Podpísal som Sulíkovo referendum. Chyba

Podobne ako Richard Sulík a množstvo iných ľudí  systém koncesionárskych poplatkov považujem za absurdný. Obzvlášť po nedávnej zmene zákona. Navyše na nádejnom politikovi oceňujem, že si dáva námahu zrozumiteľne, presvedčivo a inteligentne argumentovať. Keď do našej firmy dorazili hárky, na ktorých sa zbierali referendové podpisy, neváhal som a podpísal. Urobil som chybu.

Oči mi otvorila aktuálna maďarská melodráma s referendom o poplatkoch v školstve a zdravotníctve. Netreba dlho hádať v akom zmysle – jednoducho, o takýchto veciach by ľudia nemali rozhodovať plebiscitom. Je zvláštne, že som podľahol čaru Richarda Sulíka, pretože sa inak považujem v otázke referend za skeptika. Ak politika ponúka voličom ohromné pole na prejavenie najväčších iracionalít, pudov, vášní a predsudkov, referendum ho ponúka dvojnásobne (viac na tému iracionality voličov Bryan Caplan).

Ak je nevyhnutné mať referendum ako ústavnú možnosť, prihováral by som sa, aby bolo obmedzené na otázky vstupu krajiny do medzištátnych zväzkov. Ak vôbec. Referendum o vstupe do EÚ ukázalo, že nechýbalo veľa a nezúčastnil by sa ho dostatočný počet voličov, aby bolo platné. Čo by sa udialo v prípade neúspešného referenda, si nechcem predstavovať.

A teraz dôvody môjho odporu. Nebudem sa doširoka zaoberať právnymi problémami. Zoberme si Sulíkovo referendum – technicky nejde o plebiscit týkajú sa štátneho rozpočtu, či daní, čo slovenská ústava zakazuje. Prakticky áno: ak by voliči zrušili koncesionárske poplatky, ich rozhodnutie by ovplyvnilo štátny rozpočet.

Druhý dôvod je vážnejší: referendová otázka je príliš náchylná k manipulácii. Priemerne podkutý psychológ, či behaviorálny ekonóm dobre vie, ako možno voľbu ľudí ovplyvniť kontextom či formuláciou otázky. Referendum s vhodne zmanipulovanou otázkou je spôsob vydierania vlády, nie ušľachtilý nástroj na prejavenie „vôle ľudu".

A tretí, najvážnejší dôvod: v referendách o koncesionárskych poplatkoch, poplatkoch u lekára, či poplatkoch v školstve nerozhoduje volič len o vlastných peniazoch, ale najmä o peniazoch iných ľudí. To sa síce v demokraciách nepriamo deje aj v parlamentných voľbách a priamo pri hlasovaní parlamentu, ale bariéry sú predsa len väčšie. Zákon najskôr musí niekto napísať, pripomienkuje sa, lobuje sa, rokuje o ňom vláda, potom poslanci. Aby bolo jasné – nie je to záruka, že sa neprijme hlúpy zákon, dennodenná realita nás presviedča o opaku. Ale tá istá realita hovorí, že aj populista ako Robert Fico musí ustupovať od najšialenejších nápadov a hľadať prijateľnejšie kompromisy.

Spätne som si uvedomil, že pri podpise petície za Sulíkovo referendum som sa zachoval iracionálne. Prevážili vo mne pudy, lebo jeho iniciatíva je v súlade s mojim svetonázorom. Ale keby napríklad zbieral niekto iný pred dvoma rokmi podpisy za rušenie poplatkov u lekára, bol by som prvý, kto by kričal, aký je to demagogický, neuvážený a nebezpečný ťah. Účel skrátka nesvätí prostriedky, ak má byť cenou otvorenie Pandorinej skrinky zvanej referendum. Takže síce trochu neskoro, ale predsa: hovorím áno zrušeniu koncesionárskych poplatkov, nie referendu o ich zrušení.

Aktualizácia 14. 3.: Reakciu Richarda Sulíka nájdete tu.

> Hlasuj na