Čo s rakúskou ekonómiou?

Pred časom ma Martin Filko požiadal, aby som sa na Radostnej vede podelil o svoje názory na súčasný stav rakúskej ekonomickej školy a na jej vplyv na slovenské ekonomické myslenie. Pre nezasväteného čitateľa by bolo možno treba podotknúť, že za rakúskou školou sa označuje skupina ekonomických teoretikov, ktorých prvé generácie pochádzali z Rakúska. Za zakladateľa školy možno považovať Carla Mengera, za jeho význačných pokračovateľov napríklad Friedricha von Wiesera, Ludwiga von Misesa alebo Friedricha von Hayek, držiteľa Nobelovej ceny. Medzi charakteristickými črtami Rakúšanov je treba spomenúť realizmus predpokladov, striktný metodologický individualizmus, odmietanie matematickej formalizácie a dôraz na trh ako dynamický otvorený proces (v kontraste s jeho marshallovským/walrasovkým chápaním ako rovnovážneho stavu).

Môj príspevok bude mať dve časti, ktoré je možné oddeľovať: prvou je životaschopnosť rakúskeho teoretizovania v súčasnej ekonomickej vede a druhou je to, prečo sa zdá byť rakúska ekonómia zastúpená na Slovensku až disproporčným spôsobom.

Na začiatok by som azda mal zasadiť svoje názory do kontextu. Vývoj môjho zmýšľania o ekonómii bol od samého začiatku spätý s rakúskymi ekonómami. V štrnástich rokoch som si s nadšením prečítal Kontrarevolúciu vedy, ktorú mimochodom doposiaľ považujem za mimoriadne významné dielo pre každého, kto sa chce zaoberať metodológiou sociálnych vied a jej súvislosťami s ľudskou slobodou. Moje rozhodnutie študovať ekonómiu bolo podmienené tým, že som sa chcel rakúskou ekonómiou zaoberať aj inak než amatérsky. V roku 2003 som strávil leto v alabamskom Mises Institute, centre rakúsky orientovaného „aprioristického“ teoretizovania. Celý ten čas by mi ani nenapadlo sa považovať za iného než za rakúskeho ekonóma.

Majú Rakúšania ešte budúcnosť?

Aj teraz by som sa za Rakúšana označil, aj keď nie bez výhrad. Nejde o to, že by som už diela Hayeka, Kirznera či Misesa odmietal, ale skôr o to, že mám vážne pochybnosti o tom, či je zmysluplná oná striktne „apriórna“ metodológia, na ktorej sa niektorí Rakúšania snažia ekonómiu prestavať. Súčasná mainstreamová ekonómia pracuje s matematickými modelmi vystavanými z nie vždy realistických hypotéz. Predikcie týchto modelov sa následne podrobujú empirickým testom. Od čias Misesa a Rothbarda však existuje v rakúskej ekonómii snaha prebudovať celú ekonomickú teóriu na deduktívny sysém odvodený z axiómu ľudského konania. Mnohí Rakúšania preto celkom odmietajú formálny aparát mainstreamovej ekonómie, rovnako ako testovanie hypotéz na tvrdých dátach.

Domnievam sa, že celý rakúsky pokus o vybudovanie alternatívnej paradigmy v teoretickej ekonómii bol katastrofálnym fiaskom. A ak má dnes rakúska ekonómia budúcnosť, tak je to práve v skromnom vyplňovaní nedostatkov v mainstreamovom skúmaní – napríklad skrze historický výskum – a nie v domýšľavej snahe hodiť do koša všetko, čo mainstreamová ekonómia od Misesových čias priniesla.

Prečo si nemyslím, že „apriorizmus“ je zmysluplnou metódou pre ekonomickú teóriu? Je to preto, lebo okruh otázok na ktoré človek môže odpovedať a priori a len so znalosťou axiómy ľudského konania je veľmi úzky. Pozorný čitateľ Rothbarda a Misesa si musí všimnúť, že v ich prácach, ktoré sa zaoberajú ekonomickými konkrétnosťami sa to len hemží empirickými – a falzifikovateľnými – predpokladmi. Preto nie je správne tvrdenie, že závery rakúskej teórie nemožno testovať, nakoľko ich pravdivosť je zaručená tým, že vyplývajú zo zjavne pravdivej axiómy ľudského konania. Axióma je pravdivá, no treba si povšimnúť, že nie všetky rakúske závery z nej vyplývajú tak jednoducho, ako v matematike vyplývajú jednotlivé vety z jej axióm.

