Fico vraj nie je boľševik

Jazyk bol kľúčovým evolučným motorom hominizácie primátov. Objem ľudského mozgu a pravdepodobne ani jeho štruktúra sa za posledných 150 000 rokov od objavenia sa prvého Homo sapiens vôbec nezmenili, a to ani napriek obrovskému civilizačnému progresu ľudskej spoločnosti. Ako náhle získal človek schopnosť komunikácie pomocou jazyka, jeho mozgový vývoj sa zastavil a žiadna práca, ani intelektuálna, naň nemala následne vplyv. Aby sme nebodaj nevyprovokovali evolučný regres, je dôležité správne užitie jazyka, vrátane správneho chápania obsahového významu slov a slovných spojení. Nie len intelektuálnej kontinuite, ale aj slovenským reáliám veľmi pomôže debata o slove boľševik, morféme  ficoboľševik a syntaxe boľševik Fico.

Rado Baťo prispel k tejto debate blogpostom, v ktorom vymenoval tri body, prečo je nazývanie Fica boľševikom nekorektné, nepoctivé či kontraproduktívne. Dovolím si trošku iný pohľad na vec.

Slovo boľševik je odvodené z ruského slova Большинство (väčšina), ktoré v priebehu dejín prešlo určitým sémantickým vývojom. Podľa wikipédie sa zrodilo na zjazde Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska v roku 1903, kde sa väčšina delegátov – Большевики (boľševici) – pripojila k Leninovej doktríne násilného zvrhnutia cárskeho systému. Menšina – Меньшевики (menševici), chceli ísť cestou reforiem. Slovo boľševizmus sa postupne stalo synonymom pre celé revolučné hnutie v Rusku a po Leninovom puči v roku 1917, a následnej občianskej vojne,  sa boľševikmi nazývali bojovníci na strane komunistov. Neskôr sa slovo boľševizmus už viac chápalo ako praktická realizácia Marxovho učenia v Rusku a neskôr v Sovietskom zväze. Lev Trockij, najprv dvojka po Leninovi, neskôr vyhnaný Stalinom do emigrácie a v roku 1940 v Mexiku zavraždený agentom NKVD, opísal boľševizmus ako chybnú aplikáciu marxizmu, z ktorej sa neskôr vyvinul brutálny stalinizmus. V roku 1952, ešte pre Stalinovou smrťou, sa slovo boľševizmus  v Sovietskom zväze prestalo oficiálne používať. Toľko stručná etymológia.

S vyššie popísaným nemá Robert Fico na prvý pohľad nič spoločné. No boľševizmus sa neskončil Stalinovým príkazom nepoužívať toto slovo. Ruská okupácia v roku 1968, normalizácia, Husákove 80 roky, to všetko bolo pokračovanie boľševizmu inými prostriedkami, ktoré boli kontinuálne jemnejšie. Robert Fico kam príde tam glorifikuje komunistický režim, on sa na rozdiel od iných bývalých komunistov s ním dodnes stotožňuje, jeho výstupy obnažujú zjavne úprimnú lásku k minulému režimu. Z jeho úst som ale nikdy nezachytil pochvalu Marxa alebo marxizmu, a aj keby sa tak náhodou niekedy stalo, nerobí z toho tému. On chváli prejav, manifestáciu systému, jeho praktickú politiku, nechváli jeho teoretickú bázu, ideológiu marxizmu či jej mutáciu marxizmus-leninizmus. Dáva si záležať, aby nevystupoval ako marxista, i keď nie je isté, čo vnútorne cíti, no veľkoryso pripusťme, že marxista nie je. Leninovo učenie je materialistickou nadstavbou marxizmu, postavené na pilieroch principiálneho nepriateľstva ku všetkým formám náboženstva, Fico nemá s cirkvou problém, ba naopak, prospechársky s ňou koketuje. Označiť ho preto leninistom by bolo nefér.

Nech si už o ňom myslíme čokoľvek, stalinista určite nie je a formálne už nie je ani komunista. Ako sám povedal, po revolúcii sa nepreregistroval do Komunistickej strany. Navyše ako upozorňuje Petr Vančura, je dôležité nezamieňať slovo komunizmus a boľševizmus: „V běžné řeči významy těchto výrazů často splývají, ale rozdíl tu je:  komunismus začínal jako utopická naděje, kdežto bolševismus byl od svého vzniku bezohledným pragmatickým nástrojem uchvácení moci, který se za idealistické představy komunismu jenom skrýval.“ Táto výstižná charakteristika už relativizuje intelektuálnu nepoctivosť aproximácie nášho predsedu vlády s boľševizmom. Pokračujme ale ďalej.

