Som najlepší minister na svete

Dnes sa pokúsim vyhnúť komentárom k motiváciám, ktoré viedli vládu Roberta Fica k schváleniu nového tlačového zákona. A budem sa snažiť vysvetliť dôsledky, ktoré zákon môže mať na noviny a časopisy.  Sám zákon má viacero sporných bodov, sústredím sa na dva, ktoré sú podľa mňa predmetom dezinterpretácií a nedorozumení. Ide o právo na opravu a právo na odpoveď.

Právo na opravu.

Najskôr dobrá správa. Právo na opravu upravuje návrh zákona lepšie ako stará norma. Okrem presnejšej formulácie, ako má návrh na opravu vyzerať, považujem za dôležitý jeden bod. A síce, že osoba, ktorá bude žiadať opravu nesprávnej informácie (v jazyku zákona nepravdivé skutkové tvrdenie) bude musieť v žiadosti uviesť pravdivé tvrdenie.

Zdanlivo ide o detail, ale absencia tejto podmienky v súčasnom zákone vedie v praxi k problémom. Dnes, keď sa niekomu zdá, že noviny o ňom napísali nepravdu, stačí mu požiadať šéfredaktora o uverejnenie opravy v duchu – napísali ste nepravdu a žiadam aby ste zverejnili opravu a ospravedlnenie. Sám som riešil niekoľko prípadov, keď dotyčný jednoducho odmietal uviesť, v čom konkrétne sme urobili chybu. S odôvodnením, že na súde je aj tak dôkazné bremeno na našej strane.

Inými slovami, inštitút opravy nefungoval ako korekcia nesprávneho údaju a uvedenie správneho údaju (čo je informácia, ktorú čitateľ potrebuje). Ale v zásade ako formálna vyhrážka, ktorá predchádzala sporu či prípadnej žalobe o ochranu osobnosti. Takéto žiadosti som väčšinou odmietal – ťažko sa zverejňuje oprava niečoho, keď neviem, čo a akým spôsobom mám opraviť a kde sme urobili chybu.

Výhrady mám k forme opravy. Návrh zákona nie celkom jasne žiada, aby nadpis „oprava" mal „rovnaké písmo" ako titulok opravovaného textu. Problém je, že napríklad TREND používa viaceré druhy titulkov (líšiace sa fontom aj veľkosťou). Opravy sú väčšinou krátky žáner a je vyslovene nepraktické, aby mali obrovské nadpisy ako dvojstranové články.

Právo na odpoveď.

Pri práve na odpoveď si predsa len neodpustím poznámku: nič z toho, čo minister kultúry a premiér hovoria – že takto formulované právo na odpoveď je štandard aj v iných krajinách – nie je pravda. Ale po poriadku. Oplatí sa citovať z návrhu zákona:

„Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté"

Zákon potom obsahuje formálne podmienky, ktoré takáto žiadosť o odpoveď má obsahovať. Redakcia nemá možnosť, ako ju odmietnuť (s pár výnimkami, ktorým sa budem venovať).

Čo z návrhu zákona vyplýva?

• Právo na odpoveď sa týka akéhokoľvek faktu (aj pravdivého).
• Ak politik (firma, súkromná osoba…) splní formality v zákone, noviny jeho reakciu musia zverejniť. Priamo v odpovedi si môže napísať, čo sa mu zachce, dokonca sa to ani nemusí týkať pôvodnej témy – jediné obmedzenie je, že reakcia nesmie byť dlhšia ako pôvodný článok
• Ak noviny odmietnu zverejniť odpoveď, môže ich k tomu donútiť súd. A pozor – súd nebude skúmať opodstatnenosť reakcie. Ak splní formálne požiadavky, vec je vybavená, text ide do novín.
• Za nezverejnenie opravy, či odpovede môže dotknutý žiadať „primeranú náhradu". Čo znamená, že môže od novín vysúdiť peniaze nielen v spore o ochranu osobnosti, ale aj za to, že nezverejnili opravu, či odpoveď.

Zhrnuté a podčiarknuté. Je úplne jedno, či je v článku napísaná čistá pravda, je úplne jedno či novinár dotknutého politika (firmu, súkromnú osobu…) cituje v článku stokrát. Ak si dotyčný zmyslí, že napíše elaborát na voľnú tému a splní formality v zákone, noviny musia jeho reakciu zverejniť na „rovnocennom mieste", ako pôvodný článok.

Okrem formálnych vecí (napríklad rozpor odpovede so zákonom a dobrými mravmi), existuje len jediný spôsob ako sa vyhnúť týmto literárnym cvičeniam. Vydavateľ nie je povinný zverejniť odpoveď, ak „smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede".

Preložené do slovenčiny: ak bude TREND písať článok o zákone o zdravotných poisťovniach a bude tam spomínať ministra zdravotníctva, jediný spôsob, ako sa vyhnúť prípadnej odpovedi Ivana Valentoviča, je dať ministrovi zdravotníctva na schválenie celý článok.

Chcete také noviny?

Som presvedčený, že 99 percent politikov, firiem, či súkromných osôb nebude po schválení nového tlačového zákona v tejto podobe zneužívať inštitút práva na odpoveď, lebo by predovšetkým zosmiešňovali sami seba.

Ale kto mi zaručí, že sa nenájdu grafomani, ktorí budú vypisovať elaboráty na tému „som najlepší minister na svete"? Kto mi zaručí, že nejaké kreatívne firemné PR oddelenia nebudú bombardovať médiá „odpoveďami" na články, ktoré sa „dotkli" názvu alebo dobrej povesti firmy? Kto mi zaručí, že keď napíšeme článok o pochybnom tendri alebo kšeftoch, tak na druhý týždeň nebudú noviny plné „odpovedí" dotknutých firiem, ministerstiev a úradníkov (viete si predstaviť, že by v čase najväčšieho rozkvetu mal BMG Invest právo „odpovedať" na články varujúce pred investovaním do pyramídových hier?) A hlavne – kto vám čitateľom zaručí, že si nebudete kupovať noviny a časopisy plné „odpovedí" narcisov celého sveta?

Za normálnych okolností by pre noviny mala byť česť, ak na ich článok reaguje vysoký politik, či dokonca sám premiér. Ale vydavatelia musia mať právo (a zodpovednosť voči čitateľom) odmietnuť zverejniť reakciu, o ktorej si myslia, že nie je hodná publikovania. Vydavatelia musia mať právo kontrolovať noviny, ktoré vlastnia. Pretože v opačnom prípade vám budú predávať produkt, ktorého obsah a kvalita nebude v ich rukách.

> Hlasuj za tento článok na