Diskusia o regulácii trhu práce a minimálnej mzde predpokladá záporný medzný úžitok z práce. Každá Rothbardova zmienka o podnikateľoch predpokladá maximalizáciu peňažného zisku. Tradičná rakúska formulácia teórie hospodárskeho cyklu predpokladá, že podnikatelia robia systematické chyby v analyzovaní efektov rastu peňažnej zásoby. Čo by ostalo z aplikovaných prác Rothbarda a Misesa, ak by sme odstránili všetky empirické predpoklady, ktoré obsahujú? Pravdepodobne veľmi málo. Koniec koncov, čo ostalo z moderných pokusov poskytnúť „a priori“ interpretáciu hospodárskeho cyklu, alebo „a priori“ teóriu úrokovej miery, tak ako sa o ne snažil Guido Hülsmann, ktorý je považovaný mnohými za vedúceho teoretika rakúskej školy a nástupcu Ludwiga von Misesa? V prípade teórie hospodárskeho cyklu Hülsmann presúva dôraz z analýzy distorčných efektov manipulácie s úrokovou mierou na „všeobecnú teóriu omylu.“ Systematické podnikateľské omyly podľa neho „vyplývajú“ z existencie štátu a bankovníctva s frakčnými rezervami. Ako konkrétne vyplývajú je však nejasné a jeho „teória“ neprináša nijaké netriviálne poznanie o svete. Existenciu úrokovej miery sa Hülmann snaží vysvetliť nie ako dôsledok existencie časovej preferencie, neistoty, či rastu produkcie v čase, ale ako rozdiel v „hodnote cieľov a prostriedkov ľudského konania.“ Opäť nie je jasné, čo pre naše porozumenie svetu tento nový stupeň abstrakcie prináša. Ako som sa snažil ukázať na týchto nedávnych príkladoch, moje znepokojenie z aprioristického teoretizovania bolo spustené pozorovaním, že zo sféry vysvetľovania skutočnosti sa práce a dišputy mnohých rakúskych ekonómov presunuli do sféry hier s tautológiami a ťahania sa za slovíčka.

V tejto súvislosti veľmi dôrazne odporúčam každému nadšencovi apriórnej ekonómie tento článok Bryana Caplana. Podobne ako Caplan, ani ja si nemyslím, že zanovité rakúske trvanie na onej „aprioristickej“ metodológii bolo šťastné a prinieslo niečo intelektuálne stimulujúce. Naopak. „Apriorizmus“ spôsobil izoláciu mnohých Rakúšanov od blízkych prúdov – ako napríklad od školy verejnej voľby, nových inštitucionalistov a podobne. Čo je dôležitejšie, Caplan má svätú pravdu v tom, že rakúska kritika metodológie mainstreamu bola vo väčšine prípadov neoprávnená alebo značne prestrelená – či už išlo o kritiku teórie úžitku alebo neoklasického modelovania rozhodovania za neistoty.

Som ešte rakúsky ekonóm? Som presvedčený, že áno. Určite síce nebudem s rovnakou vehemenciou ako pred štyrmi rokmi obhajovať Theory and History či Ultimate Foundations of Economic Science. Na druhej strane si myslím, že rakúska ekonómia má pred sebou dôležitú agendu pre výskum. Hayek a Kirzner poukazovali na to, že trhy vykazujú schopnosť koordinácie a sú schopné samé dospieť k rovnováhe. Ani jeden z nich ale neartikuloval konkrétnejšiu teóriu tejto koordinácie. Táto téma je pritom v ekonómii kľúčová. Noví keynesiánski makroekonómovia tvrdia, že trhová koordinácia môže zlyhávať. Pochopenie procesu trhovej koordinácie je tak relevantné pre dôležité debaty v súčasnej makroekonómii. Behaviourálni vedci poukazujú na rôzne zlyhania individuálnej racionality. Výzvou pre Rakúšanov je ukázať, ako môže trh aj v prípade obmedzenej racionality na individuálnej úrovni generovať racionalitu vo svojich výsledkoch. Proces ekonomickej zmeny a vzťah presvedčení, inštitúcií a fungovania trhov je témou, v ktorej Rakúšania môžu prispieť významnými poznatkami.

