Máme školstvo, aké si zaslúžime

Pri neformálnych rozhovoroch s učiteľmi a ľuďmi pracujúcimi v školstve narážam na spontánnu zhodu v názore na súčasného ministra: suverénne najhorší šéf rezortu školstva od osamostatnenia.

Vzhľadom k môjmu veku nedokážem posúdiť, či je Ján Mikolaj naozaj horší ako povedzme Eva Slavkovská. Ale niektoré kroky súčasného ministra sa natoľko vymykajú zdravému rozumu, že označiť ho za diletanta a babráka desaťročia je len vecným pomenovaním vecí.

Len na ukážku: J. Mikolaj sa s vervou jemu vlastnou pustil do reformy základného školstva. Na jej hodnotenie je ešte priskoro. Ale už dnes sa dá povedať, že keby minister rok počkal, viac sa pýtal učiteľov a rodičov, ako by malo nové školstvo vyzerať, nič by sa nestalo. A najmä by sa nestalo, že druháci a šiestaci by ešte ani týždeň od začiatku školského roka nemali „reformné“ učebnice. Takže sa momentálne učia z prefotených strán zo starých učebníc a učiteľky si lámu hlavy, ako ich napasovať na nový obsah.

Komplexné akreditácie už nie sú len ukážkou ministrovej ignorancie voči rektorom vysokých škôl, ale výsmechom právu a zákonom. Ministerstvo najprv pripravilo kritériá, podľa ktorých akreditačná komisia (AK) hodnotila činnosť vysokých škôl za ostatných šesť rokov a navrhla ich zaradenie do troch skupín. Medzi kritériami bol aj počet študentov denného štúdia na prepočítaný počet profesorov a docentov. Práve na tomto kritériu pohorelo viacero „univerzít“. Ktoré onedlho majú vyhovieť vízii ministra a predsedu vlády, aby prijali o 5000 študentov viac, ako ich prešlo sitom prijímacích skúšok. Čiže aby kritérium nespĺňali ešte výraznejšie. Hoci minister sľúbil, že dodatoční študenti budú evidovaní osobitne, neznižuje to nezmyselnosť návrhu. A že nijak výrazne nezníži ani nezamestnanosť, nechápu asi už len na Stromovej ulici.

Aby bol chaos dokonalý, J. Mikolaj nedávno vyhlásil, že škôl, ktoré by sa podľa AK mali hrdiť „titulom“ univerzita, je málo a ich počet sa rozšíri o tie, ktoré nesplnili kritérium počtu študentov. Zabudol už len dodať, ako môžu školy dobehnúť za dva mesiace to, čo nedokázali za šesť rokov  a načo sa vlastne celá akreditácia robila.

Na ministrovu nekompetentnosť upozornil aj generálny prokurátor, podľa ktorého akreditačné kritériá odporujú dnes platnému vysokoškolskému zákonu, sú retroaktívne a preto nezákonné. Pre kabinet Roberta Fica je však J. Mikolaj kompetentný dostatočne a na jeho žiadosť sťažnosť generálneho prokurátora zmietla zo stola.

Toto a mnohé iné hovorí za tvrdenie, že J. Mikolaj je naozaj zlý, neschopný minister. S podobnými vyhláseniami mám však malý problém. Zatiaľ som sa totiž nestretol so žiadnou verejnou kritikou práce ministra. Ponosy učiteľov a rektorov skôr pripomínajú krčmové reči, ktoré nikdy nič nevyriešili. Pritom, na rozdiel od sudcov, sa žiaden učiteľ nemusí báť, že by kvôli verejnej kritike J. Mikolaja prišiel o miesto. Väčšina škôl spadá pod orgány verejnej správy a hnev nadriadeného by učiteľ-kritik mohol očakávať jedine od riaditeľa školy. Preto si myslím, že keď sa hovorí o (ne)kvalite slovenského školstva, zrak sa nemá upierať len na osobu ministra. Zodpovednosť za daný stav nesú aj učitelia, riaditelia a rektori škôl. Bez ich tlaku na prijímanie rozumných opatrení a odmietnutí tých hlúpych, môžeme na Slovensku o kvalitnom vzdelávaní len snívať.

Po prečítaní odpovedí respondentov v TREND barometri, v ktorom sme sa pýtali, či by mal štát umožniť vzdelávať deti v domácom prostredí aj rodičom bez pedagogického vzdelania, mi napadlo aj iné vysvetlenie, prečo ministrom školstva  môže byť aj človek ako J. Mikolaj. Jednoducho si ho zaslúžime. Tak ako si národy zaslúžia vládu, ktorú si zvolia. Pár odpovedí, ktoré ma doviedli k tejto úvahe: „Na prvý pohľad atraktívny koncept nemá v 21. stor. miesto. Naše deti potrebujú odborníkov a nie amatérov.“ (Artur Bobovnický, konzultant Innovative Management Partner). „Naše skúsenosti so súkromným vzdelávaním ukazujú, že jeho privatizáciu sprevádza nesmierne degradácia kvality.“ (Ján Bujňák, rektor Žilinskej univerzity). „Vzdelávanie detí v domácom prostredí by nemalo byť umožnené nikomu, ani rodičom s pedagogickým vzdelaním. Inak hrozí, že z takto vzdelávaných detí vyrastú asociálni jedinci.“ (Martin Magal, partner Allen & Overy). „Neviem, čo vyrastie z detí, ktoré nebudú mať kontakt s realitou. Asi pokrivené charaktery.“ (Dušan Doliak, výkonný riaditeľ, Axa).

Nebyť niekoľkých kladných odpovedí („Takýto model úspešne funguje vo viacerých krajinách a môže byť prospešný pre všetky zainteresované strany – dieťa, rodič, štát,“ Martin Hošták, generálny sekretár RÚZ), asi upadnem do hlbokej depresie a začnem premýšľať o emigrácii.