. Nie až taká vzdialená budúcnosť, ak zvážime, že je to už 10 rokov, čo mnohí predpovedali SDKÚ osud strany moci na jedno použitie. A dnes, napriek jej problémom, je SDKÚ najsilnejším pilierom stredopravej politiky na Slovensku, bez ktorej sa jej doterajšia architektúra zrúti.

V primárkach do volieb 2010 si môžu členovia SDKÚ budúcnosť alebo uľahčiť, alebo skomplikovať. Medzitým budú o jednu skúsenosť bohatší. Dnes nemôžu vedieť, aká bude, rozhodnúť sa musia– aj preto ich pri vnútrostraníckej volebnej urne čaká ťažká voľba a nevšedná oslava demokracie.

Kto teda?

Život je otázka priorít.