Rakúšanom nemožno uprieť dôležité príspevky ani v minulosti – na prvom mieste azda ekonomickú teóriu socializmu, teóriu konkurenčnej emisie peňazí, problém neistoty, rozptýlenej znalosti či – ako v korešpondencii poznamenal Martin Filko – teóriu časovej preferencie. Problémom je ale to, že vo všetkých prípadoch ide o príspevky nie práve najnovšie a že posledné desaťročia boli poznačené vzdialením sa rakúskych ekonómov od diania v profesii. Moje podozrenie je to, že tvorivá paralýza rakúskej ekonómie bola čiastočne spôsobená práve nástojením na metóde logického apriorizmu a stratou kontaktu s mainstreamom. Mimochodom, ak sa pozrieme na novšie práce rakúskych ekonómov, ktorí sú v profesii rešpektovaní a sú schopní publikovať v mainstreamových žurnáloch – mám na mysli predovšetkým Boettkeho či Leesona – tak zistíme, že ide vždy o práce, ktoré síce zachovávajú rakúsku tradíciu, ale nie za cenu omieľania päťdesiatročných citátov z Misesa.

Viem, že som asi príliš mladý, aby som mohol na blogoch rozdávať rady, napriek tomu by som však všetkých mladých kolegov Rakúšanov odkázal k tomuto krátkemu blogovému článku Petera Leesona, ktorý veľmi dobre vystihuje jadro rakúskeho problému a ktorého rady by bolo vhodné si zobrať k srdcu. Neustále oživovanie kalkulačnej debaty, nástojenie na rakúskej teórii hospodárskeho cyklu a vracanie sa k metodologickým sporom starým päťdesiat rokov Rakúšanom neprospieva. Ekonómia je dnes inde. Aj keď sa nám nemusí páčiť všetko, čo so sebou matematická formalizácia a ekonometrické testovanie prinieslo, musíme ich akceptovať. Obe síce majú svoje hranice, ale sú tu a budú tu – a najmä nikto z nás nebude ekonómom, ak ich nebude ovládať.

Bieda slovenskej ekonómie a „rakúske“ think tanky

Inou otázkou je zastúpenie rakúskej ekonómie na Slovensku. Slovensko má medzi vplyvnými think-tankami dva, ktoré sa plne hlásia k myšlienkam rakúskej školy (INESS and Nadácia F. A. Hayeka) a jeden, ktorý s nimi sympatizuje (Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika). Mainstream je zastúpený mediálne menej aktívnymi INEKO a MESA 10. Zastúpenie rakúskych ekonómov v médiách a medzi verejne známymi intelektuálmi je nepochybne vyššie než vo väčšine iných krajín, s ktorými by sme sa mohli porovnávať. Zjavnou otázkou je prečo. Priznám sa, že v tom nemám celkom jasno, ale ponúkam svojich päť vysvetlení, ktoré sa mi zdajú byť skôr komplementmi než substitútmi.

1. Rakúski ekonómovia sa zaoberali viac než iní politickou ekonómiou socializmu a preto ich práce boli v postkomunistických krajinách mimoriadne relevantné pre pochopenie toho, čo sa sa stalo v roku 1989 a čo sa má urobiť potom.

2. Václav Klaus v Československu otvorene hovoril o Misesovi a Hayekovi, a tým k nim prilákal mnoho mladých ľudí. Takto som sa k rakúskej ekonómii dostal prvýkrát ja.

3. Ekonomické vzdelávanie na Slovensku bolo v zúfalom stave (a asi aj je). Pochopenie prác Misesa, Hayeka či Rothbarda si nevyžaduje zložitý matematický aparát, ktorý na Slovensku nemal kto učiť. Pre poznaniachtivých študentov tak bola rakúska ekonómia nízkonákladovou alternatívou k balastu, ktorý sa učili na univerzitných pracoviskách.

