Konečne si ma všimol Eduard Chmelár

V stredu tohto týždňa som sa zaradil medzi prominentné osobnosti slovenskej pravicovej scény. Moju publikačnú činnosť si všimol Eduard Chmelár – zatrpknutý ľavicový intelektuál, ktorého ostré pero nemilosrdne odhaľuje zavrhnutiahodné pravicové postavičky. Ani si neviete prestaviť, aký som hrdý. Je mi cťou vstúpiť do ringu a popasovať sa, kým nebudem spláchnutý tam, kam patrím. A nebude to žiaden bum, bác odpal, ale – prepytujem – filozofia.

Ponajprv si dovolím použiť intelektuálsko-slovenský slovník, aby som preložil obsah sofistikovaného článku pána Eduarda na úroveň, ktorej rozumiem:

• 1. Termín politická korektnosť vynašli americkí neokonzervatívci, (pozn. prekladateľa: to je samo osebe mimoriadne odporné)
• 2. je to ideologická zbraň proti kritickému mysleniu (pozn. prekladateľa: kriticky myslia len zatrpknutí ľavicoví intelektuáli)
• 3. Politická korektnosť nie je diskurzom cenzúry, lebo požadované obmedzenia sa netýkajú označenia faktu pravým menom, ale spôsobu jeho vyjadrenia (pozn. prekladateľa: slovník si s tým nevie poradiť)
• 4. Slota je vulgárny
• 5. Rado Baťo je inflantilný exibicionista, lebo vyzval voličov Smeru, aby sa dali vypchať a Shooty je tragikomická figúrka, lebo sa mu to páčilo (pozn. prekladateľa: zatrpknutý ľavicový intelektuál nie je vulgárny, on je iba spravodlivo rozhorčený)
• 6. Útok na voličov je útokom na pravidlá a podstatu demokracie (pozn. prekladateľa: áno a keď rúbeš strom, útočíš na celú planétu)
• 7. Zatrpknutí ľavicoví intelektuáli sú vždy politicky korektní, lebo sú humánni, pravičiari sa len snažia posúvať význam slov, lebo im ide o psychotickú diktatúru (pozn. prekladateľa: pravičiari sú vždy svine)

Po preklade článku pána Eduarda sa pokúsim reagovať. A nech nevyzerám jak bulo, dokážem, že aj ja čítam knižky a viem ich citovať. Konkrétne amerického psychológa Stevena Pinkera. Predpokladám, že len oprávnené rozhorčenie pána Eduarda spôsobilo, že pri obhajobe politickej korektnosti posplietal problém „významového posunu slov" a „nepriameho vyjadrovania". Iba zdanlivo ide o rovnakú vec.

Posun významu.

Pán Eduard obviňuje pravičiarov z pokryteckého spôsobu vyjadrovania. To, čo je „prepúšťanie zamestnancov" nazývajú „optimalizácia výroby". S jasným cieľom falšovať realitu. Odhliadnuc od nezmerateľnej tuposti tohto príkladu (ja som pravičiar a nemám problém nazvať prepúšťanie zamestnancov prepúšťaním zamestnancov), má pán Eduard pravdu. Ako vysvetľuje Steven Pinker, ľudia v komunikácii používajú slová, ktoré ich posolstvu okrem odovzdania informácie dávajú napríklad emocionálny náboj. Z tohto dôvodu ľavičiari nazývajú zdaňovanie „prostriedok vyrovnávania príjmových rozdielov" a pravičiari „konfiškácia príjmov". Cieľ je vyburcovať publikum, vzbudiť v ňom emócie, ktoré si rečník želá. Psychologické publikácie sú plné príkladov, ako ľudia rozdielne reagujú na logicky rovnaké alternatívy, ak sú im podávané v odlišnom balení.