 Ono slovo boľševik znie archaicky a pejoratívne, čo môže u niekoho vyvolávať averziu, no po vylúčení marxizmu, leninizmu, stalinizmu a komunizmu sa už lexika vyčerpala. Iste, so slovami ako komunista, boľševik, aparátčik a tak podobne by sme sa mohli hrať donekonečna, no boľševik je neutrálnym označením vykonávateľa ideológie, ktorú sme tu mali pred dvadsiatimi rokmi. Robert Fico určite nie je vykonávateľ  prednovembrobej politiky od A po Z, preto pri jeho označení boľševikom môže striktný autor zvážiť použitie hviezdičky a poznámky pod čiarou „v istých smeroch“, alebo tieto smery v danej súvislosti konkrétne vymenovať, s čim by po tom všetkom, čo tu nastváral nemal byť najmenší problém.

Boľševizmus bol aj totálny stranícky protekcionizmus, len jedna strana, len jej straníci, len oni, len ich deti, žiadna férová súťaž, žiaden výber najlepších. A čo tu praktizuje dnes Robert Fico? Nehanbí sa verejne vyhlásiť, že pri tendroch, štátnych zákazkách či dotáciách bude uprednostňovať svojich straníkov, respektíve koaličníkov. Presne podľa boľševistických vzorcov, len vedúca úloha strany prešla z článku 4 komunistickej ústavy do 4-ročného rozdelenia koristi väčšinou (Большевики) spečateného v koaličnej zmluve a dolaďovaného v štvrťročnej koaličnej rade, inak to isté banditizovanie spoločnosti a legalizovanie korupcie a neslušnosti.

Boľševizmom možno označiť aj iné prejavy, ako len praktickú politiku. Je to aj prizma nazerania na svet. Jeden z najlepších znalcov a v počiatkoch horlivý stúpenec boľševizmu Lev Trocki j vo svojej eseji Boľševizmus a stalinizmus dvakrát spomenul výrok rakúskeho novinára Willy Schlamma, ktorý boľševizmus charakterizoval ako „diktatúru lži.“ Rozvádzať túto tému v spojitosti s Robertom Ficom by bolo okrádaním čitateľa o čas, v tomto kontexte spĺňa kritérium boľševizmu bez akýchkoľvek vtedy a len vtedy.

Aj keby sme hypoteticky pripustili, že vyššie popísané argumenty sa Roberta Fica z nejakých nejasných dôvodov netýkajú, označenie boľševik určite spĺňa signalizačnú funkciu. Jeho preferencie sú založené na obrovskej informačnej asymetrii, teda mnohí jeho voliči ani len netušia, čo sa deje na pozadí „sociálneho štátu“. Sotva možno lepšie skomprimovať do jedného podstatného mena  všetky tie zlodejstvá, kolosálne klamstvá, hlúposti a nekompetentnosti, korupciu, znárodňovania, zákazy zisku, nechutné vyjadrenia o 17. novembri a ospevovanie Husákovho režimu ako do slova boľševik.  Jazyk je dynamický systém, sémantické formovanie slova boľševizmus pokračuje a z Roberta Fica sa postupne stáva boľševik 21. storočia.

Ďalší Radov argument o devalvácii totalitných analógii pri ich pričastom používaní, takzvaný Godwinov zákon, je z jazykového hľadiska veľmi podivný. To by mohli na súde rovnako zdevalvovať  významovo silné slová ako zločin, podvod, väzba, či v nemocnici sepsa, zástava srdca, rakovina, no zrejme nič také sa nedeje. Prehnaná argumentácia alebo nepresná muška môžu devalvovať autora, vrátane autora tohto blogpostu, sotva však môžu otupovať silu adekvátneho slova. A riziko kontraproduktivity je už len problémom straníckych marketérov,  s podstatou veci to nemá nič spoločné.

V jednom sa ale moderný a predhistorický boľševizmus predsa len zásadne líšia. Kým v časoch, kedy náš pán premiér chodil na exotické dovolenky na Maltu sa za takéto články putovalo rovno do basy, dnes sa za karikatúry podávajú len trestné oznámenia. Za to mu patrí vďaka a zaslúži si preto ocenenie progresívny boľševik.