4. Problém kolektívneho konania na strane mainstreamových ekonómov. Slováci s doktorátmi zo zahraničia, CEU alebo CERGE-EI sú príliš heterogénni na to, aby sa odhodlali k nejakému verejnému angažovaniu sa.

5. „Path dependence.“ Vo chvíli, keď Nadácia F. A. Hayeka alebo Liberálny inštitút boli etablované, ponúkali svoje publikácie, letné školy a liberálne víkendy, bolo pre jednotlivca jednoducho výhodnejšie venovať sa rakúskej škole než tráviť sám čas po večeroch štúdiom stochastických dynamických modelov.

Ktorý z týchto faktorov bol najvýznamnejší je otázka, ktorú rád nechám do diskusie. Martin Filko tvrdí, že faktory 3 až 5 sú dôležitejšie než faktory 1 až 2. Ja si nemôžem pomôcť, ale vysvetlenie 1 mi pripadá rovnako veľmi relevantné.

Inou otázkou – a zrejme tú mal Martin na mysli, keď ma pozval napísať tento článok – je to, či nadmerné zastúpenie rakúskej školy v slovenskej verejnej diskusii je dobrá vec alebo nie. Martin si myslí, že ide o spôsob, akým sa do verejnej diskusie dostáva pod rúškom ekonómie neodborný dogmatický balast. Ja o tom nie som úplne presvedčený.

Na jednej strane je určite chybou, ak sa slovenskí Rakúšania snažia vytvoriť mylnú predstavu homogenity ekonomickej vedy. Rakúske tézy nie sú konsenzom dnešnej ekonómie a tvrdiť opak znamená podvádzať. Na strane druhej treba zvážiť, koľkokrát bolo slovenské publikum skutočne takto uvedené v omyl v nejakej závažnej veci, a aký vplyv mali špecificky rakúske tézy na slovenskú verejnú politiku. Tu je, myslím si, dostupná evidencia veľmi chabá. Ak sú vo verejnej debate partnermi slovenských misesovcov „experti“ typu Staněka alebo rôzni starožitní akademici zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, tak by som si dovolil tvrdiť, že konsenzus súčasnej ekonomickej vedy stojí skôr na strane Misesovej než na strane SAV
. Treba tiež vedieť doceniť to, akú úlohu hrali think tanky ako Nadácia F. A. Hayeka či INEKO na konci deväťdesiatych rokov. Vtedy predsa spor nebol o tom, či byť Rakúšan alebo neoklasik, spor bol o tom, či bude na Slovensku praktizovaná elementárne rozumná ekonomická politika, alebo či znovu prevládne populizmus zdedený z Mečiarových a Ľuptákových čias.

Ak sa pozrieme na jednotlivé politiky realizované na Slovensku za minulej „ultraliberálnej“ vlády, je v nich badať významný vplyv nejakých sporných tvrdení rakúskej ekonómie? Opäť, myslím si, že tvrdiť niečo také je pritiahnuté za vlasy. Ani daňová ani zdravotnícka reforma nie sú intelektuálne produkty rakúskej školy. Ani dôchodková reforma, akékoľvek odborné výhrady k nej možno mať, nebola nijako špeciálne rakúskou. Ba naopak, väčšinu mojich priateľov misesovcov pri predstave povinného dôchodkového sporenia striasa odpor.

Čo sa mne zdá rozumnejšou interpretáciou je to, že menované think tanky posunuli slovenský verejný konsenzus (čokoľvek si pod tým predstavíte) o kus doprava. To ale neznamená, že by akési sporné rakúske tézy boli predložené bezbrannej slovenskej verejnosti ako mainstreamový názor ekonomickej vedy, a že verejnosť to nekriticky akceptovala
. Dokonca si myslím, že ak by sme mohli sčítať všetky náklady a benefity spojené s činnosťou ekonomických think tankov, dostali by sme číslo pozitívne. Možno som v konflikte záujmov, lebo som sa istý čas v thinktankovom prostredí pohyboval, ale nemyslím si, že by liberálne brožúry a vstupy analytikov v televízii Markíza nejako závažne kazili
kvalitu slovenskej ekonomickej diskusie. Ak ju niečo kazí, tak je to skôr absencia akejkoľvek relevantnej vzdelávacej a výskumnej inštitúcie a absolútna nedostatočnosť kvality akademického vzdelávania.

