Nechce sa mi hrabať v hnoji

Čo dodať k pohoršeniu nad poslednými patologickými prejavmi Roberta Fica v súvislosti s novinármi, dôchodkovými správcovskými spoločnosťami a videom šéfa jednej z nich premietanom na úrade vlády? Že je to stoka? Že je to hnoj, v ktorom je frustrujúce sa hrabať?

Niekto by mohol nadobudnúť dojem, že novinári sa v takzvanej vojne s premiérom vyžívajú. Že je to nejaká forma testosterónovej zábavy, pri ktorej si ukazujú, kto má väčšieho (dámy novinárky nech mi odpustia rodovú necitlivosť). Hej, možno to tak je. Prvý polrok, prvý rok. Za podmienky, že hra má pravidlá. A ide v nej o to, poraziť súpera lepším argumentom, väčšími vedomosťami, širším rozhľadom a zábavnejším vtipom.

Ak mám byť úprimný, k našej redakcii sa premiér vyjadroval korektne. Vlani v novembri prišiel na slávnostný večer, kde odovzdávame ceny podnikateľom. Prejav začal slovami: „Ak čítate TREND, asi sa čudujete, čo tu robím". Milé a šarmantné.  Potom sa v parlamente vyjadril v duchu, že rešpektuje náš opačný názor. To bolo v čase, keď som si myslel, že Robert Fico je racionálny populista. Takú hru chápem. Jeho džob je robiť politiku, aby ho ľúbili široké masy, náš džob je kritizovať ho. Mne by ani neprekážalo, keby rovno povedal, že píšeme bludy a nezmysly. Takých už bolo…

Lenže racionálny populista hrá hru, ktorá je tvrdá, nie sprostá. Intenzívna, nie vražedná. Vážna, nie nenávistná. Vtipná, nie tupá. Taká, aby po vyprchaní testosterónového ošiaľu ostal priestor na nadhľad. A viete čo? Toto, čo sa deje, ma prestáva baviť. Presne v momente, keď premiér porušuje zákony (ochrana osobnosti v prípade videa, či ochrana súkromných údajov v prípade platov manažérov dôchodkových firiem). Keď sa premiér začne vŕtať v súkromných záležitostiach súkromných osôb a súkromných firiem a diskreditovať ich na verejnosti. Keď si premiér začne pýtať životopisy ekonomických novinárov. Keď namiesto odpovede obviní pýtajúceho sa z korupcie.

Nerád sa hrabem v hnoji. Dokonca ani v hnoji pána premiéra. Robím si žarty na účet jeho samého a jeho ministrov. Karikujem, provokujem jeho voličov. Ale aspoň sa snažím o vtip. A je mi jedno, či sa Fico opije na uzavretej oslave Kaliňákových narodením, spieva tam internacionálu, alebo sa prezlečie za Usámu bin Ládina, ak ma pritom neomočí z terasy. Je mi jedno, koľko zarába jeho manželka a bratranec z druhého kolena, ak netuneluje štátny rozpočet. Tento druh zábavy prenechávam bulvárnej tlači a jej čitateľom. Ja útočím na verejné prejavy, nie na súkromie.

A je tu ďalší dôvod, prečo ma vojna s premiérom a jeho ansáblom nebaví. Keď prvý raz Viera Tomanová povie hlúposť, s radosťou o tom napíšem blogpost. Keď povie hlúposť druhý raz, s radosťou napíšem ďalší. Pri stopäťdesiatej hlúposti som otupený a letargický. Radosť z boja je dávno preč.

Aktuálne ma baví Malcolm Gladwell, William Easterly, William Baumol, bavia ma debaty so spolublogermi, čitateľmi, kolegami, podnikateľmi, manažérmi. Chcem písať o sofistikovaných analýzach verejných problémov od sofistikovaných slovenských politikov. Chcem počuť originálne politické riešenia, s ktorými by bola intelektuálna pasia polemizovať. Ktoré by ma nútili pracovať na sebe samom a vzdelávať sa, pretože by nebolo ľahké protirečiť im.

Namiesto toho počúvam primitívne výpady a čítam návrhy zákonov, pre ktoré je slovo populizmus lichôtka. Pán premiér, dostali ste sa pod moju úroveň. Preto ma vojna s vami nebaví.

> Hlasuj na