Technika významových a emocionálnych posunov je štandardná výbava ľudskej komunikácie, pravičiari ani ľavičiari si nemajú čo vyčítať. Príroda nám (aby bolo jasné: nám pravičiarom), našťastie, nadelila schopnosť rozmýšľať racionálne. Významové posuny sú uveriteľné vtedy, keď pasujú do toho, ako ľudia vnímajú svet na základe vlastných skúseností a znalostí. Čo je dôvod prečo neprijali prekrstenie invázie do Iraku na „mierovú vojnu", použijúc príklad pána Eduarda. A to je dôvod, prečo zlyhal nápad lingvistov, aby americkí Demokrati prekrstili dane na „členské príspevky", použijúc príklad Stevena Pinkera.

Verejná diskusia nie je len vojna emocionálne podfarbených významových posunov (i keď súdiac podľa prieskumov obľúbenosti politikov, táto stratégia prináša úspech). Mysliaci človek potrebuje, aby heslá sprevádzali argumenty a empiricky overiteľné fakty. Nepotrebujeme zatrpknutých ľavicových intelektuálov typu pána Eduarda, aby chránili politický korektný slovník. Stačí pohnúť rozumom.

Games People Play.

Hoci sa pán Eduard snaží, aby som vyzeral ako vulgárny človek a hádže ma do jedného vreca s Jánom Slotom, dovolím si nesúhlasiť – na adresu voličov Smeru som nepoužil jediné vulgárne slovo. To, čo ho v skutočnosti iritovalo, bolo porušenie dôležitého rituálu v ľudskej komunikácií. Takým je nepriame, náznakové, inotajové, metaforické vyjadrovanie medzi riadkami.

Klasický príklad: pán navrhne dáme po odchode z baru, či ešte k nemu domov neskočí na pohárik. Čo je ponuka na sex. Ale je ritualizovaná, nepriama, hoci obaja aktéri presne vedia, o čom je reč. Steven Pinker hovorí, že slovné tance a hry nie sú samoúčelné. Vďaka nim majú ľudia pocit, že nie sú tlačení do reakcií, ktoré sú pre nich stresujúce, zahanbujúce, definitívne, či zraňujúce. Tieto normy sa transformujú aj do zákonov. Povedať o niekom, že je hlupák, možno kvalifikovať ako poškodenie dobrého mena, preto ho treba označiť napríklad za mimozemšťana (v tom je sila nepriameho vyjadrovania – informovaný čitateľ tohto blogu môže predchádzajúcu vetu považovať za agresívnu, provokatívnu a drzú).

Tieto komunikačné normy sa porušujú. V humore, v umení, v situáciách, ktoré komunikátor považuje za naliehavé. Napokon, aj pán Eduard to nie tak dávno urobil, keď priamo, šťavnato a jasne vyjadril názor na Lex Hlinka (jeho názor sa mi veľmi páčil). Hlinkovi obdivovatelia by o ňom povedali, že bol vulgárny. Rituály som porušil aj ja v príhovore voličom Smeru. Vynechal som výhybky, metafory, náznaky sarkazmu, ktoré by dovolili článok odľahčiť. Výsledok mohol byť jediný – buď sa to čitateľom ohromne páčilo, alebo ma klasifikovali ako arogantného idiota.

Rituálna reč je pokrytecká vtedy, keď vytvára dojem normálnosti v nenormálnej situácii. Niekedy je treba zlodeja nazvať zlodejom a klamára klamárom. Ale opäť, racionálni ľudia dokážu posúdiť kontext, argumenty a oprávnenosť vynechania slovných tancov v prejave. Pán Eduard to mojom prípade vyhodnotil ako neadekvátny slovník. Nebol jediný. Len naozaj nie je nevyhnutné zaobaľovať nesúhlas do neokonzervatívno-fašizoidno-antihumanisticko-politckokorektno-paranoidnej slovnej hnačky.

P.S. Pán Eduard, vaši neprajníci mi bonzli, že raz na prednáške ste priamo pred študentmi vyhlásili, že „všetky ženy sú sliepky". Rozmýšľam, či náhodou nie ste dedičom antihumanizmu. A či ste sa nedopustili nekorektného vyjadrovania smerom k určitým osobám. Takýto diskurz totiž „zodpovedal v minulosti iba psychotickým diktatúram, keď moc v zajatí vlastných lží musela falšovať realitu".

> Hlasuj na