Mňa by v podstate malo tešiť, že máme na Slovensku toľko vplyvných rakúsky orientovaných think tankov a že čoraz viac mladých ľudí číta Hayeka, Misesa či Lachmanna. Má to ale jeden aspekt, ktorý ma trápi, aj keď nejde len o slovenské špecifikum. Pre mnohých je rakúska ekonómia prostriedkom intelektuálneho flákania sa. Poznanie kníh Misesa, Rothbarda a Hoppeho a pobyt na Mises Institute je mnohými považovaný za ekvivalentné – ak nie hodnotnejšie – než absolvovanie postgraduálneho štúdia na CERGE-EI. Toto je spojené s onou „aprioristickou“ metódou, ktorá vytvára dojem, že v svetovej ekonómii sa nedeje nič zaujímavé okrem toho, čo robia Hülsmann a Hoppe. Toto je fatálna chyba a to z dvoch dôvodov. Po prvé, tí, ktorí prepadnú takejto predstave sú na najlepšej ceste stať sa ozaj ekonomicky nekompetentnými a budú veľmi ľahkými terčami pre kritiku Martina Filka. Po druhé, takáto predstava je škodlivá predovšetkým pre budúcnosť rakúskej ekonómie samotnej. Budúcnosť rakúskej ekonómie je v tom, že môže prinášať hodnotné príspevky napríklad k ekonomickej histórii a že bude vstupovať na scénu, aby vyplnila nedostatky v iných poliach skúmania.

Tí, ktorí si myslia, že Rakúšania môžu zvonku zmeniť ekonomickú paradigmu by si mali znovu (a lepšie) prečítať Thomasa Kuhna. Vedecké revolúcie nikdy nespúšťajú outsideri. V čase, keď lord Keynes napísal Všeobecnú teóriu, bol rešpektovaným profesorom na Cambridge a jedným z najprominentnejších britských ekonómov. Niekto taký môže spustiť vedeckú revolúciu. Je ale absurdné očakávať, že by sa z ničoho nič celý akademický svet obrátil na hlavu a všetci ekonómovia by začali praktizovať praxeológiu. Skôr to (my Rakúšania) pochopíme, tým lepšie pre nás.

V každom prípade som radostne optimistický. Myslím si, že čas strávený čítaním Misesa a Hayeka nie je časom strateným – ani z hľadiska vnútorného, ani z hľadiska profesionálneho. Veď v ekonómii dnes žijeme vo veľmi vzrušujúcej dobe – behaviouralisti kladú veľa zaujímavých otázok, na ktoré nie všetci neoklasici vedia uspokojivo odpovedať. Súčasne s tým, ľudia ako Douglass North alebo Daron Acemoglu otáčajú pozornosť profesie k histórii ako zdroju pochopenia ekonomickej a inštitucionálnej zmeny. V oboch prípadoch sú to veľké výzvy (a šance) pre ekonómov hlásiacich sa k rakúskej tradícii, ktorá môže mať v oboch prípadoch komparatívne
výhody práve vďaka realizmu svojich predpokladov.
Nutnou podmienkou toho, aby Rakúšania túto šancu využili, je to, aby začali hovoriť jazykom svojej profesie a neizolovali sa vo svojich obskúrnych debatách.

Dalibor Roháč je doktorand na Univerzite Georga Masona vo Fairfaxe a Arlingtone (Virgínia).

V rokoch 2000-2002 pracoval v Inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy INEKO. V rokoch 2001-2002 spolupracoval s Nadáciou F. A. Hayeka. Od roku 2003 pôsobí v Inštitúte pre slobodnú spoločnosť, ktorý založil spolu s Martinom Thomayom.

Hlasujte na vybrali.sme.sk Hlasujte na linkuj.cz